Vziať svoj život do vlastných rúk

Narodila som sa do krásnej rodiny ako najstaršia z 5 súrodencov. Nebola to ľahká rola, na jednej strane veľa zodpovednosti, na druhej strane som toho ako dievča mnoho nesmela. Počas dospievania som sa teda borila s pre mňa často nezmysluplnými obmedzeniami a úlohami. Okrem tradičnej katolíckej výchovy ma silno ovplyvňovalo predovšetkým spoločenstvo Rodina Panny Márie, členovia ktorého pôsobili na našom gymnáziu a viedli mnohých študentov pomerne direktívne smerom, ktorý oni pokladali za jediný správny. Snažila som sa tak plniť rôzne očakávania rôznych autorít. Nechávať sa viesť tými, ktorí všetkému rozumeli lepšie, potláčať svoju identitu a umlčiavať rebelku v sebe.

Utekala som pred tým, čomu som sa nebola schopná postaviť, pretože som to nevedela ani definovať. A tak som si v rámci práce pre Boha a blížnych vytvárala svoj vlastný priestor.

Ísť si zarobiť ako aupairka by bolo sebecké a neprijateľné. No ísť ako dobrovoľníčka pomôcť jednej rodinke, s ktorou ma spojili sestry z vyššie spomínaného hnutia, to som aspoň na 3 týždne smela. Na Bodamskom jazere, na ostrove Reichenau som sa mala naozaj nádherne. Prácu s deťmi som milovala (veď som sa aj šla študovať predškolskú a elementárnu pedagogiku), pomáhala som a zároveň som, v rámci možností, smela byť sama sebou. Nasledujúce leto som tam išla zas. Tento krát v kombinácii s výletom do Álp a mládežníckym stretnutím Liebesiegt (láskavíťazí) v Kundl. Odtiaľ som mala ísť za svojimi detičkami, no nakoniec som najprv na týždeň zostala na farme jednej švajčiarskej rodiny, ktorá mi zabezpečila odvoz zo stretnutia v Kundl.
Mamy sa medzi sebou dohodli, že si ma podelia, pre tú na farme som bola „Božím darčekom“, a ja som bola rada, že môžem byť nápomocná.
Okrem nových skúseností som v tejto rodine získala aj srdce chlapca, ktorý ma k nim vlastne priviezol. Celé dni sme spolu pracovali. Večer sa vždy išlo na omšu a potom sme prekecali celé noci. A tak sa Švajčiarsko na najbližší rok stalo mojim únikom. Môj (bývalý) priateľ vždy prišiel po mňa a ja som potom u nich strávila voľné dni, či skúškové obdobia. Keď som v júni 2011 urobila všetky skúšky, šla som tam zas.

Netušila som, že naspäť na Slovensko sa vrátim až na Vianoce, a to na vozíčku…

V jedno júnové doobedie ma poslali na čerešne s dvomi staršími paniami. Oni oberali zo zeme. Ja zo stromu, z ktorého som, ani neviem presne ako, spadla tak nešťastne, že po mňa musela prísť helikoptéra. Operovali ma v najbližšej nemocnici (Kantonspital St. Gallen) a po mesiaci ma previezli do SPZ v Nottwile, kde som mala začať rehabilitáciu. Už v nemocnici som snívala o tom, ako sa tam postavím na vlastné nohy.
Môj operatér povedal, že len Boh vie, ako sa to vyvinie – aké následky bude mať miechový šok, ktorý som pri páde utrpela.
Takmer všetci naokolo mi však sľubovali zázrak. A ja som sa v ten zázrak veľmi snažila veriť. Modlilo sa za mňa predsa toľko ľudí!

Toto nastavenie negatívne ovplyvnilo moje osamostatňovanie sa na vozíku. SPZ v rámci terapií ponúka svojim pacientom veľa možností na čo najlepšiu prípravu na realitu života na vozíčku. Ja som mnohé z nich nevyužila, pretože som si vravela, že na vozíčku aj tak dlho nepobudnem. Zároveň som však o tom postupne prestávala byť tak skalopevne presvedčená.
Dodnes si pamätám ten pocit paniky v deň odchodu z SPZ, kedy môj bývalý priateľ nechcel naložiť do auta najprv ani aktívny vozík, potom tam chcel nechať len ten hygienický, s tvrdením: „Veď ich aj tak nebudeš potrebovať.“

Vozíčkov som odvtedy potrebovala viacero.
A teraz sa potrebujem poobzerať po nejakom terénnejšom, keďže klasický aktívny vozík vie byť na nerovných terénoch naozaj nebezpečný.
Z posledného výletu (v Banskej Štiavnici) som sa totiž vrátila so zlomenou nohou, ktorú mi nakoniec museli aj operovať.
(Ne)bezbariérovosť (nielen) na Slovensku je nepríjemnou súčasťou života každého človeka s nejakým hendikepom a všetkých, čo mu asistujú.
O tom by sa dalo napísať tisíce článkov.

 

Za horšie než fyzické limity však považujem psychické obmedzenia.
Podľa mňa by mal byť tréning na ich prekonávanie nevyhnutnou súčasťou rehabilitácie každého, komu sa život nejakou nečakanou nehodou zo dňa na deň obrátil naruby. Pádom z čerešne sa mi život zmenil od základov za pár sekúnd. Vysporiadať sa s týmito obrovskými zmenami mi však trvalo príliš dlho. A viem, že žiaľ nie som ojedinelý prípad.

V rámci rehabilitácie som sa postupne učila čo najviac sa fyzicky osamostatniť.  Posilniť tú (menšiu) časť tela, ktorú dokážem ovládať, naučiť sa spolupracovať s tou, ktorú si ani len necítim. Všetko bolo zrazu iné, komplikované, obmedzené, finančne nákladné. Nečudujem sa, že som to všetko naozaj radšej vytesnila. Spätne by som bola vďačná, keby som mala niekoho blízkeho, kto by ma podporil v tom, aby som to prijala ako iný, a predsa plnohodnotný život.

Chápem, že môj úraz musel byť pre každého, komu na mne záležalo naozaj strašným šokom.
No oplakávať môj zdravotný stav a jedinú nádej na to, aby som mohla opäť žiť kvalitný život vidieť v zázraku fyzického uzdravenia, to bolo niečo, čo mi vôbec nepomohlo, práve naopak.
Povzbudzovanie, aby som svoje utrpenie obetovala za to či ono, neustále sa opakujúce motivačné výroky a uzdravujúce modlitby, a zároveň skúšanie jednej sľubnej terapie za druhou, často s expertmi, pre ktorých som nebola ničím viac, než ich pokusným králikom… všetko to ma len utvrdzovalo v tom, ako veľmi nešťastne sa mám cítiť, kým sa opäť nepostavím na nohy.

Samozrejme, treba vyskúšať, čo to dá. Ale ako u každého iného, ani u mňa zdravie nespočíva len v mojom fyzickom stave.
A keď sa dlhodobo príliš sústredíme len na jednu oblasť, v tých ostatných vzniknú veľké deficity.

Dostať sa z role obete mi pomohlo viacero faktorov.

Jedným z nich bolo dopisovanie si s mojim vzácnym priateľom Paulom, ktorý si na samotke v jednom z najprísnejších amerických väzení (Polunsky Unit, Livingston) odpykáva trest za niečo, čo možno ani nespáchal, a už takmer 30 rokov čaká na svoju popravu. Sám seba nazýva „slobodným Paulom“ a napriek svojej bezútešnej situácii pre mňa dokázal byť povzbudením v mojich najdepresívnejších chvíľach. A vidieť a porozprávať sa s ním naživo, hoci len cez ochranné sklo a starý telefón, je skúsenosť, ktorá ma ovplyvnila na celý život.

 

Veľmi podnetná bola pre mňa láska k literatúre, ktorú som vďaka skvelým vyučujúcim znovuobjavila v rámci štúdia translatológie. Čítať a analyzovať diela autorov, ktorí si sami prešli mnohým ťažkým i krásnym, je podľa mňa inšpiratívne a povzbudzujúce v každej situácii, a s dobrou knihou sa človek nemusí cítiť úplne stratený ani v tých najťažších a najosamelejších chvíľach.

V neposlednom rade mi pomohlo to, že som začala hľadať pomoc a nevzdávala to, až kým som nenašla koučku, ktorá ma zaradila do mentoringu v skupine žien, kde sme sa vzájomne povzbudzovali a pomáhali si výmenou skúseností. Bolo to veľmi obohacujúce.
O všetky problémy som sa však s nimi deliť nemohla – viem, že niektoré veci sa nedajú pochopiť, kým si nezažijete podobnú situáciu.
Dnes sa mi niektorí z mojich priateľov, študentov či klientov zdôverujú práve preto, že som na tom podobne alebo – blbo povedané – horšie ako oni, a teda je pravdepodobnejšie, že ich dokážem pochopiť, keďže si sama prechádzam niečím náročným.
Chápem ich.
Keď sa mi snažil radiť akýkoľvek expert, no nemal tušenia, čo všetko vlastne môj hendikep obnáša, väčšinou som to dotyčnej osobe nemala chuť vysvetľovať, a radšej som sa snažila nájsť riešenie na vlastnú päsť.

 

Postupne sa mi teda podarilo vybudovať si vnútornú slobodu,
ktorú mi nikto a nič nedokáže vziať. Mám v sebe pokoj, ktorý pretrváva.
Nech akokoľvek závisím od niekoho pomoci, nech daná situácia vyzerá akokoľvek beznádejne, nech sa fyzické bariéry zdajú akokoľvek neprekonateľné, už ma to tak ľahko nevyvedie z miery.
Robím to, čo ma napĺňa.
Vo voľnom čase prekonávam svoje limity, často aj vďaka môjmu úžasnému partnerovi, ktorý je rovnako ako ja zameraný na riešenia a nie na problémy.

 

Trvalo však príliš dlho, kým som sa sem dopracovala.
Boli to roky pretrvávajúceho smútku, ktorý som pred ostatnými maskovala úsmevmi. Roky nezmyselného utrpenia, ktoré som si často spôsobovala svojimi vlastnými rozhodnutiami.
Roky zbytočných problémov vo vzťahoch a bolestivých rozchodov, prameniacich z môjho nekvalitného vzťahu samej k sebe.

Dnes viem, že všetkému z toho sa dalo predísť.
Všetko sa dalo stopnúť skôr, než to narástlo do príšer gigantických rozmerov, ktoré ma strašili dňom i nocou.
A aj tých príšer som sa mohla zbaviť predtým, ako mi toho stihli pokaziť viac než dosť.
Ale vtedy som nevedela, že sa to dá, a už vôbec nie ako. Ani nikto v mojom okolí.
Spätne som za to všetko vďačná, pretože ma to neskutočne posilnilo a vyzbrojilo schopnosťou nielen prežiť akúkoľvek situáciu, ale hlavne napriek všetkému žiť naplno a s radosťou.

 


A tak sa teraz snažím byť príkladom – aby tí, ktorí sú teraz v podobnej situácii ako ja pred 10 rokmi, nemuseli mať pocit, že sa im svet nadobro zrútil.

 

Všetko, čím som si prešla, ma obohatilo v rôznych oblastiach, a využívam to aj v tej pracovnej.
Ako prekladateľka a tlmočníčka rada sprostredkúvam informácie a pomáham ľuďom dorozumieť sa, porozumieť tomu, čo počujú alebo čítajú.
Ako učiteľka pomáham svojim študentom nájsť tú najlepšiu verziu ich samých, nielen po jazykovej stránke.
koučingu to všetko spájam. Preto ma baví zo všetkého najviac.

Chcela by som tu  byť hlavne pre tých, ktorým život nečakane zmenil plány a hľadajú svoju cestu v nových, obmedzených podmienkach:

  • s diagnózou, ktorá ich limituje a dáva im pocit, že sú obeťou svojho osudu
  • po nepríjemnej nehode, ktorá im obrátila život naruby
  • s neustálymi novými sklamaniami a prekážkami v ceste napriek úprimnej snahe ísť ďalej
  • s nízkou sebadôverou či komplexmi menejcennosti, pretože sa nevedia vtesnať do priúzkych noriem spoločnosti;

pre tých, ktorí chcú prijať svoju diagnózu a novú verziu seba samých a užívať si život aj napriek obmedzeniam;

ktorí chcú zistiť, čo im ich nehoda prišla povedať a vyhnúť sa ďalším zbytočne krutým lekciám;

ktorých už prestalo baviť čakať na zázrak či priazeň osudu A CHCÚ VZIAŤ SVOJ ŽIVOT DO VLASTNÝCH RÚK.

 

Ak Vás to oslovilo, alebo poznáte niekoho, komu by som mohla pomôcť,nájdete ma:
na Facebooku pod menom Betty Vorosova,
na Instagrame ako yastericka,
alebo ma môžete kontaktovať e-mailom na yastericka@gmail.com

 

 

Som hodná svojich cieľov


 

Betty má svoju rubriku na našom webe tu.

Naše občianske združenie má stránku na FB, klik tu.

 


V prípade akýchkoľvek otázok nám napíšte

Kontakt

Meno a priezvisko(Povinné)