Burko

Spoločnými silami zvládneme všetko

Archív Marec 2017 Pozitívne myslenie Simone Sophie Stewart

Ťažká noc

Pristáli na záhrade pred domom. Mária uprela pohľad na Dlhofúza a prehovorila: „Prosím ťa, povieš mi, ako sa má narábať s touto guľou? Pretože sa chcem pozrieť, ako sa majú Eva so strýkom Alojzom.

“ Dlhofúz hľadel na Máriu a nesúhlasne odvetil: „Najskôr sa choď najesť a potom si choď pospať, až ráno ti to všetko ukážem. Súhlasíš?“ Navrhoval.
„Ale ja…“ nestihla dopovedať, lebo jej skočil do reči. „Žiadne ale, rozumieš? Netuším, čo sa deje v tvojom svete. Takto v noci nie je vhodné niekoho pozorovať. Táto guľa prezradí aj pocity toho človeka, ktorého ti ukáže. Naozaj ti neodporúčam hrať sa s touto vecičkou. Dohodnuté?“ prosebne na ňu pozrel.
„No, keď inak nedáš, čo máme na večeru?“ opýtala sa Žofie a  silene sa naňho usmiala. „Prekvapenie. Poďte už dnu,“ idúc do domu odpovedala. Začala rýchlo variť, Mária sa išla preobliecť a Dlhofúz dumal, ako dostať Máriu naspäť domov. „Večera je hotová!“ zvolala Žofia z kuchyne.

„Čo si taký zamyslený? Nestrachuj sa, Mária bude u nás, vychováme ju. A postaráme sa o ňu, ako o našu vlastnú dcérenku. Dáme ju do tej najlepšej školy, ak Bonifác nenájde inú možnosť…“ chytila ho za ruku.
„A čo jej strýko, rodina, najlepšia kamarátka, škola? Nenahradíme jej rodinu. Ľudí, ktorých si obľúbila. Ako by sme aj mohli?“ zúfalo bľabotal.
Než stihla odvetiť, ozvalo sa klopanie na dvere. Dlhofúz svižne vstal od stola a ponáhľal sa ich otvoriť. To bolo prekvapenie, keď zazrel jedno z detí draka Bonifáca. Pre zaujímavosť, drak Bonifác s manželkou Agrafeňou mali až tri deti. Dvoch chlapcov a jedno dievča. Volalo sa Alžbetka. A presne to dievčatko stálo pred dverami. „Dobrý večer, ujo čarodejník! Ocko ma poslal, aby som vám odovzdala list,“ slušne objasňovala, prečo je tak neskoro večer u nich. Z ružového batôžka vybrala maličký lístoček a podávala mu ho so slovami: „A ocko vám odkazuje, že sa nemusíte báť pustiť ma samú po tme domov.“ „Fajn, no poď sa aspoň navečerať, nepustím ťa predsa domov hladnú na takú dlhú cestu,“ vravel jej, obzerajúc si malý lístoček.
„Dlhofúz, kto je to?“ ozvala sa Žofia, ktorá pomaly prichádzala k dverám. „Jáj, Alžbetka, vitaj u  nás! Nože, poď sa s nami navečerať, moja milá,“ srdečne sa na ňu usmiala a dodala. „Zajtra skoro ráno cestujete, však? Kam vlastne idete?“ vyzvedala. „Na Čarovný ostrov, je tam krásne a priezračné more, bielučký piesok ako múka. Všade sú krásne kokosové palmy, tam si spolu nažívajú moje kamarátky morské panny. Veľmi sa na ne teším. Otvorte už ten list, ja viem, čo sa v ňom píše, ale iba sčasti. No ocko mi to zakázal prezradiť, no neviem prečo. A s tou večerou, dám si s vami, keď už inak nedáte.
No, už otvorte ten list, ja zatiaľ idem pozdraviť Máriu. Lebo dnes som bola taká zabratá do upratovania svojej izby, že som sa jej zabudla predstaviť. Tak môžem vojsť dnu?“ nedočkavo sa spytovala s roztomilým úsmevom. „Jasné, že môžeš vojsť,“ jednohlasne odvetili tí dvaja. Chudáci, tak znervózneli z toho Bonifácovho listu, celí nedočkaví, kedy si ho prečítajú. Alžbetka teda vstúpila do domu. Pomaly kráčajúc k Máriinej izbe za nimi zvolala: „A predsa vám smiem niečo prezradiť. Je to prekvapenie pre Máriu, len si to pekne prečítajte!“
Žofia a Dlhofúz sa ponorili do čítania Bonifácovho listu. Písal: Milí Kúzlovci, tak som premýšľal, že by som vzal Máriu s nami na Čarovný ostrov, aby sa odreagovala a  pobavila, čo poviete? A  dostávam sa k  tej nepríjemnejšej situácii. Kým budeme na Čarovnom ostrove, ty, Dlhofúz, by si mohol zájsť za kráľom Vladimírom Čarovným. Zisti, či nepozná nejakú možnosť, ako dostať Máriu späť domov. Rozpovedz mu celý náš problém, nevynechaj nič dôležité! O ôsmej ráno vyzdvihneme Máriu, tak nech si zbalí oblečenie. Možno si nájde aj nových kamarátov. Zatiaľ sa majte, ráno sa uvidíme. Váš Bonifác 

Obidvaja zdvihli oči od listu, ktorý bol krasopisne napísaný. „Zdá sa mi, že Bonifác si Máriu obľúbil. Je to od neho milé, že chce, aby Mária aspoň na chvíľočku zabudla na svoje trápenie, čo povieš, Dlhofúz?“ Žofiine oči svietili sťa hviezdy na nočnej oblohe. Ťažko volila slová od toľkého dojatia.

„Áno, Bonifác je už od svojho vyliahnutia taký dobrosrdečný. Poznám ho už takmer tristo rokov. Musím sa ťa niečo spýtať,“ povedal vážne. „Čo? Von s tým!“ Nedočkavo na neho pozrela Žofia.
„Vieš, chcem sa s tebou poradiť, či mám Márii prezradiť, že pôjdem za pánom kráľom Vladimírom Čarovným. Ona by potom myslela len na to, čo som vybavil u kráľa Vladimíra a nezabávala by sa. A čo ak prinesiem zlé správy? Nechcel by som, aby sa ešte viac sužovala. Veď už teraz sa veľmi trápi. Takže jej to nepovieme. Súhlasíš?“ smutne povedal Dlhofúz. „Samozrejme, že s tým súhlasím. Múdro hovoríš, muž môj,“ súhlasne prikyvovala Žofia.

„Úplne som zabudla na večeru. Mala by som ísť už prestrieť stôl, lebo je neskoro,“ zrazu si spomenula. Už aj vykročila, keď ju chytil Dlhofúz za ruku. „Ja idem zatiaľ napísať Bonifácovi, že sme sa rozhodli pred Máriou zatajiť, že pôjdem k nášmu kráľovi po radu,“ vysvetľoval jej podrobne. „Dobre, už ma, prosím ťa, konečne pusti prestrieť ten stôl. Začína ma už trápiť hlad. A určite aj dievčatá umierajú hladom,“ usmievajúc sa vyvliekla ruku z Dlhofúzovej ruky. „Dobre, choď, potom ma zavolaj,“ odpovedal. Mária počula klopanie na dvere svojej izby, povzdychla si a vstala z postele.

Pomaly sa pohla k dverám. Otvorila ich a uvidela Alžbetku. Tušila, že je to jedno z detí draka Bonifáca a jeho manželky Agrafene. „Ahoj, ja som Alžbetka. No nepredstavila som sa, keď ste boli dnes u nás. Dovoľ mi to teraz napraviť,“ podávala jej ruku, obzerajúc si izbu. „Ahoj, tak poď ďalej, Alžbetka,“ pozvala ju dnu. „Ale nie, zobudila som ťa, ja radšej pôjdem,“ otáčala sa na odchod. „Nie, to nevadí. Poď dnu, prosím ťa,“ znovu ju pozývala. Alžbetka teda vstúpila do jej izby vyzerajúcej sťa podmorský svet. „Akú máš prekrásnu izbietku, ty si ju navrhla?“ pýtala sa obdivne. „Áno. Ale Dlhofúz ju vyčaroval, takže máme na tom podiel obidvaja,“ s úsmevom objasňovala Mária. „Musím povedať, že máš vynikajúcu fantáziu,“ pochválila Máriu Alžbetka. „Ďakujem ti veľmi pekne, si milá,“ položila ruku na jej plece. Pritom sa usmievala, pretovedela, že si v tomto momente našla novú dračiu kamarátku. „Sadni si, nebudeš predsa stáť,“ ponúkala jej modrú stoličku.

Medzitým Žofia pripravovala na stôl večeru a Dlhofúz, sediac za pracovným stolom, písal na ozdobný papier: Drahý Bonifác, si veľmi milý, že vezmeš Máriu s vami na Čarovný ostrov, veľmi ti ďakujem. Už sa teším na tú šťastnú tváričku, keď je to prekvapenie oznámim. Mária bude určite o  ôsmej ráno pripravená na odchod. Ale chcem ťa poprosiť, aby si sa pred ňou nepreriekol, že pôjdem za pánom kráľom po radu. Obávam sa, že keby to vedela, nebolo by z tej zábavy, ktorá ju čaká, nič. Tak sme sa dohodli aj spolu so Žofiou, že to bude pre Máriu najlepšie. Zatiaľ sa maj pekne. Tvoj priateľ Dlhofúz 

Pokračovanie tu

Čítajte aj náš informačný portál Inak obdarení

Informačný portál Inak obdarení

close

Prajeme príjemné čítanie a ďakujeme za zdieľanie