Burko

Spoločnými silami zvládneme všetko

Archív Október - November 2017 Monika Jalakšová Pozitívne myslenie

Voňať to nevoňalo

Priatelia, po rokoch som si sadla na vozík. Neplánovane, ale stalo sa. Začalo to tým, že sa nás pán, štikajúci lístok v Zoologickej záhrade v Budapešti, opýtal, či by sme nechceli využiť možnosť požičania vozíka.

Bol veľmi milý, podotýkam. Keď som pochopila, o čo ide, bola som rázne proti. Povedala som si, že z vozíka som už raz vstala a sadnem si doň len v prípade, ak bude veľmi zle. Poďakovali sme sa a odišiel. Lenže potom som začala uvažovať, že s mojou rýchlosťou slimáka so zatiahnutou ručnou brzdou neprejdeme ani štvrť areálu. Budem musieť sedieť na každej druhej lavičke. Nemáme na to týždeň, ale pol dňa. A tak som si na ten vozík predsa len sadla. Zvláštny pocit. Dívať sa stále hore na ľudí, lebo pomaly už aj moje krstňa bude vyššie od mojej sediacej maličkosti. Bola som z toho nesvoja. Potom som sa to však snažila poňať tak, že lepšie pochopím tých, ktorí nemajú na výber a sedia na ňom stále.
Ako sme tak išli a ja som sa viezla, cítila som na nohách pohyb kolies. Veľmi sme to neriešili. No keď sme prišli domov, mala som špinavé oblečenie po bokoch – možno aj od hovienok, kto vie… (Zrejme som vyššej váhovej kategórie, na akú bol vozík stavaný, alebo boli jeho boky deravé… v  každom prípade sa mi tá druhá možnosť pozdáva viac.)
Voňať to nevoňalo, uvažujem, že si kúpim žreb…
Záver?
Vrátili sa mi spomienky na detstvo, keď ma v kúpeľoch vozili na štyroch kolesách. Veľmi som vďačná za to, že sa mi podarilo postaviť sa z vozíka na nohy. Na chvíľu to pomohlo a videla som viac, ako keby som šla po svojich, to je jasné. Pochopila som, že hoci sa veci posunuli dopredu, stále je veľa prekážok, ktoré bránia ľudom na vozíku dostať sa, kamkoľvek potrebujú či chcú. A preto to majú o kusisko ťažšie ako ja. Ale možno veľa vecí zvládajú lepšie ako ktokoľvek s barlami. Kvôli nim aj sebe dúfam, že to bude stále lepšie. Bariér bude ubúdať. Budem tomu veriť. Človek nikdy nevie, kedy bude bezbariérovosť potrebovať. Mimochodom, poďakujú sa jej aj maminky s kočíkmi.
Mám pravdu? Idem si kúpiť ten lós, možno sa na mňa usmeje šťastie.
Vám ho prajem tiež aj spolu s trpezlivosťou pri prekonávaní prekážok (ide totiž zima… )Monika Jalakšová