Sprchy

Sprcha číslo jeden
Celý týždeň si robím záznam, čo treba nakúpiť. V piatok som doma, tak som si ho vyhradila ako nákupný deň.
Mám toho veľa, preto najradšej chodím na nákupy s taškou na kolieskach. Môj manžel je však na ňu alergicky, podľa mňa skôr ješitný. Myslí si, že sa na neho všetci dívajú! Radšej si na seba naloží päť tašiek, ako by mal ťahať vozík. Ináč so mnou nepôjde. Keď si chcem v kľude nakúpiť, automaticky idem s „kolečkovou taškou „a ani nevie, akú mi urobí radosť, keď zostane doma. V kľude si nakúpim, prezriem všetky regále, nemusím ho stále hľadať ,ako nervózne prešľapuje a radí mi, čo mám kúpiť, alebo načo som to kúpila. Nie raz ho musím hľadať mobilom, hoci stojí pár krokov vedľa mňa.

Sprcha číslo dva
Teraz žijeme v období, kedy sa celý svet chráni pred zákerným vírusom. Aj ja sa snažím dodržiavať všetky ochrany a doporučenia. Na nákup sa snažím ísť v dobe, ktorú máme my postarší vyhradenú. Pred vchodom do nákupného centra stál mladík, ktorý nás kontroloval.
„Mladá pani, teraz majú prednostný vstup ľudia nad 65 rokov!“
No fajn!
To fakt tak dobre vyzerám? Aj ma to potešilo.
Musela som mu ukázať, že som testovaná, ale hlavne som ho uzemnila tým, že som 2 x očkovaná/aj napriek veku ešte pracujem a som v prvej línii/ a mám už nad 65 rokov. V obchode už bola pohoda. Len som nechápala, ako sa tam dostalo množstvo mladých kupujúcich.
Kľudne som si nakúpila, tvorili sa skupinky diskutujúcich, už ich nič nenaháňalo /až na zopár starých pánov, ktorí sa prebíjali nervózne s vozíkmi, búchali do druhých bez ospravedlnenia-asi sa ponáhľali domov variť a upratovať. Aj ja som stretla zopár známych s ktorými som prehodila niekoľko slov.

No prišla sprcha číslo tri
Pri pokladni bola mladá slečna. Chcela som využiť novozavedenú zľavovú kartičku, ale nereagovala na displej. Podobný problém som mala aj pri predchádzajúcich nákupoch. Slečinka mi dala jasne najavo, aká som nemožná! Zobrala mi z ruky kartičku, točila s ňou na všetky strany, kým zapípala. Zisk-O,O6 eura. Keby som vedela, koľko ušetrím, nerobím zo seba senilnú starenu. Nedalo mi, aby som sa jej neopýtala, či aj ona nemá babky a dedkov. Začervenala sa, ale akosi jej slovo prepáčte ostalo v stiahnutom hrdle.
Evidentne sme jej liezli na nervy.

Osprchovaná a poučená som vyšla z centra von.

Pred obchodom v rade stála moja najlepšia kamarátka z detstva. Roky sme sa nevideli a ani sme nevedeli, že bývame blízko seba.
Začali sme sa vyprávať, rada sa pomaly skracovala a naše reči nemali konca.
Hela, do večera je času dosť! Tu neplatí do a nad 65 rokov! Poď na kávičku!
Toto bol pre mňa po dlhom čase jeden prekrásny deň.
Ku kávičke sme si dali aj „posilovák a spomínali-spomínali-spomínali.….

Rubrika – Pozitívne myslenie na našom webe

FB: Stránka Spolu to zvládneme – Burko