Burko

Spoločnými silami zvládneme všetko

Archív Február 2016 Ľudmila Gričová My ženy na vozíčku

My, ženy na vozíku a osobná asistencia

Prajeme príjemné čítanie a ďakujeme za zdieľanie
Facebook20
Facebook
Google+
Google+
Follow by Email
YouTube
Twitter
Pinterest20
Pinterest
LinkedIn
Instagram
Skype
RSS

Od roku 1999 máme na Slovensku uzákonenú osobnú asistenciu. Prinieslo to pozitívny zlom v pomoci ľuďom s ťažkým zdravotným postihnutím, keď títo ľudia nie sú odkázaní výlučne len na pomoc rodinných príslušníkov, ale môžu si vybrať toho, kto im bude pomáhať pri každodenných činnostiach.
Teraz skôr zabŕdnem do  problému, prečo sa osobná asistencia ženám odkázaným na  pomoc nepriznáva, alebo priznáva len v  minimálnom rozsahu, prípadne len na  niektoré činnosti. Koncom deväťdesiatych rokov prebehol na Ministerstve práce, sociálnych vecí a  rodiny boj o  uzákonenie osobnej asistencie. Dovtedy nič podobné neexistovalo. Vďaka bývalej ministerke Oľge Keltošovej, ako aj projektu Adolfa Ratzku zo Švédska, sa to podarilo. Znenie peňažného príspevku na osobnú asistenciu sa vo vtedajšom zákone o sociálnej pomoci zmestil do  jedného jediného paragrafu.
Dnes sa v zákone o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia paragrafové znenie natiahlo na tri paragrafy, čo podľa môjho názoru viedlo len k  jeho zhoršeniu a  do  značnej miery k  jeho neprehľadnosti a  celkovému nepochopeniu občanmi i úradníkmi. K spomínanému zákonu vždy bolo, a  aj v  súčasnosti je, veľa výhrad, a to konkrétne k tomu, ako je príspevok v zákone nastavený, ale zatiaľ vďaka aj za to, kým nebude vôľa zmeniť ho tak, aký naozaj má byť.
Boj o  dôstojný život žien na  vozíku či inak zdravotne postihnutých začína vždy v  rodine a  následne v  spoločnosti. Štát by sa nemal len prizerať a zatvárať oči pred stále aktuálnymi problémami, ale mal by aktívne participovať v  tejto problematike, teda napomôcť skvalitneniu života zdravotne
postihnutých žien, a to všetkými možnými formami pomoci. Nejde len o  samozrejmé poskytnutie potrebných pomôcok, odstránenie bariér, ale ide aj o  konkrétnu každodennú pomoc inej osoby žene, ktorá je na  pomoc pri bežných životných úkonoch a činnostiach na pomoc odkázaná.

Ako to funguje v praxi? Ak sa oboznámime s  filozofiou osobnej asistencie a  pochopíme jej zmysel, dokážeme ju potom aj riadiť a následne tak zabezpečovať chod domácnosti a  osobného i  spoločenského života.
Osobná asistencia nie je o  tom, aby nám niekto diktoval, čo máme alebo nemáme robiť. Práve naopak, my si riadime svoj čas a  prácu s  osobnými asistentkami, asistentmi.

Na to, aby sme mali možnosť využívať služby osobnej asistencie, podávame žiadosť na  príslušný Úrad práce, sociálnych vecí a  rodiny o  peňažný príspevok na  osobnú asistenciu. Zákon striktne uvádza činnosti, na ktoré priznáva asistenciu. Je to síce scestné, ale kým zákonotvorcovia
nepochopia a  neuznajú, že aj náš život so sebou prináša všelijaké dennodenné úskalia a zmeny, a že nie je vôbec čiernobiely, tak žiadame o  tie formy pomoci a  príspevkov, ktoré nám zákon umožňuje, a to v rozsahu hodín, v akom naozaj potrebujeme.
Spôsob priznávania osobnej asistencie a  potrebného rozsahu hodín ženám v  rodine, buď už v takej, kde je manžel a deti alebo žene s dieťaťom, slobodnej, osamelej, či žene žijúcej s prestárlymi rodičmi, je prípad od prípadu, okres od okresu veľmi rôznorodý, individuálny a povedzme si úprimne, často až do neba volajúci.
Otvorene sa dá napísať, že spôsob priznávania osobnej asistencie priamo záleží od svojvôle úradníka, ktorý často o asistencii nevie takmer nič, okrem paragrafu zo zákona. S  priznávaním osobnej asistencie a jej rozsahu je to u nás veľmi biedne, pretože sa vôbec nehľadí na kvalitu života ženy
a  na  jej potreby, ktoré z  jej stavu priamo vyplývajú. Skúsenosti každej z  nás sú rôzne.

Zákon umožňuje priznať maximálne 20 hodín osobnej asistencie denne len na činnosti, ktoré sú uvedené v  zákone. Možno na  prstoch dvoch rúk by sme vedeli tiež zrátať tie ženy, ktoré majú priznaný plný počet hodín, teda spomínaných dvadsať. Nepriznanie potrebného počtu hodín alebo úplné podhodnotenie je bežná prax našich úradov. Keď účelom osobnej asistencie je podľa znenia zákona aktivizácia, podpora sociálneho začlenenia osoby s ťažkým zdravotným postihnutím a podpora jej nezávislosti a  možnosti rozhodovať sa a  ovplyvňovať plnenie rodinných rolí, vykonávanie pracovných aktivít, vzdelávacích aktivít a  voľnočasových aktivít, tak aj priznávanie by sa malo riadiť podľa tohto ! Úradníci radi argumentujú, že nie je potrebný taký rozsah hodín v rodinách, pretože rodina je povinná pomáhať svojim členom.
Áno, dobre čítate!
Rodina je síce povinná postarať sa o svojich členov, ale ako viem, sme si rovní nielen v povinnostiach, ale aj v právach, a to obojstranne.
Teda aj ja, žena na vozíku, ktorá síce nedokáže robiť veci ako zdravá žena z  dôvodu svojho hendikepu, mám mať zabezpečenú pomoc, s  ktorou dokážem zvládať svoje každodenné povinnosti tak, aby som odbremenila svoju rodinu od časti povinností, tak ako je to v rodinách bežné. Mám právo
ísť kde a  kedy chcem, plniť si svoju spoločenskú i rodinnú rolu, a napriek tomu tým nezaťažovať svojich rodinných príslušníkov, ktorí majú tiež právo žiť svoje životy.
Mám právo študovať, či zamestnať sa a tráviť voľný čas podľa môjho uváženia? Mám. Ale… môže žena pripútaná na vozík, bez pomoci
osobnej asistencie toto aj zrealizovať? Nemôže! Preto je veľmi dôležité, aby sa zmysel osobnej asistencie napĺňal tým, že bude priznávaná v rozsahu takom, v akom naozaj potrebujeme, a to na všetky činnosti, ktoré potrebujeme v bežnom živote vykonávať.

Na úradoch sú väčšinou ženy, ktoré rozhodujú o  našich životoch a  osudoch priznávaním alebo nepriznávaním osobnej asistencie.
Myslím si, že by mali mať praktické znalosti a  skúsenosti nielen o  tom, o  čom osobná asistencia je, ale mali by uznať potrebu každej ženy, ktorá sa chce zapájať do  každodenného života a  byť takto užitočná. Teda aby nebola zatvorená medzi štyrmi stenami, nesedela do  konca svojho života na vozíku a pozerala do monitora televízora, prípadne počítača a čakala, kedy si rodinní príslušníci nájdu čas na  jej „vyvenčenie“.

Na to, aby sa naplnila kvalita života ženy na vozíku, aby mohla dôstojne existovať, je veľmi dôležité, aby úradníci priznávali osobnú asistenciu s úplnou samozrejmosťou, v  rozsahu a  na  činnosti, ktoré si žena určí sama podľa svojich potrieb!
Týmto článkom by som chcela apelovať hlavne na  vôľu úradníkov, ktorí majú moc rozhodovať o  našich osudoch, aby sa na  chvíľku zastavili a  ozaj úprimne popremýšľali nad mierou poskytovanej pomoci prostredníctvom osobnej asistencie, ktorú často bagatelizujú a podhodnocujú.
Ľudmila Gričová,