Advent

Ako neuveriteľne ten čas letí… Naozaj to vnímame stále viac – asi to bude pribúdajúcimi letokruhmi na pni nášho stromu, alebo tým, v akej dobe žijeme.
Človek sa ráno zobudí na bzučiaci budík a hneď je večer. Často až s úderom polnoci zhasínam nočnú lampu. Tak cvála celý rok, že sa človek ledva otočí na druhý bok.

Uvedomila som si to dnes, keď začalo snežiť… Milujem sneženie! Tie malé biele vločky, ktoré vám šteklia nos. Nie, neprišli skoro, vážne je už december. Začali padať s príchodom adventu, času, ktorý mi vždy upokojoval dušu. Aj dnes som pocítila zvláštny pokoj, mier.
Na chvíľu som zabudla na lockdown, rúška a respirátory… aj to, že som už dávno nenapísala žiadnu knihu. Skutočne prichádzajú Vianoce. Už ich počuť klopať na dvere.

Zvládla som to. Stojím pri okne a dívam sa, ako padá sneh. Ešte nosím v sebe vieru, nezanevrela som na život, na svet, ani na ľudí.
Som si istá, že je to láskou, ktorú cítim od svojej rodiny, že mám stále priateľov, ktorí pri mne zostali. A to nie je samozrejmosť – hlavne teraz, keď je všetko inak ako kedysi.

Hovorím si, že mám/máme stále nádej. Kým v nás horí ako plameň sviečky, ešte je vždy šanca, že ľudia v sebe nájdu silu, zvládnu veci, ktoré už nikdy nebudú ako voľakedy.
Veď ani Vianoce už dávno nie sú, aké bývali, no stále sú pre nás výnimočné – hoci pre každého iným spôsobom.

Prajem vám, aby ste adventný čas prežili čo najkrajšie a mali Vianoce, ktoré vám vrátia mier do duše, vieru, ak ste ju stratili, a lásku, ak ju (možno) necítite.