Na začiatku to bola ideálna predstava končiaceho študenta učiteľstva I. stupňa ZŠ. Získať stále miesto na základnej škole a učiť. Ale nie všetko je v živote podľa našej prvotnej predstavy. Zistila som, že to môže byť ešte lepšie…
Napriek nečakanej komplikácii pri pôrode môjho prvorodeného syna sa môj život začal uberať smerom, ktorý mi nebol úplne jasný. Prešla som si v živote veľa profesiami. Najskôr brigády v záhradníctve, učiteľka v základnej umeleckej škole – harmonika, učiteľka na prvom stupni základnej školy, hippoterapeutka, canisterapia, profesionálna masérka a nakoniec mobilná učiteľka pre „inak obdarené deti“.
Pri štyroch vlastných deťoch nie je rozhodnutie ísť podnikať ľahké. Moje rozhodnutie mi možno uľahčila posledná materská dovolenka, kedy som si urobila masérsky kurz v Piešťanoch. Samotná práca s deťmi s postihnutím mi však bola súdená omnoho skôr.
S manželom sme si pred rokmi kúpili prvého koníka a ja som si urobila certifikát ako hippoterapeut v oblasti pedagogicko-psychologického jazdenia. Tri roky sme bezplatne v domácich podmienkach poskytovali naše služby. Po čase som zistila, že nielen deti, ale aj rodičia potrebujú moje služby. Niektorí
fyzické – masáže a niektorí poradenstvo. Pamätám si deň, keď som si na svoje auto nalepila reklamu – mobilný masér. Možno som bola vo výhode oproti ostatným kolegom, lebo počas trvania nášho hipocentra som nadviazala veľa kontaktov s budúcimi klientami. Vždy ma zaujímajú veci do hĺbky
a považujem sa za praktika. Preto nebola náhoda, že som chodievala v rámci svojho voľna so psíkom do Spojenej špeciálnej školy v Topoľčanoch, kde učí úžasná pani učiteľka Zuzka Michalcová. Zuzka pracuje s autistickými žiakmi. Postupne začala aj naša spolupráca s občianskym združením rodičov RUBIKO. Tiež som spolupracovala so Súkromným integračným centrom v Topoľčanoch.
Mala som možnosť zažiť prácu s deťmi v programe TECCH. Chcela som však vidieť aj prácu s deťmi v DSS zariadeniach a tak som na 2 mesiace nastúpila ako ergoterapeut v DSS v Topoľčanoch, priamo na pracovisko s klientmi s autizmom. Musím však priznať, že mojej práci tento systém
úplne nevyhovoval. V hľadaní som pokračovala v Čechách a urobila som si školenia ohľadom metódy Uľahčovaná komunikácia.
Tieto stretnutia mi zároveň pomohli spoznať aj metódu SON RISE, nakoľko sa mojím priateľom stal Vlado Mokráň, otec Robina.
Niektoré stretnutia sú však postupnosťou môjho životného hľadania odpovedí. Vďaka práci u jednej mojej klientky/teraz už priateľky, som získala rýchlokurz ABA metódy. Nakoľko som jej syna učila v domácom prostredí, pre túto prácu ma zaškolila Elenka Zagorová. Elenka sa vrátila z Ameriky, kde viac rokov pôsobila ako terapeutka v behaviorálnom systéme. Tento systém ma oslovil asi najviac. Dodnes ho využívam vo svojej práci s deťmi.
Ako sa hovorí, kto hľadá – nájde. Urobila som si aj kurz Bazálnej stimulácie, lebo mojimi klientmi sa postupne nestávali iba autisti, ale aj deti s DMO či ľudia v kóme.
Keď sa ma jedna moja kamarátka po rokoch spýtala, čo vlastne robím, keď ma v okolí každý pozná, uvažovala som, ako jej to jednoducho vysvetliť. Asi robím ranú starostlivosť a poradenstvo v jednom. Niekedy mi zvoní telefón aj dvadsaťkrát za deň a odpovedám na právne otázky, potom na otázky
ohľadom kompenzácií, potom hľadáme správneho lekára, učiteľa, škôlku, grant…
Tak mám pocit, že som „dievča pre všetko“.
Klaudia Krchňavá