Priatelia na slovenský spôsob

Práve som dopozerala „Priatelia zase spolu“. Áno, myslím na ten seriál, z ktorého sa stala kultovka. Celých 99 minút spomínali na svoje začiatky, jednotlivé epizódy či časti z nich. Hovorili o priateľstve, ktoré medzi nimi vzniklo. Nik nechápal, čo prežívajú, iba oni sami. Bol to čas života, ktorý ich veľmi ovplyvnil a dal im veľa. Ja som sa pri tých scénkach smiala, až mi tiekli slzy, a to ich spomínanie ma nesmierne dojalo. Uverila som im to priateľstvo. Možno si budete myslieť, že som naivná, ale ja mu chcem veriť a aj ďalej budem.

Keď išli posledné titulky, tak som si uvedomila, že som nikdy nič také nezažila. Nehovorím, že sa to tomu nepribližovalo, ale nezažila. Samozrejme, že nie som jediná, no ani náhodou netuším, aké to mohlo byť.

A teraz si hovorím, že sa možno mýlim, veď mám byť za čo vďačná. V každej etape môjho života som stretla priateľov, s ktorými by som si na tú pohovku v kaviarni mohla sadnúť. Dať si s nimi kávu z tých veľkých bucľatých šálok a kecať s nimi o nesmrteľnosti chrústa, aj na vážno.

Zažila som veci, ktoré pre vás urobí len priateľ. Prelieza cez dieru v plote do škôlky, len aby ste sa necítili sama, drží vám kamašle, keď sa vám na nich roztrhne guma. (Moje nervy to čo bola za móda? :-D). Našla sa aj osôbka, ktorá zdieľala moju vášeň pre hokej a počas drania školských lavíc sme riešili výsledky zápasov a farbu očí nejakého hokejistu. 😀

Nie tým sa to nekončí, len sa to začína… Silu priateľstva som si uvedomila aj v momentoch, ktoré sa zo spomienok nevymažú ani náhodou. Keď vám niekto pomáha aj s tým, ako si získavať priateľov, donúti vás tým správnym spôsobom a odnesie vás na stoličke von medzi svoju partiu. Som vďačná za priateľov, ktorí sa stávajú rodinou, lebo zrazu si človek uvedomí, že sa pri nich cíti ako doma. Nie na chvíľu, ale na roky rokúce, aj napriek rozdielnosti či vzdialenosti ma s nimi spájajú neskutočné zážitky, smiechy a plače, aj to ako vás učia, ako sa skáče. 😀

Smejem sa na tom, ako sme prišli domov až ráno a bola som postrčená pred dvere, lebo ja to od jej mamy neschytám. Vyšlo to, lebo tetina ruka sa zasekla v polovici, a ja som si vydýchla, lebo kamoška by pri tom švihu rukou skončila asi na zemi. (Zo mňa by bol zostal mastný fľak.) No čo, občas sa bolo treba obetovať za dobrú vec a tá barovačka do rána stála za státie v prvej línii.

A teraz po tých rokoch? Stále mám tie priateľstvá, na niektoré spomínam ako herci zo seriálu a iné zostali, lebo to tak asi má byť.

Nové som získala, lebo som švihnutá umelecko-písacím  smerom (proste nám to dobíja baterky). Alebo vám niekto zaklope na okno, lebo sa zabudol opýtať takú dôležitú vec, či máte barle preto, lebo máte drevenú nohu. 😀 Tiež nezabudnem na hodiny strávené pri káve, až máte ráno svalovicu na mimických svaloch, lebo ste si pri niekom vylievali srdce, ktoré bolo rozbité na milión kúskov. Alebo s vami ide niekto na hudobný festival a je ochotný pol hodinu hľadať pre vás miesto na sedenie, či upozorňovať na jamy, aby ste medzi tými ľuďmi nehodili na zem papuliaka.

Možno ma, koniec koncov, so seriálom nespája len meno jednej z postáv, ale mám v živote priateľov, ktorých by som nedala za nič na svete, a aj keď som sa s niektorými dlhšie nevidela, ak by sme sa stretli, spájajú nás spomienky, z ktorých by pokojne mohol vzniknúť seriál „Priatelia na slovenský spôsob“. 😀