Burko

Spoločnými silami zvládneme všetko

Aj tak sa to dá Archív Február - Marec 2018 Skutočné príbehy

Marián Kamien: Stále potrebujem hormóny šťastia

Mať po svojom boku niekoho, s kým chcem stráviť celý život, mať prácu, ktorá ma baví a ešte aj elegantne uživí, vo voľnom čase športovať spolu s priateľmi a s množstvom plánov do budúcnosti. Vlastne sú to všetko celkom všedné veci, ktoré patria do našich životov na prahu tridsiatky. Nečrtá sa z toho žiaden dramatický príbeh na knihu, napriek tomu práve po takomto osude asi všetci túžime.
Nikdy však neviete, kedy sa všetko zvrtne a nič už nebude tak, ako predtým. Mariánovi Kamienovi sa život navždy zmenil práve na dovolenke v Dominikánskej republike. Zo Slovenska odchádzal ako zdravý mladý muž, vrátil sa v sprievode lekárov, po ťažkej operácii, odkázaný na pomoc druhých. Napriek všetkému, čo sa mu stalo, hovorí, že je spokojný a šťastný. Ďalší spomedzi nezlomných paralympijských športovcov. Bez ohľadu na svoj vek delia vozičkári svoj život na dve zásadné etapy – pred úrazom a po ňom. Myslím, že je to celkom pochopiteľné. Po ťažkej nehode sa veľa vecí od základu zmení a nie každý dokáže znova nájsť zmysel života. Niektorých to zlomí, iní (a takých poznám našťastie oveľa viac) zmobilizujú všetky svoje sily, od základu zmenia pohľad na svet a vlastné miesto v ňom.

Váš príbeh sa začal zamotávať v januári 2009, čo sa vtedy stalo?
Skákal som do vody. Do bazéna pri hoteli, v Dominikánskej republike. Bazény majú, ale predsa štandardizovanú hĺbku a rozdiel medzi detským bazénom, plytkým relaxačným a plaveckým je vždy očividný a jasný.

Ako ste sa mohli pri skoku tak vážne zraniť?
Nesúviselo to s hĺbkou bazéna, skákať sa do neho dalo. To ja som v najnevhodnejšom okamihu uhol rukami a hlavou narazil o dno. Nemôžem za to nikoho viniť, vedel som, kam skáčem. Bola to len zlá kombinácia okolností a zlý skok v danej chvíli. Nič viac.

Čo sa deje s pacientom s takým vážnym zranením v Dominikánskej republike?
Základnú diagnostiku mi spravili v blízkej nemocnici, kam ma previezli sanitkou. Nasledoval asi dvojhodinový presun do Santo Domingo, ten si však pamätám len matne. Dostal som sa však do kvalitného špitálu, kde mi spravili všetky potrebné vyšetrenia, zašili rozbitú hlavu a operovali ma. S odstupom času som si o nich vyhľadal všetko dostupné na internete a musím povedať, že som mal naozaj šťastie, bola to špičková klinika. Po prevoze na Slovensko si aj naši lekári na Kramároch študovali moje dokumenty a takisto mi potvrdili, že lepšie by to ani oni nespravili.

Nie ste zďaleka prvý, kto tvrdí, že v čase, keď sa mu dialo v živote to najhoršie, mal vlastne veľké šťastie.
Šťastím bolo aj to, že kamarát, ktorý ma ťahal z bazéna, robil vo voľnom čase záchranára v Horskej službe. Mal za sebou množstvo zásahov v zime a na lyžiach, teraz bol na tom správnom mieste v Dominikánskej republike. Ďalšia kolegyňa pracovala ako lekárka na ARO. Zas som mal šťastie na erudovaného človeka, ktorý presne vedel, čo treba pri takomto úraze robiť. Stačili jej tri otázky a moje odpovede a bolo jej jasné, čo mi asi je. Často sa totiž stáva, že napríklad pri autonehode chcú ľudia pomôcť a začnú človeka vyťahovať z auta, ale ak má vnútorné zranenia, či zlomeniny, môžu mu v dobrej viere ešte viac ublížiť.

Ťažko si predstaviť, čo potrebuje človek po takom úraze počuť. A či je to vôbec dôležité, veď sám pochopiť a prijať svoj stav definitívne zmenený na zvyšok života, to chce hlavne veľa času. Po vašom boku však bola priateľka Zuzka. Prežil váš vzťah túto kritickú skúšku?
V tej dobe sme boli spolu už skoro štyri roky. Neboli sme manželia, ale bývali sme spolu. Odľahlo jej, hlavne keď som už bol doma na Slovensku. Veď zázrak bol už to, že som prežil, pri zlomenine šiesteho krčného stavca sa to až tak bežne nestáva. To bola teda prvá dobrá správa. Tou druhou, že som už bol doma a mohlo sa začať vybavovanie všetkého, čo s mojím úrazom súviselo.

No dobre, ale súviselo s  tým predovšetkým, či partnerka s čerstvým vozičkárom zostane. Bohužiaľ, nie v  každom vzťahu ustojí zdravý partner takúto drastickú zmenu životného komfortu. Ako sa rozhodla Zuzka?
Určite mala aj ona všelijaké myšlienky, s odstupom času sme sa o  tom párkrát bavili. Otvorene som sa jej spýtal, čo bude s nami ďalej. Bol som si vedomý toho, že ju nemôžem žiadať, aby so mnou zostala a pripútala sa k vozičkárovi. Rovnako otvorene mi povedala, že ak ma to nezmení psychicky a mentálne, nemá žiaden dôvod ma opustiť. Naozaj to takto postavila.

Vy ste sa dokonca už ako vozičkár pustili do stavby vlastného domu. Na niečo také sa dlho odhodlávajú aj ľudia so zdravými rukami aj nohami. Ako to vyzeralo u vás?
Začali sme asi dva roky po nehode a o ďalší rok sme sa doň sťahovali. Naozaj sa to oplatilo. Zhruba za tú istú sumu, ktorú by sme dali do nového bytu, sme si postavili dom na mieru. Nebolo nad čím dlho premýšľať, bola to rozhodne najlepšia voľba.

Po finančnej stránke určite, ale veď vaše možnosti prispieť manuálne k  niečomu takému komplikovanému ako je výstavba vlastného bývania boli minimálne, ba priam nulové!
To je pravda, no mne stačil počítač a telefón. Celú stavbu som manažoval cez maily a mobil, zháňal materiály, vybavoval zľavy. Chlapi „len“ stavali.

Vrátili ste sa do takej formy a zdravotného stavu, že ste mohli znova chodievať aj do práce?
Vedel som už hlavne zvládnuť počítač. Dnes už môžem dokonca aj šoférovať. Zo začiatku som robil na polovičný úväzok, no rok po nehode už na plný. A to ešte ku mne pravidelne chodieval fyzioterapeut a aktívne so mnou cvičil a sám som čo najviac trénoval s vozíkom, aby som zosilnel. Naozaj nezostal čas na myšlienky typu, či skočiť do vody.

Nechcem sa rúhať, no skôr to vyzerá tak, že po úraze sa váš život začal meniť k lepšiemu. Veď so Zuzkou ste sa práve vtedy zosobášili.

Áno a o pár mesiacov nato sme sa sťahovali do nášho nového domu a postupne pribudli aj naše dve deti.

Neustála rehabilitácia a posilňovanie, k tomu práca, dom a rodina, veď to je dosť, aj keby mal každý deň sto hodín. Vy ste si však znova našili čas aj na športovanie. Nie je toho na jedného vozičkára predsa len priveľa?
Pohyb vždy patril k môjmu životu a bolo jedno, či aktívne alebo len rekreačne. Vždy ma to k  športu ťahalo, kompenzoval som si pri ňom pracovné vyťaženie, musel som si svoju dávku jednoducho dopriať. Ako vyštudovaný biológ viem, že sa pri ňom uvoľňujú endorfíny, hormóny šťastia, preto sa človek po dobrom výdaji energie cíti spokojný. Aj preto som sa k športovaniu vrátil naozaj skoro. Pamätám sa, že na prvom turnaji som bol práve vtedy, keď padlo lietadlo s Paľom Demitrom, teda na jeseň 2011. Dva a pol roka po úraze.

Zo všetkých športov, ktorým ste sa v  živote pred úrazom aktívne venovali, ste sa rozhodli pre stolný tenis. Bol výber limitovaný vašimi poúrazovými fyzickými možnosťami?
Áno, aj. Ovplyvnilo ma aj stretnutie s Jánom Riapošom v Kováčovej, on sa o mne dozvedel a prišiel ma navštíviť. Pamätám sa, že sme sa veľmi otvorene rozprávali o tom, aké sú moje možnosti. Moja prvá idea totiž bola, že budem bicyklovať na handbiku, no Janko mi na rovinu povedal, že moje ruky nemajú takú pohyblivosť, aby som sa mohol prepracovať na vrcholovú úroveň a odporučil mi stolný tenis. Neskôr som si ten handbike vyskúšal, ale bolo hneď jasné, že Janko mal pravdu.

Máte predstavu dokedy by ste sa chceli stolnému tenisu aktívne venovať?
To je jednoduché – čo najdlhšie. Šport má vždy svoje čaro a aj keď nebudem pretekať na medzinárodnej úrovni, vždy si rád zahrám hoci len s kamarátmi. Ale v mojej kategórii sú aktívni aj hráči, ktorí majú viac ako 60 rokov a sú stále veľmi vysoko v rebríčku.

Eva Bacigalová
Článok nájdete aj tu
http://spv.sk/novinky/mal-som-vzdy-stastie-2/pribeh-mariana-kamiena-v-knihe-mal-som-vzdy-stastie-2