Burko

Spoločnými silami zvládneme všetko

Archív Január 2017 Spojená škola Mokrohájska

Tlačovka s paralympionikmi na pôde Mokrohájskej

Do  telocvične našej školy na Mokrohájskej v Bratislave na Martina síce nepricválal biely kôň, no napriek tomu sa odohrala „akcia storočia“. Krátko po  návrate z Letných paralympijských hier v Riu nás 11. novembra 2016 poctili osobnou návštevou členovia Slovenského paralympíjskeho výboru a naši paralympijskí medailisti – Ján Riapoš, Samuel Roško, Martin Gabko, Veronika Vadovičová, Michaela Balcová, Róbert Mezík, Róbert Ďurkovič, Jakub Nagy, Radoslav Malenovský, Peter Kinik, Marián Kuřeja, Alena Kánová a Karin Petrikovičová.

Viacerí zo športovcov sú bývalými Mokrohájčanmi, preto ich návrat na pôdu svojej Alma mater, na podnet nášho pána riaditeľa, taktiež športovca, Andreja Lackoviča, mal jednoznačné posolstvo: Povzbudiť súčasných žiakov k odvahe vyrovnať sa s vlastným postihnutím, inšpirovať ich k hľadaniu kompenzačných mechanizmov sebanaplnenia. 

Moderátori stretnutia Stano Ščepán a Samuel Roško nám v úvode nezabudli uviesť informácie z histórie najprestížnejších hier pre zdravotne znevýhodnených a štatistiky úspechov slovenských paralympionikov; postupne zaznievali aj výpovede ich osobných príbehov prekonávania zdravotných hendikepov prostredníctvom športu, ktoré naši žiaci počúvali s otvorenými ústami. Zaspievali sme si paralympijskú hymnu, pozreli zábery atmosféry z miesta činu a priestor dostali i otázky žiakov.
Odkazy športovcov smerom ku žiakom boli jasne čitateľné:
– „Chybou dnešnej generácie je, že nastavuje život ako niečo bez problémov, nie ako život, ktorého súčasťou je prekonávanie problémov. Paralympionizmus predstavuje možnosť, ako zdravotné znevýhodnenie môže byť využité vo Váš prospech!“ (Ján Riapoš)
– „Vďaka tomu, že som začal chodiť na túto školu, som taký človek, aký som!“ (Robo Ďurkovič)
– „Nehovorte si, že sa to nedá, hľadajte spôsoby, ako sa to dá…“ (Rado Malenovský)
– „Šport ma naučil nevzdávať sa!“ (Jakub Nagy)

Spätná väzba očami našich žiakov
Dva týždne od stretnutia s paralympionikmi sme robili s našimi žiakmi krátku anketu. Potvrdilo sa, že beseda v nich zanechala silné rezonancie.
– Zaujalo ma, koľko medailí vyhrali (od  roku 1993 to bolo 103 medailí), ako sa dokázali prekonať a všetkým ukázať, že aj my postihnutí máme šancu vyhrať; špeciálne ma oslovil lukostrelec (Peter Kinik), neviem si predstaviť, ako dokáže strieľať bez ruky a nôh… (Samo Olajoš, VI. A)
– Aj ja by som chcela byť slávna športovkyňa, určite musia mať veľkú radosť z tých ocenení… (Sofia Olejárová, VI. A)
– Je nepredstaviteľné, že trénujú 5 hodín denne, že aj napriek tomu, aké sa im stalo nešťastie, sa prekonali a dnes sú slávni… (Adam Olajoš, VI. A)
 Aj ja by som chcela byť športovkyňa ako oni, kvôli ocinovi, lebo on bol futbalista, ale vyvrtol si koleno, takže musel prestať; konkrétne ma zaujala boccia, predtým som ani nevedela, že taký šport existuje… (Kika Balgavá, VI. A)
– Cieľom besedy bolo, že keď sa chce, tak sa všetko dá, aj napriek postihnutiu či životným tragédiám. Zarezonovali vo mne športové výkony, ktoré boli vydreté námahou týchto ľudí, že mali odvahu niečo dokázať aj napriek svojmu postihnutiu, že nesedeli doma a neľutovali sa; zapamätala som si Riapošov osud, ktorý mal pred 25 rokmi autonehodu a ostal ochrnutý tak, že nemohol hýbať ani rukami, a dnes je držiteľom titulu športovec 20 storočia, teda sa z toho nezložil, šiel vpred a žije plnohodnotný život. (Sabina Čaranová, II. G)
– Fascinuje ma, že sa dokázali od seba postarať, neostali závislí od druhých a dokážu si zarobiť športom; každá životná cesta je náročná, jedinec s postihnutím má tú cestu vždy ťažšiu, či už je to cesta za športom, alebo len v bežnom živote, človej musí chcieť, musí mať vnútornú silu, tak, ako oni… (Maťa Havlíčková, II. OA)
– Obdivujem ich, že prostredníctvom športu majú novú perspektívu… (Róbert Kováč, II. OA)PaedDr. Daniela Bauerová

close

Prajeme príjemné čítanie a ďakujeme za zdieľanie