Hovorím si

Pôvodne som sa chcela vyhnúť téme, ktorú všetci všade riešime aj vtedy, keď nechceme. Akokoľvek však rozmýšľam, myšlienky mi stále ubiehajú len k jednému a tomu istému.

Hovorím si, že marec je mesiac knihy, tak napíšem o tom. Verte alebo nie, nejde to! Lebo ja som od Vianoc neprečítala ani jednu. Neviem sa sústrediť. Mám začať čítať detektívku? Na rovinu povedané: zapnem správy a kovbojku tam mám ako na podnose. Romantické príbehy idú akosi mimo mňa a to som ich kedysi prečítala veľa. Nevadí…

Stále mi znie v ušiach, že pre hendikepovaných tento posledný rok až taká zmena nie je. Nuž – vyjadrené celkom úprimne – je.
Áno, niektorí sme doma (ale rodina a priatelia predtým za nami vždy chodili), iní pracujú z domu, alebo chodia do práce.
Veľa z nás má rodinu a deti, ktoré sa tiež zrazu učia z domu, alebo aj im deti prestali chodiť do škôlky.
Chýba rehabilitácia, kúpeľná liečba. Niežeby sa nedalo ísť, ale…

Tiež som si prešla rôznymi štádiami. Strachom, čo sa to deje, samotou, keď som nemohla byť s celou svojou rodinou.
Oslavovať s nimi okrúhle výročia, stretnúť sa s kamoškou na káve… No povedala som si, že dobre, idem skúsiť niečo iné.
Začala som skladať obrazy pinzetou.
Kocôčku za kocôčkou… Viac variť a piecť. Či je z toho nadšená moja rodina, netuším, ale asi je to jedlé. V každom prípade, okrem mňa bola prekvapená ešte aj ručička na váhe. Televízor išiel v jednom kuse, prepínala som z jedných správ na druhé a mala som pocit, že to nemá konca. Dodnes to nemá konca… správy už radšej vypínam.

Stále skladám obrazy, ale pridala som omaľovánky pre dospelých a čítam aspoň články, ktoré sa netýkajú vírusu.
Chodíme von a zmenili sme miesta, lebo na poľnej ceste sme už vychodili vlastný jazdný pruh.
Stále je to len pár krokov, ale s tým pandémia nič nemá, proste diagnóza nepustí.
Už mi ale dochádza fantázia pri varení a mám pocit, že v ústach premieľam zo strany na stranu to isté. Ale pozitívne je, že stále cítim chuť všetkého, čo jem.

Počas celého tohto obdobia bolo pre mňa najťažšie to, že sme stratili starkú.
V čase, keď zakázali návštevy v nemocniciach, ona tam skončila pre úplne iné dôvody.
Volali sme jej, hoci horšie počula. Žartovala so mnou a stále sa pýtala, čo varím. A tak aj keď sa mi nechcelo, varila som.
Opisovala som jej, ako som si s čím poradila, že pomaly dochádzajú zásoby a nákup nám donesú až neviem kedy. Našla som recept na niečo medzi chlebom a posúchom. Dalo sa to natrieť aj jesť. Smiala sa, že som prípad a keď nám to chutí…

Zrazu telefón zvonil čoraz menej, ani ho nedvíhala. Vedela som, že už sa jej nespýtam, čo by robila keby… Rozlúčili sme sa s ňou doma pri sviečke.
V spomienkach a kyticou vo váze – zrejme každý z vás pozná dôvody prečo… Viem, že takéto chvíle prežilo a prežíva veľa ľudí.

Ale ona mi ukázala, že sa netreba vzdávať. Prežila vojnu, boli časy, keď prišli o všetko a museli začať odznova.
Zostala mi spomienka, ako som sa k nej musela zohnúť, aby som ju mohla objať, no tak silno ma stisla, až ma to prekvapilo.
Jej spôsob, ako mi povedať, čo pre ňu znamenám.

Tak som si dnes ráno povedala, že to dám. Aj napriek tomu, že je doba, aká je, musím ísť ďalej. Ona to zvládla, tak určite aj ja.
S rúškom, nákupmi cez net a rozhovormi cez sociálne siete.

Verím, že tú silu v sebe nájdete aj vy, lebo inú možnosť teraz nemáme.

Monika Jalakšová