Burko

Spoločnými silami zvládneme všetko

Archív Október 2014 Dagmar Terapie - vyskúšali sme

Život so štetcami a náramky z gumičiek

Táto rubrika vznikla pretože chceme prinášať informácie od ľudí pre ľudí. Každý nemôže vyskúšať všetko. Pravdepodobne to nejde, a to z viacerých dôvodov. Preto si v tejto rubrike predstavíme každý mesiac iný typ terapie. Jedná sa o konkrétne zariadenia. Sme si vedomí toho, že s danou metódou pracuje viac zariadení.

Môžeme sa tak deliť o skúsenosti, radiť si navzájom, povedať, kde čo robia najlepšie a za najvýhodnejšiu cenu. Zatiaľ máme vyskúšanú hyperbarickú oxygeoterapiu v Trenčíne, rehabilitačný pobyt v Národnom Rehabilitačnom Centre v Kováčovej, terapiu skenarom v zariadení v Rovinke, Therasuit terapiu, speedfitness v Galante… Budeme sa orientovať predovšetkým na dospelých, ale uvítame aj podnety od rodičov detí, či od detí samotných. Terapií je nespočet – ten skúsil to, ten zas ono.
A prečo si to nechať pre seba??? Ak naša informácia, či už v pozitívnom, alebo v negatívnom slova zmysle, môže pomôcť. Nebránime sa rôznym „alternatívnym“ metódam, veď ruku na  srdce, speedfitness je propagované ako cvičenie pre zdravých, o  ľuďoch nejakým spôsobom hendikepovaných nie ani zmienky. Z  billboardov sa na  nás usmievajú slečny s  „dokonalým“ telom. Koho by napadlo, že to nie je len o tom? Mňa veru nie.
Skenar tiež nepatrí medzi bežne používané slová. Čo to je? Akási „kalkulačka“, s ktorou Ti behajú po chrbte… Hyper… Čooo? Zostávame v nemom úžase stáť nad týmto slovným spojením. Priznám sa, ani ja tu nie som celkom doma a  ľahko sa nechám pristihnúť. Nehanbím sa za  to. Nemôžem vedieť všetko. Nie som odborník na  žiadnu z  daných problematík, no každú jednu tému s  odborníkom kolzultovať mienime. Dôležitý je pohľad pacienta, musí sa však opierať o slová človeka, ktorý vie, o čom je reč…
Ak chcete prispieť, ak máte tip, nápad,… neváhajte kontaktovať občianske združenie Burko na e-mailovej adrese burko@burko.sk.
Za každý prínos budeme len a len vďační. Tak spoločne vykročme na  nie celkom prebádanú cestu…
Loom bands – náramky z gumičiek 

Každý, kto má normálne fungujúce dieťa, o tom už iste počul. Mnoho ľudí vo fabrikách ich nosí na ruke. „Aha, aké som si kúpila gumičky,“ otŕča mi dcéra balíčky… „Mamiii, upleť mi náramok,“ poprosil ma raz môj štvorročný syn. Dcéra kamsi odišla. Jemu zjavne nezáležalo na  tom, že mám obmedzenú motoriku a že vonkoncom neviem, ako sa taký náramok pletie. Žobronil a mne neostávalo nič iné ako si sadnúť k počítaču a nájsť návod na čo najjednoduchší náramok. Medzitým som sa psychicky pripravovala na  to, čo ma čaká. Prešla som si už kadečím, tak prečo by som nezvládla upliesť náramok, však? Trvalo mi to o poznanie dlhšie ako dcére, ale bola som na seba neskutočne pyšná. Priznajme si, koľko zdravých ľudí pletie svojim deťom náramky a nie naopak? Dcéra bola prekvapená, no to som ešte nevedela, aký bič som si na seba uplietla. Doslova. „A urob nejaký nový, taký hrubý,“ sú ich slová, keď odchádzajú do školy a do škôlky. A ja sa pomaličky plazím neprebádanou oblasťou. Sem tam mi nejaká gumička ujde a náramok sa mi rozpadne. Pamätám si, ako som jeden typ plietla niekoľko hodín. „Je to skvelá terapia,“ povedala som nedávno pri návšteve NRC v  Kováčovej terapeutovi. Usmial sa. „Aj vďaka deťom si tam, kde si….“

Život so štetcami

Oproti pleteniu náramkov má jednu nevýhodu – nie každý sa odhodlá k tomu, aby maľoval. Predsa len, väčšina z nás držala štetec naposledy v ruke niekedy na základnej škole. Ja som si k maľovaniu „pričuchla“ ešte ako zdravá. Za tú krátku dobu som stihla namaľovať pár obrazov. Jeden zostal nedokončený… Mal tú smolu, že som ho rozmaľovala chvíľku predtým, ako sa TO stalo. Predsa len, namaľovať niečo olejovými farbami, to chce čas… Po tvári mi stekali slzy, keď som sa takmer nehybná a nemá prizerala, ako môj manžel odkladá maliarsky stojan pod posteľ. „Ja budem maľovať,“ zaprisahala som sa vtedy. Úsmevné. Jednou rukou ledva hýbe a druhá jej nehybne visí vedľa invalidného vozíka. Už sme videli všeličo, ale aby kvadratik maľoval, to ešte nie. „Začni maľovať nohou,“ smiala sa raz fyzioterapeutka. Nehybnú ruku som krásne rozhýbala, ale spôsob, ako rozhýbať nohu, sme nenašli. Maľovanie milujem. Jasne, spočiatku som od nervov neraz hodila štetec o zem. Asi to k tomu patrí. Keď som sa raz sťažovala kamarátovi, že nemám ako maľovať, povedal mi len: „Máš ústa, ruku, aj nohu, tak maľuj!“ Nepriamo mi povedal, že kto nechce, hľadá dôvody a ja… Ten spôsob som našla.
Dagmar Sváteková