Burko

Spoločnými silami zvládneme všetko

Pozitívne myslenie Príbehy od srdca

Všičky, všičky, všičičky

Naši starí rodičia bývali na Považí. Vtedy 100 km  vzdialenosť  bola strašná diaľka. Ale boli udalosti, ako narodeniny,meniny, kedy náš otecko musel nakopnúť starú Tatrovku a vyrazili sme. Cesta trvala nekonečne dlho, auto na jamách podskakovalo a všetci, okrem šoféra,sme zvracali. Konečne sme dorazili. Starkí bývali na okraji mesta,preto v krásnej záhradke mali zajace, kurky, psíka. Strašne sme sa na zvieratká tešili.
Ráno pri raňajkách ma začala svrbieť hlava. Škrabala som sa,a vtedy na obrus spadla malá potvorka-voš.
Maminka ju hneď spoznala a začal dlhý boj!.
Vonku bolo krásne letné počasie,súrodenci sa vonku hrali, potom išli na plaváreň, na hrad a ja som sedela doma a maminka zabíjala čo v mojich vlasoch našla, potom mi nasadila turban a pod ním DDT.
Po týždni sme zvíťazili.

Po rokoch …….
Ráno sme sa chystali do práce, deti do školy a môj synáčik, druhák, sa stále škrabal vo vlasoch. Len, aby reč nestála, som sa ho spýtala, či v škole nemajú vši.
A on nato: “V rozhlase hlásili, že celá škola je zamorená všami ..“
Aj v triede má pätnásť spolužiakov vši.
Vtedy ma ani nenapadlo a ani by som nedopustila,že aj môj synáčik má niečo podobné.
V ten deň som domov neprišla,lebo som mala nočnú službu.
Ale na druhý deň mi manžel zatelefonoval do práce-mamina,priprav sa,máme vši.
Hneď som išla do lekárne pre chemickú výzbroj a za šéfkou jej oznámiť,že idem skôr domov.
A ona mi ukázala fotku svojej dcéry, ktorá bola vtedy v pionierskom tábore a ako jediná mala turban a pod nim DDT.
Pokladala som za povinnosť pani učiteľke oznámiť náš nález a tak som išla najskôr pre syna do školy.
Triedu mal na úplne opačnom konci chodby. Keď som ho zazrela,začali mi tiecť – slzy…moje zlatíčko zavšivavené-brala som to tragicky. A on na celú chodbu vykrikoval-hurá mami,ja mám vši… Hanbím sa povedať,že som kus baby,ale malinká  všička ma  zložila.A tak som si na pomoc zavolala susedu,moju najlepšiu priateľku-druhú sestru,drobučkú,chudučkú,ale odvážnu bojovníčku. Najväčšie obavy som mala z toho,aby nemala nájomníkov dcéra,o päť rokov staršia. Mala nádherné,dlhé,kučeravé vlasy. No jasne,syn mal hnidy,ale ona celý roj! Zuzanka sa nemaznala. Obe deti dala do vane,na vlasy im dala odvšivovacie  preparáty,vo vani sedeli do večera  a potom opäť začala zabíjačka. Toto sa opakovalo celý víkend.,pokiaľ sme nevyhrali. Po trojdňovom boji,keď mal ísť syn do školy,víťazoslávne sa mi priznal:“mami,Ferko má v krabičke od zápaliek vši  a ani ich draho nepredáva. Kus za korunu.

A opäť mám asociáciu s horeuvedenou príhodou.
Na obedy sme chodili do vtedy vychýrenej jedálne do hotela na konci mesta. Dali sme si veľké rezne a moja kolegyňa dojedala, keď v obede našla muchu. Zavolala čašníka, aby sa posťažovala. Ten zobral obed s tým, že jej donesie novú porciu. Doniesol jej ešte väčší rezeň ako zadosťučinenie a s ospravedlnením od šéfkuchára. Mne to však nedalo. Kolegyňa mala nad sto kilov. A tak som povedala obsluhujúcemu: „Viete, tie porcie sú jej málo a tak nosí v krabičke od zápaliek muchu,ktorú pred  dojedením nenápadne dá na tanier, aby dostala ešte jednú porciu! Všetci to zobrali s humorom, len ja som si myslela, že ma prerazí. Mala som šťastie, že bola moja sesternica. Za dva dni mala narodeniny a tak sme sa pri obede na tom už len dobre pobavili. No nezaprela sa. „Aspoň som sa dobre najedla“.