Burko

Spoločnými silami zvládneme všetko

Iveta Burianeková

Život očami anjela

Môj prvý deň.
Mama, mama, mamička….. čo sa deje? Čo sa to so mnou stalo? Ja, ja, ja neviem plávať… Pomôž mi. Je tu veľmi málo vody. Dusím sa. Zle sa mi dýcha…. Nepočujem Tvoj hlas… Prestáva mi biť srdiečko. Pomóc, pomóc….. Už je všade ticho. Také ťažké ticho.
Čo to, ja ja vidím svetlo. V diaľke je svetlo a nejaký hlas ma volá…. Idem tam. Snáď mi bude lepšie. Budem pokojnejšia. Mama chýbaš mi, veľmi som sa na Teba tešila……
Vidím veľa ľudí, oblečených v bielych plášťoch. Veľmi rýchlo chodia a niečo robia okolo stola. Sú tam samé prístroje, ktoré nepríjemne vrčia a pípajú. Aha, veď tam na stole, to som predsa ja. Ja žijem, ja žijem. Aj tí ujovia hovoria, že som sa chvalabohu prebrala. Že mi srdiečko bije a snáď bude dobre.

Kde ma to dávajú? Čo je to za bedňa, samé sklo? Toto bude vraj môj nový ale len dočasný domov. No musím priznať je tam teplo, aj sa mi dobre dýcha. Len tie hadičky mi zavadzajú, ale musím ich mať v nošteku, lebo by som zasa umrela. Prečo neviem prehĺtať? Prečo mi nedajú mamine mliečko. A ozaj, kde je moja mama? Nepočujem ju. Mama kde si??????????

Čo za hadičku mi to dávajú do úst a hneď aj do nosa, a prečo zasa nemôžem dobre dýchať? Veď sa dusím. Ja zasa umieram. Zachráňte ma. Mne tá vec berie sliny a z nosa soplíky, a už je dobre, už dýcham lepšie. Ten zázračný prístroj, ktorý mi teraz zachránil život sa volá odsávačka a bude mojou spoločníčkou, kým sa nenaučím prehltnúť sliny. Do nošteka mi vsunuli hadičku, a skúšajú cez ňu dať do bruška mliečko. No dusím sa. Vraciam ho späť. Nechcem také mlieko. Ja chcem mamu. Kde ja tá moja mama? Zabudla na mňa? Ona ma nechce? Môj život nemá zmysel. Ja už nechcem žiť. Zasa chodia rýchlo tí ujovia aj tety okolo mňa. Dávajú mi na hrudník nejakú vec. Trasie to so mnou. Skúšajú raz, dva razy, tri razy…. Nič. Nevzdávajú sa. No zrazu počuť pípnutie, tú vec odkladajú a mňa tiež dali do bedni – volá sa to inkubátor. Napojili ma na jeden prístroj, ktorý kontroluje srdce aj dýchanie a už počujem len samá stroje okolo seba. Uspáva ma to. Spím niekoľko hodín. Neviem nič o svete. Som tu sama zavretá . Nikoho nepoznám.

Čo to, čo ma zobudilo. Nejaký známy hlas. Odkiaľ ho ja poznám? Ale veď to je moja maminka. Mama Ty si prišla. Ty si tu. Nezabudla si na mňa. Taká som rada. Pozri na mňa. Však som pekná? Som tvoja dcérka. Ty sa mi prihováraš. Hladkáš ma. Hovoríš Moja Katka. A máš slzy v očiach. Prečo plačeš? Čo ti je? Ja som tu, žijem a chcem byť stále s tebou. Zober ma odtiaľto.

Počujem ako pani doktorka hovorí: „ Dieťa sa narodilo mŕtve. Je v zlom stave, nemá pregĺgací, sací reflex. Nevie plakať. Nevie kašľať. Možno sa nedožije rána. Žiť bude dovtedy, kým bude srdce vládať biť. “ Mama, mama čo to hovoria? Ja som mocná, ja chcem byť pri Tebe. Nepočúvaj ich. Klamú ťa. Ja sa všetko naučím. Ty ma naučíš.

Mama ma chytila za rúčku. Konečne ju cítim. To je krásny pocit. Vezmi ma na ruky…. Už zasa počujem ako hovoria: „Ešte musí byť v inkubátore, Prístroje za ňu dýchajú, odsávame ju. Kŕmime cez gastrostomiu. To je hadička zavedená cez nos rovno do žalúdka. Budete si odsávať mlieko a uvidíme či ho bude Katka tolerovať.“

Mama neplač, nechoď preč…… Nenechávaj ma samú. Počujem Ťa ako mi hovoríš, že mám vydržať, že pre mňa prídeš aj s ockom. Čakám Vás.

Zoznamovanie sa
Dnes prišiel prvý krát za mnou aj ocko. Ja idem domov, tak ako mi to včera povedala mama. Teším sa. NO ocko plače…… Lekárka hovorí, že sa máme pripraviť na to najhoršie. Prognóza je veľmi zlá. Nie, nie, to nie je pravda. Včera hovorila, že sa nedožijem do rána. Ja som sa zobudila, je ráno a som tu s vami. Ona klame. Neverte všetkému čo hovorí. Už žijem jeden celý deň. Čo na tom že veľa vraciam, nechcem mamine mlieko. To je len preto, že nie som doma. Že nemám kľud. Veď tu je zle. Samé prístroje, ktoré len pípajú, často oznamujú, že ťažko dýcham. Musia mi stále pomáhať. Ja to prekonám. Budem zdravá. Prečo odchádzate? Nenechávajte ma tu. Prosím. Mama nechoď.
Mama chodí za mnou každý deň, nosí mi mliečko. No ja ho nechcem. Sestričky sa trápia s odsávaním. Veľa vraciam, nič vo mne nezostáva. Stále som rovnaká. Už mám týždeň a nepribrala som ani deko. Čo sa to so mnou deje? Celá sa trasiem. Lekári behajú okolo mňa. Zasa napájajú na prístroje. Na hlávku mi dali hadičky a pozerali na obrazovku. Nakoniec napísali do papierov diagnóza Epilepsia. Záchvaty ma trápia každý deň. Je to veľmi nepríjemné. Už mám asi 5 liekov, ktoré mi dávajú ráno, naobed aj večer.
Po mesiaci mi pribudlo ďalšie nové slovko v zozname diagnóz Mikrocefalia. Hlávka nerastie, stále rovnaká. Mozoček sa nevyvíja. Lekár mame povedal, že mozog sa vyvíja do jedného roka. Môže sa stať ešte zázrak. Tak ja môžem byť ešte zdravá. Ja budem v poriadku. Ach mama, tak sa teším.

Prečo ten prístroj tak hlúpo píska? Prečo zle dýcham? Prečo som horúca? Sestrička hovorí, že mám teplotu. Mama prišla na mnou. Počujem ako lekárka hovorí: „ Katka má zápal pľúc. Ak ste veriaci dajte ju pokrstiť. Je tu v nemocnici kňaz…. Katka zoslabne a umrie…. Nemá žiadne šance na prežitie.“ Ako sa to ťažko počúva. Prišiel pán farár. Pokvapkal ma vodičkou, všetci sa pomodlili a mama s ockom ešte pri mne zostali. Hladkali ma a prihovárali sa. Vôbec sa im nechcelo ísť preč. Ja som bola len rada, že sú tu so mnou. Konečne sme spolu ako rodina.

Prečo mama za mnou neprišla? Prečo tu nie je, keď ju potrebujem? Už som ju dlho nepočula. Chcem vidieť svoju mamu. Mama, mama kde si? Už ma z toho bolí hlava a zasa mám kŕče. Bolí ma celé telo. Trasiem sa. Už sa to nedá vydržať. Čo so mnou robia? Dali mi sirup no je zlý, nechcem ho. Nie nedávajte mi čo nechcem. Vyvrátim to. Už som celá mokrá a zašpinená. Sestrička ku mne prišla a prezliekla pyžamo. Je mi zle. Prečo ma stále bolí bruško? Mama kde si? Zasa mi dali do bruška nejaké lieky. , vraj sa ukľudním a budem spať. Zaspím a nič nebudem cítiť. Ale ja cítim každý pohyb, každý dotyk. Cítim všetko. Prečo si myslíte že ničomu nerozumiem?

Je to asi preto že len ležím a neviem rozprávať. Čo odo mňa chcete?

Počujem známy hlas. Mama, mamička Ty si prišla? Ty si nezabudla na mňa. Som šťastná že si tu. Počujem ako sa sestrička pýta: „ Mamička chcete si zobrať Katku do náručia?“ Mama má slzy v očiach. Plače. Plače od radosti a dojatia, že má konečne svoje dieťa pri sebe. Mama, cítim Tvoju vôňu, cítim Tvoje teplo. Si krásna. Si moja. Nech sa neskončí táto chvíľa. Mama chcem byť stále s Tebou. Prečo ma zasa dávate do postieľky a odchádzate. Zasa budem sama. Je tu dlho. Chcem ísť domov. Mama s tebou mi je dobre. Nezabudnem ako mi bolo teplo v Tvojom náručí.

Pán doktor povedal, že idem preč. Tak ja idem domov, domov k mame a ockovi. Teším sa. Mama príde pre mňa. Neprišla. Čo sa stalo? Mama ma nechce? Prečo? Čo sa deje? Tá sanitka ide veľmi dlho. Kde ma to vezú? Čo bude so mnou? Mama kde si?

Konečne sanitka zastala. Počujem cudzie hlasy. Hovoria, nech ma dajú do izby číslo 5. Čo to znamená? Nie som doma? Prečo tu nie je mama? Tak som sa na ňu tešila. Bolí ma hlava. Trasiem sa. Dali mi diazepam na ukľudnenie.

Jéééj, počujem mamu. Je tu. Prišla. Rozpráva sa s novým lekárom. Ten jej hovorí: „ Mamička vyzlečte Katku“. Mame sa trasú ruky. Je nervózna a ja viem prečo. Prvý krát ma vyzlieka. Doteraz to vždy robili tety sestričky. Mama, ako je to dobre, keď sa ma Ty dotýkaš. Vieš to. Veď si moja mama. Si super. Pán doktor je dobrý a povedal, že mozoček sa vyvíja do jedného roka až potom sa môže vyjadriť ako bude poškodený. Netreba zúfať, musíme veriť, že Katka bude v poriadku.

Neboj mama, mám päť mesiacov a ešte toľko mi treba na to aby som Vám všetkým dokázala, že budem v poriadku. Aj keď teraz sa to nezdá. Mám sondu v nose. Neviem pregĺgať. Nevadí, ja sa to naučím. Budem jesť ústami, ochutnám koláčik, keksík…. Napijem sa čajíku.

Prečo ma trápia kŕče? Prečo ma bolí celé telo, keď mám záchvaty? Kedy to skončí? Ja chcem byť zdravá. Mama sa teší, že prídem domov a budem sa s ňou rozprávať. No neviem či to dokážem, keď mi lieky nezaberajú. Lekári sú už zúfalí, nevedia ako mi majú pomôcť aby ustálili môj zdravotný stav. Počula som ako sa rozprávajú o tom že každý záchvat ma ničí. Neveria, že pôjdem domov.

Prišla ku mne mama. Učí sa ako ma treba odsávať a kŕmiť cez sondu. Plačem, bolí ma bruško, ale mama je tu so mnou. Drží ma v náručí. Upokojuje. Rozpráva, ako ma má rada. Tak sa to dobre počúva. Hovorí: „ Katka, ja sa o Teba postarám, nech sa deje, čo sa deje.“ Však sa oplatí bojovať keď cítite lásku. Som šťastná, že je tu mama so mnou. Mama plače. Je jej ľúto, že plačem ja, že mi nevie pomôcť…

Idem domov. Konečne po polroku svojho života idem k svojím rodičom. Budem mať vlastnú postieľku. Spať budem doma. Mama sa musí naučiť dávať mi pravidelne lieky a zvykať si na nový režim. Často ma treba odsávať, polohovať, keďže sa neviem otočiť. Jesť mi dáva len cez hadičku v nose striekačkou. Je to zvláštne a pre mamu veľmi ťažké. Vidím ne nej, že je unavená. Nespáva celé noci, lebo ma sleduje a dáva pozor aby som sa nezadusila. Ocko chodí do práce. Vidím ho len poobede. Vždy sa teším, že príde domov a prihovorí sa mi. Občas ma zoberie na ruky a pritúli. Je krásny pocit, keď cítim, že som v tejto rodine vítaná a oplatí sa žiť.
Budem bojovať zo všetkých síl aby sme boli čo najdlhšie spolu.

Mama, ratuj ma
Mama sa mi prihovára a drží ma v náručí. Čo to ide so mnou robiť? Vyzlieka ma. V kuchyni je teplo, to asi preto. Počujem ako v sporáku niečo praská. Čo to? Mama mi hovorí, že horí ohník, aby sme mali teplúčko a zohriala sa voda na kúpanie. Mama ma ide kúpať? Nie, to nechcem. Nerada sa kúpem. V nemocnici na umývali v umývadle, bolo to strašné, voda niekedy veľmi rýchlo tiekla. Občas bola studená, nepáči sa mi kúpanie. Mama sa čuduje prečo sa vzpieram. Mám záchvat, nie, nie ja nechcem ísť do umývadla…..
Kde ma to mama dáva? Čo to je? Počujem, ako mi hovorí: „Aha Katka, si vo vaničke, vidíš aká je dobručká a teplučká vodička. Má pravdu, je mi dobre, ale aj tak sa bojím, čo ak mi bude zle. Čo ak sa utopím. Počujem ocka, ako sa mi prihovára: „ Komu je to dobre? Kto sa to tu rozvaľuje vo vani? Idem k tebe, čo Ty na to? Čo mi to ten oco hovorí? On chce ísť ku mne? Nevmestí sa, tá vaňa je len moja. Nepustím do nej nikoho. Mama ma rýchlo preložila na osúšku. Utiera mi hlavu, oči, nos, ruky, nohy, … prihovára sa. Ponatierala ma voňavým olejčekom, a cítim jej teplú ruku na mojej nohe. Hladká ma, masíruje. Mne je tak dobre, cítim sa fajn, keď sa ma mama dotýka. Obliekla mi dupačky. Tie tiež krásne voňajú, tak ako všetko naokolo. Ešte ma učeše, nech som pekná. Ja viem, že som pekná, som krásna. A to sa ešte budete čudovať, aká slečna so mňa vyrastie.

Už ležím v postieľke. Hračky sa na mňa usmievajú. Mama mi pustila zvonkohru. Páči sa mi, no nesmie dlho hrať. Nerada počúvam dlho to isté dookola. Mama mi robí večeru. Dáva do striekačky mliečko. Hovorí mi: „ Katka dobrú chuť, …“ Čo to je? Ja necítim chuť, cítim len plné bruško, a tak veľmi plné, že už ide všetko von z nosa aj ústočiek. Mama ma odsáva, už mi je lepšie. Zobrala ma na ruky, aby som si odgrgla. Nič nepočuje, len cíti niečo mokré na pleci. To zasa vraciam. Nič neudržím v sebe, nepáči sa mi mlieko, nechcem ho. Nemám rada také mlieko. Položila ma do postieľky, vyzlieka pyžamo, celá som mokrá a špinavá. Ešte aj plienka je plná. Ach jáj, všetko to tu smrdí. Mamááá, ratuj ma. Dávam ja tej mama zabrať, toto je robím každý deň a hlavne po kúpaní. Ale je to sranda, keď som čistučká, navoňaná, tak sa celá pokakám alebo povraciam. Len nech sa mi venuje. Tak sa teším, keď sa ma dotýka, že stále niečo so mnou robí.

Budem žiť, kým bude srdiečko biť
Mama je unavená, plače, vidím na nej, že je vyčerpaná. Celé dni je v strehu, neviem či vôbec spí. Ja som tiež unavená, bolí ma hlava, už mám kŕč, celé telo sa mi trasie, čo sa to robí? Mama hovorí, že je to záchvat. Je ráno šesť hodín a už mám tretí záchvat. Ďalší záchvat, a to spím na jej hrudi. Cítim tlkot jej srdca a reagujem záchvatom. Mama ma dala do postieľky, zaspala som. Sníva sa mi krásny sen, že som v nebi s anjelikmi. Áno, anjeli na mňa dávajú pozor. Dohliadajú, aby som dýchala, aby sa mi pri záchvate nič nestalo. Spím už dve hodiny, zobudím sa s veľkým plačom a následným záchvatom. Prečo mám stále tie záchvaty? Mama ma oblieka do krásnych nových vecí, ideme k pánu doktorovi. Vezieme sa v aute, mama je nešťastná, plače. Oco je nervózny, bojí sa o mňa.
Čo bude so mnou ďalej? Nechajú ma v nemocnici? Zasa budem sama? Nie, ja chcem byť doma s Vami. Mama, bojím sa doktorov. Nechoďme nikam.
Už sme prišli k lekárovi, som stŕpnutá, bojím sa, …. Mama hovorí ujovi, že zle spávam, že mávam často záchvaty. Sťažuje sa mu. Čo je zavadziam? Nechce ma? Zasa mám záchvat, vidí ho aj doktor. Počujem, ako povedal mame: „ Dáme Vám nové lieky a uvidíme ako budú reagovať. Ak sa stav zhorší, prídete na hospitalizáciu. Teraz choďte domov a opatrujte sa. Držím palce, aby sa Katke polepšilo.“ Dobre počujem? Ja idem domov, budem doma s mamou a ockom. Teším sa, a čo to? Zasa ma miká, zasa mám kŕč. To od radosti. Áno teším sa, že ideme domov.
Lieky zabrali, záchvaty už nemávam tak často. No vraciam stále, dusím sa. Je mi zle, trasiem sa. Je mi zima, potom zrazu teplo, čo sa to so mnou zasa deje? Mama mi chytí čelo. Povzdychne si: „ Katka má horúčku“. Dáva mi lieky na zníženie teploty. Nepomáhajú, dusím sa, zle sa mi dýcha. Odsáva ma. Nepomáha to. Už ma oblieka a dáva do auta. Vezieme sa do nemocnice. Sú Vianoce, neužila som si darčeky, krásne hračky, ktoré mi priniesol Ježiško. Kto sa s nimi bude hrať, keď nebudem doma?
Počujem mamu, ako niekomu hovorí, že nech ma skontrolujú, že zle dýcham. No nik nemá o mňa záujem, až jeden doktor, za ktorým sme ešte museli ísť autom dosť ďaleko. Ten ujo, keď ma videl, tak vyhrešil mamu, že kde boli so mnou doteraz. Už počujem sanitku, ako ma vezie do nemocnice a tam ma napájajú na prístroje, ktoré mi pomáhajú dýchať. Mama musela ísť domov, nepustili ju ku mne. Som sama. No, ja sa z toho dostanem, teším sa na stromček, na darčeky. Chcem byť doma.
Už štvrtý krát v tomto roku ( 2001) som v tej istej nemocnici, v tej istej postieľke. Sestričky ma prebaľujú, nakŕmia, no nepohladkajú ma, ako mama, neprihovorí sa mi ocko. Je to ťažké byť sama. Aj mama sa doma trápi. No aspoň sa vyspí. Konečne aspoň chvíľu nemusí pozerať na hodinky, kedy mi má dať jesť, nemusí ma prebaľovať, nemusí chystať lieky… No nech si len oddýchne, ja jej potom zasa dám zabrať.

Už idem domov z nemocnice, nabalená liekmi od bolesti, antibiotikami, ale aj sirupom na uvoľnenie hlienov. Mala som už štvrtý krát zápal pľúc. Lekári hovoria, že to bude trvať dovtedy, kým bude srdiečko biť. Nie sú to najlepšie prognózy. Ja Vám všetkým ukážem. Prekvapím Vás. Veď toto lekári hovorili, keď som mala mesiac a už mám rok a pol.

Prečo ma tak trápia?
Pán doktor hovoril, že máme cvičiť. Hovorí sa tomu Vojtova metóda. Mama ma trápi. Stláča mi na chrbte ale aj na hrudníku body a to strašne, ale strašne bolí. No vraj musím vydržať, že keď mi cvičenia pomôžu, tak budem vedieť sedieť a aj behať. Tak sa teším a čakám. Som rozrušená, zle sa mi cvičí, mám záchvat. Ako dobre, aspoň ma už nebude trápiť. Budem len oddychovať.
Mama musela skončiť s cvičením. No nevzdáva sa. Na druhý deň hneď ráno ma zasa vyzliekla a už plačem od bolesti. Nerozumie mi nikto, že ma to bolí? Prečo ma tak trápia? Keď nevnímajú plač, tak budú vnímať záchvat. Aspoň prestanú. Mama sa mi bude viac venovať inak. Lepšie je spať v jej náručí, alebo len tak oddychovať v postieľke. Prečo ma majú trápiť. Nakoniec aj pán doktor povedal, že sa neoplatí cvičiť, lebo vojtovka zhoršuje epilepsiu. Tak som vyhrala. Nik ma už nebude nútiť, aby som cvičila.
No mamu trápi, že neviem v ruke držať hrkálku. Už by som mala chodiť, no neviem sa pretočiť, ani sedieť. Neukážem na hračky, nepoviem slovíčko. Jesť tiež nedokážem sama. Stále ma kŕmia striekačkami rovno do žalúdka. V dvoch rokoch mi v nemocnici vybrali z nosa hadičku a dali inú do bruška. Konečne ma nedráždi v nose. Ujo doktor povedal, že ani chorá nebudem už tak často bývať. Tak uvidíme.

Moje prvé narodeniny
Moje prvé narodeniny boli zázrak. Všetkých som prekvapila. Štyri krát som bola v nemocnici lebo som mala horúčky, zápal pľúc mi skracoval život, to hovorili ujovia v bielych plášťoch. Epileptické záchvaty mi ničili mozoček. Hlávka nerástla. Často ma bolela. Bolieť ma trestala vždy len na chvíľu, keď mi mama dala lieky. Po nich som stále spala. No mýlila som si dni s nocou. V noci som dávala pozor na mamu a cez deň zasa ona na mňa. Mali sme to pekne rozdelené. Na moje prvé narodeniny som dostala tortu s jednou sviečkou. Škoda, že som ju nemohla okoštovať. Ani prst do nej namočiť, tak ako to robia ročné deti. Prišla teta suseda zavinšovať, ďalšia veľmi dobrá teta aj s Jakubom, oni obidvaja nejako zvláštne rozprávali. No hlavná vec, že sa mi venovali. Prihovárali sa v inom jazyku. Veľmi som im nerozumela. Mama mi hovorila, že to prišli z Čiech, z ďaleka. Ja som si povedala, že raz tam k nim pôjdem.
Ja som sa narodila cez prázdniny, tak aj narodeniny som oslávila s deťmi, ktoré k nám prišli. Moja úžasná sesternička Ľudka, ktorá mi kreslila obrázky a napísala: „ Katka, uzdrav sa “. Aj keď som tomu nerozumela, veď som bola zdravá, nič ma nebolelo, keď bola Ľudka u nás. No asi myslela to, že som s ňou nemohla behať po dvore. Že som jej neukázala holúbkov, ktorých mal ocko vo voliére. On ma vždy zobral k holubom a spolu sme sedeli vonku. Páčilo sa počúvať hrkútanie.

Ockova pomocníčka
Ocko okrem mňa, mal rád aj zvieratká. Tých sme mali na dvore veľa. Vždy, keď priniesol niečo z burzy, najprv ich ukázal mne. Už z diaľky som počula šuchotanie v krabici a keď ju otvoril vykúkali malé kuriatka alebo káčatká. Tie boli nádherné. Robili : pí, pí, pí, … akoby ma volali: „ Katka poď sa hrať. Poď vonku.“ Ja som ich len počúvala. Najviac sa mi páčilo, keď ma mama dala k nim do voliéry v hojdacom kresle. Komuže je lepšie ako mne? Hojdám sa, a okolo mňa behajú kuriatka, sliepočky, kačičky a holúbky. Raz ma ocko s mamou prekvapili, keď ma zobrali vonku a na záhrade som zbadala kozičky. Pásli sa, a keď nás zbadali, prihovorili sa ich rečou: Mé, mé, mé, … to bolo zaujímavé. Mama mi povedala, že ich bude dojiť a mliečko budem piť ja. Viete aké bolo dobré? Konečne som začala priberať, a aj stolica sa mi upravila, lebo s tou sme mali vždy trápenie. Bolievalo ma bruško, lebo som sa nemohla vykakať. Veľa krát až po troch – štyroch dňoch, aj to vďaka mame a teplomeru. No, keď mi zachutilo kozie mliečko, tak sme teplomer mohli odložiť. To bolo super, hlavne cítiť spokojné črievka a bruško.
Po nejakom čase sa zrazu mama rozhodla, že kozičky dáme preč, lebo podľa tety doktorky som nemohla piť kozie mlieko, lebo som mala zlú krv. Chýbali mi červené krvinky. A vraj toto mlieko ich ničí. Neviem či to bola naozaj pravda, no mama mi prestala to mlieko dávať.

Prázdniny
Keď som mala tri roky, prišli k nám dve dievčence, mama mi ich predstavila, že sú to Andrejka a Lucia moje sesterničky ( druhého pokolenia). Bolo s nimi veselo, učili sa dojiť kozy. To bola ale sranda. Aj keď som to nevidela, lebo som ležala v izbe, ale keď prišli dnu a rozprávali ako ich moja mama učila dojiť, že sa najskôr báli, keď koza na nich pozrela, nevedeli či ju môžu chytiť. Ako sa bude koza tváriť? Neublíži im? No odhodlali sa, a najskôr sadla Lucia na stolček, pozrela na kozu, chytila vemienko a zatlačila. Od radosti zvýskla. Kozička zazrela, povzdychla si, a ktovie čo pomyslela. Trpezlivo stála a mliečko pribúdalo do vedierka. Takto sa dojiť učili aj ďalší moji kamaráti. Celé prázdniny bol dvor plný detí, sesterničky Maťka, Miška, Ľudka a Jakub ale aj susedovci. Aspoň mojej mame pomáhali pri dojení a pasení. Najradšej som mala Jakuba. Bol to môj dobrý kamarát. Keď šiel okolo mňa, prihovoril sa mi. Veľa pomáhal ockovi vonku pri zvieratách. Ja som sa vždy tešila na jeho mamu. Ona len prišla k nám a už bolo veselo. Stále niečo rozprávala a ja som ju rada počúvala.

Sme rodina
26.9.2003 Dnes je veľký deň. Môj ocko sa rozhodol, že aj mama bude mať priezvisko také isté ako my dvaja. Poobede na obecnom úrade si povedali svoje áno. Počúvala som, ako prisahajú: „ V dobrom aj zlom, v zdraví aj chorobe, v šťastí aj nešťastí…. Dúfam, že im to vydrží. Mám ich veľmi rada. Som šťastná, že sa o mňa starajú už tri roky. Veľa krát som im dala zabrať, veď sa to odzrkadlilo aj na ockovom zdraví. Keď som raz na Vianoce veľmi zle dýchala, a museli ma odviesť do nemocnice, ocko dostal pľúcnu embóliu aj cukrovku. My sme asi spolu prepojení., lebo keď je mne zle, tak aj ockovi , a ja tiež cítim, keď sa ockovi zhorší zdravotný stav. Vtedy som nervózna, plačem a je mi ľúto, že má mama s nami veľa starostí. Aspoň, že ona je zdravá.
Som rada, že je ocko s nami. Raz som počula ako sa mama s niekým rozpráva, že nejaký ocko odišiel od svojej rodiny, lebo sa nechcel starať o deti, ktoré boli tak choré ako ja. To bola škoda, lebo ich mamička mala určite veľa trápenia. Bola na všetko sama. Určite bola smutná.
Teším sa, že je ocko s nami, a že svadbou potvrdil, že to tak bude naďalej. Hostina sa vydarila, prišlo veľa hostí, čomu som sa veľmi tešila. Ja zbožňujem návštevy. Starkú, starkého, krstných rodičov, Ľudku, tetu Magdu, uja Boža, tetu Lydu, Radku, a ostaných. Každý si ma všíma, rozpráva, neviem koho skôr počúvať. Škoda, že sa nedočkajú odpovede na otázky: „ Katka, ako sa máš? Ako sa cítiš?“ Ja im len odpoviem tichom, alebo povzdychom. No, keď zbadajú moje veľké oči, tak vedia, že som spokojná. Moje oči si všimne hneď každý.