Raz za čas sa ma niekto napoly zvedavo, napoly súcitne spýta: Ako tak tráviš dni, čím si krátiš čas?
Nudu som nikdy nepoznala… ešte aj v období, keď som smela len ležať, mi dni ubiehali naozaj rýchlo.
Netrávila som ich však vždy zmysluplne.
Najmä v psychicky náročnejších obdobiach som unikala pred „zlými“ pocitmi pomocou nejakej „konštruktívnej“ činnosti, aby som mohla povedať, že som toho stihla veľa.
Moje emócie ma potom po istom čase vždy dobehli, strávili sme spolu hodiny, dni a niekedy aj týždne v uslzených bludných kruhoch…a čas plynul ďalej.
Ako tínedžerka som si myslela, že medzi 20- tkou a 30-tkou budem prežívať najkrajšie obdobie môjho života – doštudujem, nájdem si prácu, ktorá ma bude napĺňať, vydám sa, a s mojou osudovou láskou si potom spoločne vytvoríme krásny domov a založíme rodinu, čo najväčšiu.
Po druhom ročníku štúdia však prišiel úraz.
Oslava 20. narodenín na vozíku. Márne čakanie na zázrak, náročné skúšanie jednej bezvýslednej terapie za druhou.
Pomalý rozpad vzťahu s mužom, kto mi asi predsa len nebol súdený.
Postupná strata veľkej časti mojej identity spojená so stratou viery, v ktorej som bola vychovaná.
Strata sebavedomia, ktorým som ani pred úrazom veľmi neoplývala – jedna strata za druhou… až kým som sa napokon nevzdala všetkého, po čom som pred tou mojou vytúženou 20 -tkou snívala. Kvôli kompletnej paraplégii som sa dostala do úplne psychickej paralýzy. Teda, to som si dlhú dobu myslela. Že za všetko môže táto strašná diagnóza.
Potom som zistila, že sa niečo podobné deje aj iným, a nemusia na to mať nevyhnutne nejakú diagnózu.
Stačí na to nejaká nálepka, ktorú sme podvedome prevzali od svojho okolia, alebo sme si ju nalepili sami.
Som taký a taká, nemám šancu dosiahnuť to, po čo by som naozaj túžil/a, nemá význam sa o to snažiť, ostatní to majú ľahšie, pretože nemusia čeliť x, robiť y alebo znášať z.
Potom investujeme stále viac času a energie do niečoho, čo vlastne ani nechceme, a utvrdzujeme sa vo svojej roli obete, ktorá „aj tak nemá na viac“ a snaží sa byť „šťastná v rámci možností“. A keďže náš mozog rád ide cestou menšieho odporu, všímame si hlavne to, čo nás v tomto pohodlnom myslení utvrdzuje.
Až kým to nezačne byť naozaj nepohodlné.
A vtedy máme dve možnosti:
strčiť hlavu do piesku a rozptyľovať sa rôznymi závislosťami, alebo si priznať, po čom naozaj túžime a odhodlať sa k zmene.
Vyskúšala som oboje, a doteraz by som niekedy radšej zavrela oči a nejako už len vydržala ten pocit prázdna a bolesti, ktorú už poznám, než by som sa mala vystaviť sa potenciálnym zraneniam a sklamaniu, ktoré ma môžu zabolieť tak, ako si to neviem zatiaľ ani predstaviť.
No zo skúsenosti viem, že samotný strach z novej bolesti a sklamania je oveľa horší, než tieto pocity samé o sebe.
A že ak by som mohla niečo vrátiť späť, boli by to práve tie dni, ktoré som „trávila“, síce nie v nude, ale aj tak pasívne.
Ruminácia bolestivých spomienok a pocitov bezmocnosti ma totiž obmedzovala viac ako paraplégia sama o sebe.
A keď sa ma psychologička spýtala, kde sa vidím o 5 rokov, vymyslela som si nejaký príbeh, ktorý sa mi síce páčil, ale skutočne sa v ňom vidieť som nedokázala.
A ona bola spokojná, pretože ja som sa fakt vedela tváriť spokojne.
Po viacerých životných lekciách som sa však konečne rozhodla riskovať a investovať.
Čas, energiu, peniaze. Slobodu som, teraz už vedome, zaradila medzi moje najvyššie hodnoty.
Cestou k nej sú o pre mňa odvaha a disciplína, ktoré sa s rolou obete vzájomne vylučujú.
Uvedomila som si, že keď nechcem, aby sa mi veci jednoducho diali, musím mať plán.
A keď chcem mať plán, ktorý budem aj reálne dodržiavať, musím mať ciele.
A tie ciele by mi mali stáť naozaj za to, a predovšetkým by mali byť naozaj moje.
Nedá sa mi totiž dlhodobo usilovať sa o niečo, čo odo mňa očakávajú iní, no pre mňa to v skutočnosti nie je priorita.
Aspoň nie bez ujmy na zdraví. To mám opakovane odskúšané.
Stanoviť si svoje vlastné ciele však pre mňa bolo (a niekedy ešte aj je) ťažké.
Vedieť sa otvoriť snom, ktoré so sebou prinášajú množstvo výziev a zmien, pre mňa znamená dokázať byť určitým spôsobom zraniteľná a zároveň odolná voči prípadným zlyhaniam a neúspechom, ako aj voči dobre mysleným názorom svojho okolia.
Preto každodenne odstraňujem presvedčenia, ktoré ma limitujú a uvedomujem si to, že som naozaj hodná svojich cieľov.
A keďže je pre mňa často ľahšie podporovať iných, než sama seba, rada raz za čas vyhľadám pomoc niekoho, kto mi pripomenie, že každý z nás je tým najlepším expertom na svoj vlastný život.
A že tou najlepšou verziou seba samých sa môžeme stať len, keď sme si vedomí svojej vlastnej jedinečnej hodnoty.
Rubrika – Pozitívne myslenie na našom webe
FB: Stránka Spolu to zvládneme – Burko