Burko

Spoločnými silami zvládneme všetko

Archív Apríl-Máj-Jún 2019 Nadácia Anjelske krídla Pozitívne myslenie

Študentská svadba

Asi už neexistuje jeden deň v  roku, aby sa niečomu nevenoval. Niekedy sú to krásne symboly – Deň narcisov, Deň ľudí so svalových ochorením, Deň ruží, Deň boja proti narkománii, ale niekedy mi tieto dni pripadajú úplne absurdné.

A tak som bola až šokovaná, že existuje medzinárodný týždeň manželstva. V tom týždni bolo aj Valentína, preto som si zaspomínala na náš svadobný deň. S mojim „frajerom“ sme chodili dlhých šesť rokov, a každý sme boli na inom konci republiky. Naše dlhoročné randenie asi začalo liezť môjmu oteckovi na nervy a zavelil: „Alebo sa zoberte, alebo sa rozíďte!“ Tým ma akoby nakopol. Všetku prípravu na svadbu som zobrala do mojich rúk, termín svadby som určila na moje promócie. Pretože v ten deň sa brali už poslední z ročníka, musela som začať s prípravou polroka dopredu. Zaistiť termín, reštauráciu blízko divadla, svadobnú kyticu, hostinu – menu – vlastne všetko, čo bolo nutné ku promócii aj ku svadbe. Za pomoci sesternice som si skoro sama ušila promočné aj svadobné šaty.

Nastal deň D
Môj nastávajúci aj najbližšia rodina prišli večer, ubytovali sa v hoteli – a padla. Ja som ešte do noci zariaďovala posledné prípravy. Ráno – fofry. Najskôr som išla k  holičke, skontrolovala som môjho nastávajúceho čo si oblečie (nevidela som ani jeho svadobný oblek). Promócie začali o desiatej hodine doobeda. Bola som taká uštvaná, že ma musel kolega, čo stál vedľa mňa podržať, aby som v tej horúčave neodpadla. Šaty na chrbte som mala úplne pokrčené, čo ma tak pevne držal. Všetko dobre dopadlo, diplom som mala v rukách, mohli sme pokračovať.
Svadba bola o druhej hodine poobede. Bolo dvanásť hodín, ale otecko trval na tom, že musíme ísť všetci na slávnostný obed – aj ja! Promócie boli v  centre mesta, reštaurácia blízko od divadla, ale hotel, aj keď tiež nie ďaleko, ale bol od ruky. Radnica na úplne opačnom konci mesta! Stihla som to, ale hlavne moja láska, ktorá sa prišla len oženiť, na poslednú chvíľu. Až na úplné maličkosti. Zabudla som si kabelku, ešte že mal doklady so sebou môj budúci. Ako som nastupovala do auta, opätkom som roztrhla kus sukne. Ale to najhoršie ešte len prišlo. Nemala som kyticu! Mala byť hotová okolo obeda, išla mi pre ňu sestra – hotová nebola. Už sme boli na rade s obradom, hrala nám svadobná hudba, keď sestra dobehla aj s kyticou. Šok! Objednala som si gerbery. Vo vlasoch som mala imitáciu gerbery – a kytica z karafiátov. Keby kytica – metla. Jeden kvet som odlomila, vytiahla som si z  vlasov gerberu a  zastokla karafiát. Ešteže som mala vlasy poriadne nalakované – kvet nevypadol. Po krátkej ceste ku oddávajúcemu za zvuku hudby som zistila, že kvety sú spevnené železnými lankami, rýchlo som ich poodťahovala, takže metla sa ako-tak podobala na kyticu.
V ten deň bolo sedemnásť svadieb, preto celý obrad trval desať minút. V podstate si človek len stihol uvedomiť, keď sa oddávajúci pýta – chceš ju? Chceš jeho? Odchod – ďalší… Môj, vtedy už manžel, bol tiež v strese a vôbec nereagoval, keď povedal: „A teraz si dajte prvý manželský bozk!“ Musela som mu stúpiť na nohu, aby sa prebral a dal mi pusu. Čo čert nechcel, fotografovi sa zasekol foťák. A tak nemáme ani svadobné fotografie, iba amatérske, čo fotili príbuzní. To, aby som vybavila fotenie v nejakom ateliéri, ma ani nenapadlo. Takže nemáme ani fotografie, ako sedím v parádnom gýčovom kresle, môj manžel stojí nado mnou, na pleci má dve holubičky, ktoré držia v zobákoch obrúčky. Hlavne, že som už bola vydatá. Hostina aj zábava bola výborná. Reštauráciu, vlastne malý bar v  pivničných priestoroch s krbom, sme mali rezervovanú do polnoci s tým, že budeme pokračovať v bare v hoteli. Hotel bol blízko, tak sme sa premiestňovali peši. Vonku lialo, doslova bola prietrž mračien, ale aj tak práve išlo polievacie auto, čo čistilo a  polievalo cestu. Keď nás pán šofér zbadal, zastavil a ženícha s nevestou odviezol až ku vchodu do hotela. Bolo to strašne milé a aj vtipné. Rýchlo sme sa prezliekli a začala sa ozajstná študentská zábava. Staršie osadenstvo dosvadbovávalo na izbách. K nám v bare sa pridali moji spolužiaci a roztočili sme to až do rána. Na druhý deň poobede sa rodinka pobrala domov. Zobrali mi veci z internátu, lebo som ešte musela povybavovať rôzne posledné veci.
Aj môj muž sa zbalil a odcestoval, lebo na druhý deň mal skúšku. Nakoniec všetko dobre dopadlo. Toto sa stalo pred štyridsiatimi štyrmi rokmi. A môj manžel mi nie raz zo špásu povedal, že som ho vtedy dohnala ku svadbe.
No a čo!
Bola by som stará dievka, alebo, ako je to teraz moderné, mala by som „s  priateľom“ deti a život by išiel ďalej. Vydržali sme spolu doteraz! Jasne, že na ceste životom sme nemali len ustlaté na ružiach, ale bolo aj tŕnie.
K tomu však treba úplne máličko: Mať sa rád, vážiť si jeden druhého, vedieť sa tolerovať, počúvať sa, odpúšťať si, pomáhať si, pohladiť sa, občas kvietok, zhodnúť sa pri výchove detí, nehľadať zbytočné chyby na partnerovi, neupodozrievať sa, nežiarliť, priznať, že aj druhý má pravdu.
Ozaj je toho strašne málo! 

J. H.


Warning: json_decode() expects parameter 1 to be string, array given in /nfsmnt/hosting1_1/e/b/eb07ebf7-bcdb-40de-8c0d-cf12cca789d4/burko.sk/web/wp-content/plugins/Ultimate-Premium-Plugin/libs/controllers/sfsi_socialhelper.php on line 616
close

Prajeme príjemné čítanie a ďakujeme za zdieľanie