Zázrak sa udial pred našimi očami a pre naše duše.
Šoférujem po diaľnici a uvažujem nad dnešným dňom, čo všetko ešte potrebujem vybaviť. Dnes nás s manželom čaká prvý ročník školského plesu v mojej práci. Všetko máme nachystané, ešte potrebujem umyť a poupratovať auto.
Uvažujem nad rôznymi povinnosťami, pozerám na cestu pred sebou, periférne vnímam oblohu a krajinu okolo. Spozorovala som záchranársky vrtuľník, ako letí smerom na Šašovské Podhradie, kde pracoval môj drahý manžel. Jeho práca spočívala v ťažbe dreva v rozmanitom lesnom teréne. Intuitívne som zacítila veľkú bolesť na hrudi a rozbolela ma hlava. Zobrala som telefón a vytočila jeho telefónne číslo… dlho zvonilo a zvonilo…
Chcela som si overiť či je v poriadku. Hmm… myslím si: možno má mobil v traktore alebo v aute a pokračovala som v ceste. Mojím cieľom bola autoumyváreň vo Zvolene. Keď som upratovala auto, v myšlienkach som sa tešila na spoločné chvíle, ktoré nás čakali, priatelia, tanec, skvelá hudba…
Totiž o štyri dni sme mali osláviť dvanásťročné výročie nášho vzťahu. Vraveli sme si, že tento víkend si vzájomne užijeme.
V kalendári sa písal piatok, 10. 2. 2012
Keď som naštartovala auto a už som chcela odísť domov, v tom mi zazvonil telefón.
Volala manželova mamka. S úsmevom som zdvihla telefón: „Prosím teta?“
Manželova mamka ma rozrušená zasypala informáciami.
„Jojko (môj manžel) mal veľmi ťažký úraz, prevážajú ho vrtuľníkom do Banskej Bystrice, kde si…?“
Celá som sa roztriasla a ostala som v šoku. Po ukončení rozhovoru som spanikárila, nevedela som, čo mám robiť. Celé moje telo sa triaslo, nekontrolovane som začala plakať. Ani som sa nedokázala opýtať, aký mal úraz. Má niečo s nohou, s rukou alebo s chrbticou…?
V tých chvíľach som zvládla aspoň zavolať mojím rodičom a do práce, že sa školského plesu nezúčastníme. Odrazu som fungovala v akomsi núdzovom/pohotovostnom režime. Ruky sa mi triasli a nevedela som naťukať ani vyhľadať žiadne telefónne číslo. Pozrela som sa cez umyté okno auta, stekali po ňom kvapky… Tam vonku sa odrazu zastavil život…
Celou cestou domov k manželovým rodičom mi po tvári stekali slzy a opakovala som si jednu a tú istú vetu.
„Ľuba, sústreď sa na šoférovanie. Dávaj na seba pozor. Teraz nemôžeš havarovať!“
Tento deň sa pre našu rodinu a medzi priateľmi zapísal ako prierez života pred úrazom a zároveň po úraze. Pre niektorých to bola a zostala tragédia, ale niektorí to vnímajú ako veľký zázrak.
Táto udalosť nám zmenila pohľad na život a prednastavila naše vnútorné vnímanie a vieru.
Každý si v tom prežil svoju realitu, úlohu potrebnú a dôležitú pre svoju dušu…
Správa z výjazdu záchranárskej služby:
Lesný úraz pri Šašovskom Podhradí: 10. február 2012 15:01:31
Posádka Vrtuľníkovej záchrannej zdravotnej služby AIR – TRANSPORT EUROPE zo strediska v Banskej Bystrici zasahovala pri lesnom úraze. V nedostupnom lesnom teréne pri Šašovskom Podhradí sa zranil lesný robotník. Z vrtuľníka pomocou palubného navijaka vysadili zo vzduchu priamo k pacientovi lekára. Ten ho ošetril, opäť navijakom evakuovali z miesta nehody, a potom vrtuľníkom zraneného previezli do FNsP F.D. Roosevelta v Banskej Bystrici.
Sedíme na chodbe na oddelení traumatológie a čakáme…všetci čakáme…v tichu…
Prežívala som pocit nesmiernej bezmocnosti. Túžila som niečo urobiť, pohnúť svetom a odrazu nemôžem nič… iba čakať… iba byť… iba sa modliť.
To bolo to jediné, k čomu som sa mohla v tej chvíli upnúť…
Jeden deň, pár hodín, chvíľka dokážu zmeniť celý váš život.
Prednedávnom sme mali svadbu a túžili sme po bábätku. Celé roky som sa opierala o manželovu silu. Bol mi istotou, ktorá mi dovoľovala lietať. Bol mi prístavom a oporou vo všetkých chvíľach. Teraz sa všetko rozpadlo, rozplynuli sa sny, plány a jedinou mojou túžbou bolo, opäť počuť jeho hlas, rozprávať sa s ním, objať ho, spolu sa smiať, prechádzať sa, držať sa za ruky, tešiť sa z akýchkoľvek chvíľ…
Všetko ostatné bolo nepodstatné…
Ostala jediná túžba, aby bol a aby sa mi vrátil do môjho života…
Na chodbe všetci členovia rodiny v tichu čakali a možno vyjednávali aj s Bohom…
Čas sa vliekol neuveriteľne pomaly.
Nakoniec sa predsa len otvorili dvere, vyšiel lekár a zdravotnícky personál, pretože manžela prevážali na CT-čko.
Všetci sme sa zhŕkli v dovolenej vzdialenosti od neho a ja som sa neubránila slzám a žalostnému plaču pri pohľade na nehybného telo na lôžku.
Po ľavej strane ma držal môj ocino a po pravej Jojkova mamka.
Stručné lekárske stanovisko znelo: Šesť krvných zrazenín v mozgu.
Najväčšia krvná zrazenina na mieste, ktoré je ťažko operačne prístupné. Lekári odporúčali radšej čakať ako operovať.
Jojko bol udržiavaný na umelej ventilácii, v umelom spánku, v lepke mal zavedenú sondu.
Neustále sa sledoval možný opuch mozgu a aj celkový stav pravidelnými CT a MR vyšetreniami.
Jeho úraz bol mimoriadne važný. Poranenie hlavy, prasknutá lebka…
Pýtali sme sa sestričky, čo môžeme urobiť?
Čím môžeme pomôcť v danej chvíli, aby sme prispeli k zlepšeniu zdravotného stavu nášho Joja…
„Choďte domov a oddýchnite si…“
Oddychovať? Ako? Keď mi vnútro horí a hlava mi ide vybuchnúť…
Pred odchodom z nemocnice domov som si bola vyzdvihnúť manželove veci v priestoroch suterénu.
Podali mi ich v čiernom vreci a obrúčku do ruky. Bol to veľmi skľučujúci pocit.
Dala som si ju na moju retiazku a nosila som ju pri sebe dovtedy, pokiaľ som mohla nasadiť obrúčku na jeho prst…
Cestou domov som prijala pozvanie prespať u manželových rodičov.
Zbehla som si do nášho malého 2 izbového útulného bytu pre oblečenie.
Keď som otvárala dvere zvieralo mi srdce.
Sadla som si na gauč v obývačke a pozerala na naše spoločné fotografie zo svadby, zo života a aj na prázdne kreslo, kde Jojo veľmi rád sedával a pozeral televíziu. Prepadol ma žalostný neovládateľný plač, ktorý sa dral z hĺbky mojej duše…
Prešla som do spálne a zakryla sa manželovou perinou, vdychovala jeho vôňu a dúfala, že toto je len zlý sen…
Všade bolo ticho…
Vravela som si, že ostanem tu, zakrytá pod perinou a keď sa ráno zobudím, všetko bude v poriadku, všetko bude ako predtým.
Všetko bude OK. Nič z toho, čo sa deje tam vonku, nie je pravda…
Bože si tam…?
Povedz mi, že toto nemyslíš vážne. Na toto som nebola pripravená, nikto ma ani len neupozornil, že niečo takéto môže život priniesť…
Odrazu zazvonil telefón a vytrhol ma z nostalgie a z jednostranného rozhovoru s Bohom.
Musela som ísť a so sebou som si zobrala aj manželovu perinu. Vravela som si, že budem pod ňou spať, aspoň takto budem cítiť jeho blízkosť.
Byt som zamkla a nechala ho na celé tri mesiace opustený.
V ten večer som nevedela zaspať, nakoniec ma zmohla únava. Myslím, že podobne zaspali všetci členovia z rodiny. Každý deň sme chodili do nemocnice. Nevynechali sme ani jeden deň. V priebehu jedného týždňa sa zorganizovali tri sväté omše za uzdravenie manžela.
Uvedomila som si, koľko vecí som ešte nevedela, neriešila a koľko tém som s ním neprebrala, napríklad aj jeho prácu.
Manžel mal živnosť a rozbiehal podnikanie. Kolegom z jeho práce som nevedela vystaviť ani len faktúru a poslať výplaty …
Na pleciach mi ostal úver na byt, na auto, účty, pracovné dva mobily…
V práci mi odporúčali zobrať si dovolenku. Nevedela som si to ani predstaviť.
Musela som zamestnať svoju myseľ, svoje ruky, svoje vnútro niečím zmysluplným.
Nedokázala som len tak čakať, pozerať von oknom alebo do steny. Musela som niečo robiť, udržiavalo ma to v bdelom stave.
Každý deň sme navštívili Jojka. Denne s nami chodil aj náš rodinný priateľ Martin a teraz aj krstný otec nášho Jakubka.
Prístup k nemu na oddelení mali iba členovia z rodiny. Rodičia a manželka.
Keď sme vstúpili do vnútra na izbu, všetky postele boli obsadené pacientmi vo vážnom stave, v kóme alebo v umelom spánku.
Nemohli sme sa ani len dotknúť manželovho tela, ani sa s ním rozprávať, aby sme nevyvolali emocionálny vzruch, ktorý by mohol mať nežiadúce následky. Jojko reagoval aj na môj hlas a jeho mozog bol neustále monitorovaný. Iba sme stáli pri posteli a pozerali na neho, vzájomne na seba lebo nič iné sa v tých chvíľach nedalo. Nemo počúvali zvuk prístrojov. Pozorovali sme, ako funguje umelá ventilácia, ktorá dýchala za neho a po čase si vyberala aj svoju daň v podobe zápalu pľúc. Do tela mu stekali infúzie.
Videli sme, ako sa odsávajú hlieny, videli sme, ako nám chudne pred očami. Za dva týždne stratil 14 kilogramov.
Lekári zmapovali všetko a nedávali nám žiadnu nádej. Ak existovala minimálna iskrička nádeje, aj tú nám vzali konštatovaním, že sa máme pripraviť na všetko. Doteraz svieti v lekárskej správe údaj: Úraz nezlučiteľný so životom…
V pondelok 14. 2. 2012, presne na Valentína, sme mali výročie. Priniesla som do nemocnice manželovi fotografiu, na ktorej sme my dvaja a drevené srdce s ľudovým motívom. Po návšteve rodičov som pri jeho posteli zostala sama a prežila som veľmi hlboký zážitok.
Jeho posteľ bola prvá pri veľkom sklenenom okne od miestnosti sestier a ostatné postele boli v rade od neho.
Stála som pri posteli a videla som celú miestnosť. Vtedy hralo nezvyčajne hlasno rádio a dopĺňal ho zvuk prístrojov. Všetky sestričky boli na konci miestnosti pri inom pacientovi. Niečo sa dialo. V rádiu začali hrať skladbu Hallelujah od Alexandre Burke. Chytila som Jojka za ľavú ruku, tak spontánne, ako by mi s tým niekto pomohol, a v tom momente sa akoby celá miestnosť posunula od nás alebo sme my vystúpili z nej? Pozerala som do miestnosti, akoby som pozerala na obrazovku, kde sa odohráva dej a my nie sme jeho súčasťou. A ako som držala Jojkovu ruku, on mi ju silno stlačil a hlavou mi preletela veta: „Žijem a všetko bude dobré.“ Bol to veľmi silný moment a práve v deň nášho výročia. V tom momente čas akoby neexistoval, akoby sme boli mimo všetkého priestoru a deja. Odrazu som sa strhla na refrén piesne Hallelujah a všetko sa jemne rozplynulo. Srdce mi silno bilo a po lícach mi stekali slzy. Bol to silný zážitok, ktorý v mojom živote naštartoval rôzne ďalšie duchovné zážitky, na ktoré som hľadala odpovede v knihách…
Všetko, čo som neskôr zažívala a videla vo svojom vnútornom svete… odpovede, ktoré mi prichádzali na moje otázky a to v podobe obrazov som zachytávala do mojej enkaustickej tvorby.
Deň sa míňal za dňom.
V mojej práci prebiehala výstava prezentujúca 110. výročie založenia školy v Hodruši Hámroch.
Ponorila som sa do práce, do rodinného života, do návštev v nemocnici a do modlitieb…
Po čase skúšali Jojka odpájať od prístroja, aby začal dýchať sám. Krvné zrazeniny sa trochu zmenšili, ale vôbec sme nevedeli, aké to bude mať následky do budúcna, čo sa týka pohybu, rovnováhy a hlavne prijímania stravy klasickou cestou. Po dvoch týždňoch nám oznámili, že manžela budú prevážať z Banskej Bystrice do spádovej nemocnice. Zľakli sme. Prečo? Ako zvládne presun? Ako to bude v menšej nemocnici?
Telefóny sa rozozvučali. Volali sme aj našej spoločnej priateľke Lenke, ktorá v spádovej nemocnici robila zdravotnú sestričku.
Žijúci anjel. Spolu s manželom sme boli spolužiaci na základnej škole, no nielen spolužiakmi, ale aj priateľmi, čo pretrvalo.
V tom čase sme s Jojkom boli dvanásť rokov vo vzťahu, dva roky manželia, ale poznali sme sa od desiatich rokov. Spolu sme prežili detskú lásku v školských laviciach i rozchod… A počas strednej školy sme sa opätovne zblížili. Budovy stredných škôl sme mali blízko seba.
Keď píšem tieto riadky, usmievam sa a cítim, že to všetko neboli náhody, ako sa tomu zvykne hovoriť na tejto Zemi.
Sanitka zastala pred nemocnicou v Žiari nad Hronom. Lenka bola medzi zdravotníkmi, ktorí pre neho prišli. Opýtala sa sestričky, ako sa má pacient. Dostala odpoveď: „S ním si už nepokecáte.“ S Lenkou som presedela v jednej lavici celý druhý stupeň na základnej škole a Jojko bol jej tanečný partner na venčeku. Lenka sa nenechala odpoveďou sestričky ovplyvniť a prihovorila sa môjmu manželovi: „Jojo, počuješ? Nikdy som si nevšimla, aké máš krásne oči a túžim si ešte s tebou zatancovať. Nevzdáme to, rozumieš?“
Manžel si už spomína na chvíle, keď ho prevážali sanitkou. A tieto Lenkine slová boli prvé, ktoré začal vnímať. Výslovných pár slov, ktoré mali veľkú váhu. Presunuli ho na chirurgiu a následne na oddelenie anestéziológie a intenzívnej medicíny.
Radi by sme touto cestou vyjadrili poďakovanie celému zdravotníckemu personálu za trpezlivosť a láskavú starostlivosť, ktorú nám venovali.
Pán doktor urobil chirurgický zákrok, tracheotómiu, aby mohol Jojo dýchať iným spôsobom, keďže mal všetky dýchacie cesty zanesené hlienom. Stravu prijímal prostredníctvom hadičky. Každý deň sme nosili zmixovaný vývar, ktorý sme mu podávali striekačkou.
Keď Jojko precitol v nemocničnej izbe, neuvedomoval si, že mal vážny úraz, a tak sa pobral z postele domov.
Vtedy si povyberal všetky hadičky z tela a odpojil sa od prístrojov, preliezol zábrany na posteli. Jeho nohy ho neudržali a spadol na zem.
Sestričku veľmi vyľakal, a tak si následne vychutnal hubovú polievku.
Museli mu všetko zavádzať opäť do tela. V ten deň som opäť uvidela jeho modrozelené oči a mohla ho držať za ruku.
Rozprávať sme sa ešte nemohli, ale už sme sa videli a vnímali.
Televízor na izbe nebol a pre jeho psychickú pohodu nám odporučili nezaťažovať ho ani mobilom. A tak si musel vystačiť hodinkami, puzzlami, Rubikovou kockou a našimi dennými návštevami. Krvné zrazeniny mu zasiahli centrum rovnováhy a chôdze, nevedel prehĺtať stravu.
Jojko má tiež svoje spomienky a zážitky, ako to celé prežíval zo svojho pohľadu.
Pamätá si toho mnoho a často s humorom hovorí: „V nebi mali plno a v pekle nebola vykurovacia sezóna.“
Veľmi chcel ísť domov z nemocnice a úžasný pán doktor, ktorý o dva roky na to všetko držal moju ruku pri pôrode nášho syna Jakubka, mu povedal možnú cestu. Povedal mu: „Ak budeš vedieť sám jesť a prehĺtať, presunieme ťa na chirurgiu a odtiaľ je rýchlejšia cesta domov.“
A tak sme skúšali. Každým dňom, jeden krok vpred. Pamätáme si na tie „bocianové“ kroky, ktoré zdolával. Prechádzky po nemocničných schodoch. Spomínam si, ako si vypýtal pohár vody a pred lekárom demonštroval, ako ju dokáže vypiť, že už vie prehĺtať a môže sa presunúť na chirurgické oddelenie. Videla som to odhodlanie v jeho očiach. Tú silu ducha a jeho neochvejné úsilie zamerané len na jedno. ÍSŤ DOMOV.
S obdivom som pozorovala jeho neutíchajúcu vieru v to, že situácia inak nemôže byť…
Pred tým, ako ho mali presunúť na oddelenie chirurgie, mu opäť urobili kontrolné vyšetrenia. Sedeli sme s primárom oddelenia a zhovárali sa. Nevychádzal z úžasu. Dozvedeli sme sa: Krvné zrazeniny sa takou rýchlosťou vstrebávajú, že nevie, čo má na to povedať. Lekárska správa z prvej nemocnice nebola v súlade s reálnym stavom pacienta, ktorého sme prevzali. Jeho stav bol omnoho vážnejší, ako sme predpokladali. Takýto úraz vždy zanechá vážne následky. Môžeme potvrdiť iba 1% pacientov, ktorí sa z toho dostali s minimálnymi následkami. Musím pokorne priznať, na základe toho, čo sa mi odvíjalo pred očami, že jednoducho existuje niečo medzi nebom a zemou, na čo nemáme dosah.
Zázrak sa udial pred našimi očami a pre naše duše.
Po viac ako štyroch týždňoch sme si prišli pre Jojka na chirurgické oddelenie. Bol zbalený a stál pripravený na chodbe oddelenia so šiltovkou na hlave. Bol to nádherný moment, na ktorý nikdy nezabudnem. Objali sme sa. V tichu… Pocítila som radosť a zázrak rovno pred očami a napriek tomu som cítila v nás veľkú zmenu. V našich srdciach sa toho odohralo mnoho. Boli sme jednoducho už iní…
Po mesiaci sme si viezli Joja domov, teda do rodičovského domu. Zatiaľ, pokiaľ nebude schopný fungovať samostatne.
Nasledovali rôzne dni. Užívanie silných liekov, rehabilitácie, práca na sebe. Denné cvičenia, prechádzky, práca na jemnej aj hrubej motorike.
Manžel doteraz spomína, ako ho prekvapilo, že nevedel preskočiť malý potôčik.
Jednoduché činnosti, ktoré ovládal sa musel naučiť od znovu. Nasledujúceho polroka musel mať každé ráno doma na raňajky len párky.
V nemocnici ich totiž dostal na raňajky, ale nemohol ich hneď zjesť, lebo išiel na vyšetrenie. Tak po celý čas preciťoval ich vôňu a tešil sa, že keď príde z vyšetrenia, že si na nich pochutná.
Keď však prišiel z vyšetrenia, už ich na stolíku nemal. Veľmi bol sklamaný a smutný, že mu párky zobrali.
Nová zmena sestričiek a sanitárov si mysleli, že mu nechutia. Aj takéto drobnosti môžu človeka veľmi zasiahnuť. Potom sa s láskou varilo a pieklo všetko, čo manžel ľúbil. Jeho ocino ho brával so sebou do práce, na cesty, aby nebol doma sám, keď sme boli v práci. Postupne sme chodili medzi priateľov a do spoločnosti.
Každý chcel Joja vidieť, popriať mu skoré uzdravenie. Všetci si uvedomovali nevšednosť toho, že sa Jojo za tak krátky čas zotavil.
Užívala som si jeho prítomnosť. Jeho hlas, jeho oči, jeho vôňu…
Po troch mesiacoch sme sa zastavili na oddelení Traumatológie v Banskej Bystrici a priniesli sme sestričkám ruže a pani doktorke veľkú kyticu. Užasnutá a so slzami v očiach sa spýtala: „Vy chodíte?“ Bola dojatá. Všetci ostatní, ktorí ležali spolu s manželom na oddelení, zomreli.
Rovnako sme ruže doniesli aj na oddelenie ARO do nemocnice v Žiari nad Hronom. Všetci boli dojatí.
Najväčšie ĎAKUJEM patrí rodine.
Rodina bola a je prístavom pre naše duše.
Miestom tepla, bezpečia a je domovom pre zázrak bytia.
Tam, kde sa tvoria spoločne obyčajné okamihy v radosti a v láske, ale aj zušľachtené a posilnené mnohými skúškami.
Vzájomná podpora a spolupatričnosť je majákom pre naše srdcia.
Boli a sme si vzájomne jeden pre druhého učiteľom, pomocníkom, liečiteľom i priateľom.
Ďakujem milá naša rodinka… za všetko čo sme si spolu prežili…
Teším sa na naše ďalšie spoločné chvíle…
Teším sa životu…
Život pokračoval a my sme sa opäť vrátili do nášho útulného bytu, ktorý bol tri mesiace opustený. Všetko ostalo na pôvodnom mieste…
Mňa všetky udalosti tak silno ovplyvnili, že spôsob života, ktorým sme žili pred úrazom Joja, mi už bol cudzí.
Jojko iný spôsob života neprecítil, a tak sa snažil celým svojím bytím nastúpiť do idúceho vlaku.
Udalosti posledných dní ma posunuli do iného rozmeru vnímania a preciťovania.
Už sa mi nechcelo chodiť na diskotéky a nočné zábavy. Túžila som po pokojnom, rodinnom živote.
Tieto udalosti spôsobili, že sme sa začali cítiť vo vzájomnom vzťahu sami.
Mne pribúdali rôzne zážitky s anjelmi a s energiami, na ktoré som hľadala odpovede alebo aspoň človeka, s ktorým by som sa o nich vedela porozprávať bez toho, že by ma súdil.
A keďže takého človeka v mojej blízkosti nebolo, utiahla som sa do „ateliéru“ a začala som tvoriť, maľovať.
A Jojko sa snažil fungovať naplno.
Žili sme síce pod jednou strechou, mali sme sa v láskavej úcte, ale bolo to obdobie, kedy si každý žil ten svoj život.
Možná sme doháňali to svoje. Uvažovali sme aj o možnosti, že sa každý z nás vyberie svojou vlastnou cestou.
Nevedeli sme si to predstaviť a tak sme pokračovali spoločne…
Po mnohých mesiacoch som na chatu, na deň kosby, priniesla oznámenie v krabičke s anjelskými obrázkami.
Keď Jojko krabičku otvoril, našiel v nich malé bielučké ponožky. Obom sa nám vliali slzy do očí a vrúcne sme sa objali.
Čakali sme bábätko.
Začala sa nová etapa nášho života…
Priniesla nám synčeka s menom Jakub s nádhernou inakosťou…
Začal sa písať náš nový spoločný príbeh…