Spoločnými silami zvládneme všetko

Spoločnými silami zvládneme všetko

Život je prechádzka ružovým sadom v rôznom počasí

Jedného známeho psychoterapeuta sa opýtali, prečo niektorým ľuďom nedovolí dokončiť to, čo chceli povedať a preruší ich rozprávanie. Vyčítali mu, že to pôsobí akoby nerešpektoval to, čo sa im stalo.

Podľa psychoterapeuta, snaha človeka udržať si pozíciu obete alebo postihnutého, poškodeného, či ukrivdeného ho vedie k tomu, aby sa sústredil na spomienky, ktoré potvrdzujú negatívne emócie a prežívanie a situáciu nadmerne dramatizujú. Keby ponechal svojho klienta v tom, nepomohol by mu zmeniť jeho postoj k udalosti, ktorú prežil. Každý človek vo svojom živote už od detstva je vystavený udalostiam, ktoré vyvolajú v ňom pocity straty bezpečia, neistoty, fyzickej i psychickej bolesti, smútku, úzkosti, pocity beznádeje, rezignácie či straty dôvery. Najintenzívnejšie sú spomínané pocity v  prvej etape bezprostredne po udalosti. Šok, pocity telesnej slabosti, triaška, dezorientácia, panika. Ide o prirodzenú reakciu človeka (aj dieťaťa) na traumatizujúcu, či ponižujúcu udalosť. V tomto stave potrebuje človek upokojenie, teplo/deka, teplý nápoj, objatie a pozorné ucho súcitiaceho človeka.
Na spracovanie takejto udalosti potrebujeme čas, aby nepríjemné pocity odzneli a aby sa nám postupne vrátila dôvera v seba.
Začneme využívať vlastné osobné zdroje, ktoré nás vrátia k zvládnutiu každodenných úloh. Do života sa nám opäť vráti radosť a  sebadôvera. Na minulosť si občas spomenieme bez rozrušenia a s odstupom. Vnímame to ako fakt, ktorý sa stal, ale je to za nami. Môžeme o tom aj hovoriť. A tak je to v poriadku. Niektorým z nás sa však stáva, že nepríjemné zážitky neodznejú a ostanú nespracované. Vyvolávajú aj po rokoch pocity neistoty, telesnej slabosti, pocity ohrozenia, úzkosti, strachu, ťažké sny a  mnohé ďalšie nepríjemné pocity. Niekedy sa môžu tieto psychické a fyzické prejavy objavovať bez toho, aby sme si uvedomovali, čo ich vyvolalo. Môže to byť v tom, že na počiatku došlo k potlačeniu a vytesneniu nepríjemnej udalosti z vedomia. Vyhýbame sa rozhovoru o tom, čo sa stalo, aby sme si zachovali sebaúctu, pocit bezpečia, aby sme sa vyhli pocitom hanby, viny, smútku a  úzkosti. Až sa nakoniec udalosť vymaže z pamäti. Je to obranný mechanizmus, ktorý „pomáha“ ísť ďalej a žiť svoj život.

„Pomáha“ preto, lebo nespracovaná udalosť pôsobí na naše city, pocity a  prežívanie podvedome. Napríklad niekto, kto zažije autonehodu, má ťažkosti znovu si sadnúť za volant a riadiť auto. Alebo miesto, kde došlo k nehode, v ňom vyvoláva úzkosť a tak sa tomuto miestu začne vyhýbať. Netreba sa báť vyhľadať odbornú pomoc psychoterapeutov, ktorí sú vyškolení na liečbu posttraumatických ťažkostí. Sú však aj takí medzi nami, ktorí zažili niečo viac alebo menej nepríjemné. Nesú na sebe veľkú záťaž, napríklad opatrovanie dieťaťa alebo blízkej osoby, alebo stratu blízkeho člena rodiny, strata zamestnania, zdravia, rozchod, či rozvod.

Niektorí z nás majú tendenciu sa opakovane sťažovať, lamentovať a nekonečne rozoberať svoj ťažký život. Svoj život vnímajú veľmi dramaticky. V tomto nastavení nestíhajú si uvedomovať aj pozitívne stránky svojho života.
Napríklad, ak zomrie blízky človek, manžel, manželka, dieťa je to bolestivý zážitok. Hlboký smútok prirodzene pretrváva určitý čas /približne 1 rok/. Keď však smútok pretrváva dlhšie a zabúdame na živých členov rodiny, zabúdame na svoj život a stále podliehame smútku, to už je potrebné riešiť s niekým, kto nám môže pomôcť dosiahnuť zmenu.
Napríklad psychoterapeut alebo dobrý priateľ. Nepomáha však zveličovanie a dramatizovanie a nekonečné rozoberanie a hľadanie odpovede na otázku: „Prečo práve mne sa to muselo stať?“ „Prečo práve ja?“ Odpoveďou môže byť otázka: „A  prečo nie práve vám/tebe?“ „Prečo nie práve ty?“ Človek potrebuje v ťažkej situácii súcit a pochopenie, ale nepotrebuje ľútosť. Čo človek potrebuje, nie je sebaľútosť. Čo potrebuje je sila zdvihnúť sa, využiť vlastné dary od Boha a s vďakou prijať to, čo mu život ponúka.

Mária Sopková