Budem dosť silná, aby som sa stala mamou?

Je krásne slnečné júlové nedeľné dopoludnie. Už to asi na mňa prišlo. Cítim, ako mi odteká plodová voda. No nemám žiadne bolesti.
Do nemocnice sa mi ešte nechce ísť. Teším sa na pečené kura, ktoré už rozvoniava po celom byte.
No ešte musím vyžehliť plienky a oblečenie pre moje dieťatko, ktoré sa už pýta na svet.
Tak ja budem mamou. Teším sa, ako si ho prvýkrát pritúlim k sebe. Ako ho budem dojčiť.
Som zvedavá, čo to bude, či naozaj dievčatko, ako ukázal ultrazvuk.

S mužíčkom sme sa naobedovali, vzali sme pripravenú tašku s vecami a šli do pôrodnice. Lekárka mi vytkla, že som mala prísť hneď, ako začala odtekať plodová voda. To bolo ale za privítanie…. Je mi do plaču. Som rozrušená. Neviem, čo ma čaká.
Ako bude prebiehať pôrod?

Budem dosť silná, aby som sa stala mamou?

Tieto slová a vety mi stále dookola zaťažujú myseľ. Trochu sa ukľudním, keď na monitore počujem, ako môjmu dieťatku bije srdiečko. Je v poriadku. Od príchodu do nemocnice prešlo sedem hodín a bolesti žiadne. Neotváram sa. Je to normálne? Lekár ma utešuje:  „Áno, mamička, buďte kľudná, všetko je v poriadku. “

Je večer deväť hodín a ja začínam cítiť prvé kontrakcie. Sledujem hodinky. Kontrakcie prichádzajú v pravidelných intervaloch. Najskôr každých desať minút. Po hodine už je to každých päť minút. Celú noc len chodím, lebo ležať sa nedá. Ak aj chcem zaspať, bolesti mi to nedovolia.
Pýtam sa lekárov a sestričiek, dokedy sa takto budem trápiť. Len sa mi smejú: „Vám kontrakcie ešte len prídu a to si až potom užijete. Treba len vydržať.“ Im sa to povie… Ale ja som už vyčerpaná. Padám od únavy. Toto mi oni povedia o druhej hodine v noci. Neverím, že to nie sú kontrakcie. Veď ich mám stále a čoraz častejšie.

Už sa rozvidnieva. Konečne ráno. Možno sa už nájde lekár, ktorý mi pomôže. O 8. hodine máme vizitu. Prišiel mladý, celkom sympatický lekár. Hovorím mu: „ Pán doktor, robte so mnou niečo, veď ja už nevládzem.“ On na mňa pozrie.  Skontroluje na monitore tlkot srdca dieťatka.
Usmeje sa a hovorí: Nebojte sa, všetko je v norme, dáme Vám infúziu na otvorenie.

Konečne so mnou začali niečo robiť. Prechádzam sa po izbe. Počúvam, ako na pôrodnej sále postenkávajú, kričia ostatné budúce mamičky.

To budem aj ja tak kričať? To naozaj tak veľmi bolí? Čo ma to čaká? Prežijem pôrod?
No utešujem sa.

Pravidelne zhlboka dýcham a čakám….

Pozerám na hodinky. Je pravý obed. Bolesti príšerné, nevládzem stáť na nohách. Volajú ma ľahnúť si k monitoru. Dajú mi pás na brucho.
Zapnú stroj a nepočuť nič. Žiadne zvuky. Žiadny tlkot srdca.
Sestričky hovoria, že stroj je pokazený. Tak sa nestíham zaťažovať tým, že asi bude nejaký problém s dieťatkom.
Volajú lekára. Ten ma skontroluje a povie: „Ideme rodiť.“

Hurá, konečne to budem mať za sebou.

Pri pôrode sú dvaja lekári a dve sestričky ma usmerňujú a pomáhajú mi. Jedna stojí z pravej strany a druhá z ľavej strany a tlačia mi na brucho, aby som rýchlo porodila. Celé to trvá 15 minút. O 12,25 poslednýkrát silno zatlačím a cítim úľavu.

Dievčatko je na svete.

No nepočujem nič. Len vidím lekárov, ako ju zobrali preč. Čudujem sa. Pýtam sa, čo sa deje?
Prišla detská lekárka a hovorí: „ Vaše dieťa ma nejaké problémy. Dáme ho na pozorovanie do inkubátora.“ To bolo všetko, čo mi povedali.

Pôrodník ma ešte zašíva, veselo debatujeme, smejeme sa. Už je zabudnuté nočné trápenie.
Hovorí: „Vy musíte byť silná žena, keď to tak s úsmevom znášate.“
Po hodinke ma odvážajú na izbu, aby som si oddýchla a pospala.
No dá sa spať, keď nič neviem o mojej Katke? Ešte som ju nevidela a to už je večer.

Lekári sa mi celé poobedie vyhýbajú.
Ak ma aj prídu skontrolovať, uhýbajú pohľadom. Nič nehovoria. Mám sa vraj opýtať detského lekára.

Konečne večer o 19. hodine prvýkrát vidím moje dieťa. Je v inkubátore napojená na prístrojoch. Samá hadička okolo nej.

Katke ja krásna, bacuľatá.
Akoby to ani nebol novorodenec dnes narodený.
Koža pekná jemnučká, vôbec nie zvráskavená od plodovej vody….

 

Mama, kde si?