ÚVAHA – September

Je tu september. Leto preletelo veľmi rýchlo. Školáci znova zasadli do školských lavíc. Poniektorí s úsmevom na tvári, iní zase s miernou nechuťou. Čo si budeme klamať – ani nám sa nechcelo vysedávať v lavici a počúvať reči učiteľov. Vekom sme prišli nato, že škola je predsa len dobrý výmysel a človek sa všeličomu priučí. No život je tiež učiteľ. Občas veľmi prísny a  nemilosrdný.

Niekedy nám dá lekciu, po  ktorej ozaj netúžime. A  predsa nás tie tvrdé lekcie niekam v  živote posunú – teda mali by. Všetko zlé je na niečo dobré…. možno klišé, ale ja tomu verím.

Život ma odvial ďaleko od rodiska, ale našla som tam spriaznené duše. Keď som po  rokoch vplyvom rodinných udalosti menila bydlisko, zdalo sa mi to nespravodlivé. Teraz sa nesťažujem. To, čo sa mi nepáčilo a čo mi vadilo, ma už netrápi. Dnes päťročný syn prišiel na svet skôr ako mal. Nikomu nemusím opisovať, čo som prežívala. No vďaka rehabilitáciám a  liečebným pobytom som spoznala veľa ľudí – vzácnych ľudí. Ľudí, ktorých by som nemala možnosť stretnúť, ak by malý prišiel na svet v termíne.

Ľudí, ktorí mi pomohli v  ťažkých chvíľach, ktorí spolu so mnou plakali aj sa radovali. V  každej etape nášho života stretneme ľudí, ktorí nás niečím obohatia a ktorým obohatíme život my. Je to dobré a správne. Ľudia majú mať k sebe blízko, majú vedieť navzájom sa vypočuť, poradiť si, byť empatickí voči druhým… to nás ale v škole ani na žiadnej hoci najlepšej univerzite sveta nenaučia. To sa musíme naučiť sami. Stojí to ale zato byť svetielkom nádeje a prístavom porozumenia.

Helenka