Keď tak dnes rozmýšľam, o čom by som vám porozprávala, púšťam si pesničky, spievam si, až mi z tých textov naskakuje husia koža. Vážne! Práve mi Hanka Zagorová spieva: „Rybičko zlatá, přeju si…“
Hm… Každý si v tom svojom ľahkom či neľahkom živote praje niečo iné, však?
A tak si sadám na náš dvor, v dlaniach držím šálku kávy. Mračí sa.
Prajem si, moja zlatá rybka, prajem si, aby neprišla búrka skôr, ako dopijem túto kávu, kým budem pozerať na zelenú trávu. Budem vďačná, ak do našich životov príde hoci len obyčajný dážď, ktorý nám zmyje všetky slzy, čo máme v duši.
A keď už sedím v kuchyni a na sporáku buble polievka, prajem si od teba, aby sa k nám všetkým vrátila do života rodinná pohoda. Ja to už v dnešnej zvláštnej dobe považujem za vzácnosť. Práve preto si prajem tú bublajúcu polievku v kuchyni a smejúce sa deti v detskej izbe. V obývačke nech znie hudba, čo vráti nám radosť a tanec do všedných dní. Nech sa cítime nedeľne v pondelok či stredu, aby sme našli lásku takú jednoduchú a krásnu k nášmu vlastnému životu.
Rybka – a mne na tom nezáleží, či zlatá si a či strieborná, pre mňa môžeš byť aj úúúplne obyčajná – prines nám, prosím, jeseň s farebnými listami, so psom hrajúcim sa na dvore, s úrodou v komore a s priateľmi v susedstve.
Môžeš na mňa hľadieť z toho rybníka, ktorý nemáme, koľko chceš… Ako vidíš, prajem si pre nás celkom obyčajné veci v tento zamračený deň, no pre mňa je vcelku pekný a niečím výnimočný. Prečo? Lebo chcem!