Burko

Spoločnými silami zvládneme všetko

Archív September 2016 Iveta Burianeková Môj blog Pozitívne myslenie

Už len krídla jej chýbajú

Keď cítim smútok v duši, vyjdem na náš dvor. Nestačím zavrieť dvere a už sa mi prihovára Ajka. Čaká na  pohladenie. Keď si kľaknem, zvalí sa a čaká na škrabkanie poza uši. Myslíte, že temperamentná bradáčka vydrží dlho na jednom mieste len tak ležať?

Zbystrí zrak a sluch a vyštartuje na záhradu. Sleduje, či idem za ňou. Ak áno, zoberie loptičku do papule a vrtí zadkom, nenapíšem chvostom, lebo ho nemá a promenáduje sa okolo mňa. Pýtam od nej loptičku, nechce mi ju dať. No, keď zbadá, že som si do ruky zobrala druhú, tak tú svoju pustí na  zem a už sleduje, kde letí tá z mojej ruky. Loptička nestačí dopadnúť na zem a Aja mi ju šťastná nesie. A takto sa hráme aj polhodinku. Má obrovskú výdrž behať po pozemku. A keby len za loptičkami. Naučila sa sledovať vtáčikov. Díva sa hore do  neba a  keď zbadá letieť lastovičku, tak beží a šteká. Radosť dívať sa na toto divadlo. Už len krídla jej chýbajú.
Už len krídla jej chýbajúManžel chová holubov a keď lietajú, tak si ich nevšíma. Vôbec im neublíži. Keď bola malé šteniatko, tak ju sliepky bili. Len prešla okolo nich a  už musela pred nimi utekať, lebo ju chceli ďobať.
Na dvore máme dve mačky a tie sa majú na pozore. Keď ich Aja zbadá, správa sa ako v tej pesničke: „ Pes a mačka, pes a mačka, to je pekná naháňačka“. Mačky sa bežia schovať do susedov alebo do  sena. Naša Aja je prešpekulovaná, naučila sa chodiť po železných schodíkoch na povalu a ani tam nemajú mačky pokoj. Hore dolu po schodíkoch (sú dosť strmé) jej nerobí žiadny problém. Keď som vonku nepotrebujem žiadny televízor. Pri našej Aji prejde čas veľmi rýchlo a človek zabúda na starosti.

V dome nám robí radosť Japanchin Bárka seniorka. Už má 8 rokov, tak je vážnejšia. Vždy vycíti nepokoj v dome a  zaúraduje. Sadne si na  posteľ k  mužovi a  začne ho škrabkať labkou. Muž ju pohladká a ak prestane, ona znovu naťahuje labku a treba sa jej venovať. Keď príde návšteva, prvé čo je, tak treba pohostiť Bárku, šteká dovtedy, kým jej nedám koláčik alebo piškótku. Naučila sa, že ku káve mávame niečo sladké. Prvá pýta. Ak nás vidí obliekať si nové veci, už sleduje, či ju zoberieme do  auta. Rada sa vozí. Keď bola maličká dali sme ju ku Katke, robila perfektnú canisterapiu. Katke oblizovala rúčky, hlávku aj nôžky. Katka začala viac reagovať na Bárku, nezaspala, kým k nej neprišla. Musela ju cítiť pri sebe. Katke sa zlepšil zdravotný stav, z 20-tich záchvatov denne mávala len dva – tri. Bárka bola vždy veľká pomocníčka.
Raz v noci ma zobudila, nechcela ísť von na potrebu. Len tak zostala stáť v izbe. O päť minút dostala Katka silný epileptický záchvat.

Už len krídla jej chýbajú

Zvieratá sú úžasní pomocníci.

Ak sa chcete podeliť so svojim skúsenosťami napíšte nám. Radi uverejníme v časopise Vaše postrehy a skúsenosti.

Iveta Burianeková

 

Archív článkov September 2016
Archív September 2016

 

Inak obdarení
 Čítajte portál Inak obdarení