Burko

Spoločnými silami zvládneme všetko

Dagmar Sváteková Pozitívne myslenie

Hyperbarická oxygenoterapia – Slnko v tieni Alebo tieň v Slnku?

Na túto otázku nech odpovie každý sám.
Streda. Ranné cvičenie, usmievavý článok, hyperbarická komora, galantéria, lidl, tréning, čerpacia stanica a hurááááá domov.
Cvičenie už nebolo taký „záhul“ ako v prvý deň. Jasné, mala som čo-to načítané z knižky, ale najmä – začali sa vynárať spomienky. Hoci sa mi nechcelo vstávať, bola som veľmi rada, že som sa k cvičeniu vrátila. No čoraz viac sa desím, ako to bude vyzerať, keď sa vráti domov Maiki. Ten je momentálne „na intráku“ v Žiline, ale v sobotu idem preňho. Bude to radosti, ale všetko má svoje tienisté stránky. Napríklad, keď si rozložíte karimatku na cvičenie a on, v domnení, že to ste rozložili jemu, aby sa mu pohodlnejšie ležalo, sa na ňu vyvalí a nechápe, prečo ho vyháňate. No veď si porozprávame…
Do komory som sa tentokrát vybrala inou cestou. Okolo Slovnaftu. No prirýchlo som pochopila, že už tadiaľ nepôjdem. Namiesto obligátnych sedemnásť minút, mi cesta trvala o desať minút viac. A ja že prečo ma navigácia hnala pôvodnou cestou. Ona, na rozdiel odo mňa, vedela.
Pred komorou som sa stretla so sestričkou Ivonou, z ktorou sa poznám už nejaký ten čas. Myslím, že ona ma zasvätila do tajov hmoty zvanej paverpol. Dnes som na ňu mala ale nachystanú onakvejšiu otázku. „Ivona, môže sa v komore vyšívať?“ Vypleštila na mňa oči. „Opýtame sa technika.“
Technika robil braček z predchádzajúceho dňa. Milý, usmievavý pán, až som mala pocit, že ho zo svojich potuliek po slovenských nemocniciach poznám. Ale odkiaľ, to teda netuším. Spýtam sa. Moja otázka ho zjavne pobavila, neviem, či už niekedy niekto prišiel s podobnou otázkou. Ale dnes pri raňajkách ma napadlo čosi lepšie. Keďže sa ma pýtali, či by som si nechcela priniesť rovno šijací stroj, napadlo ma, že možno šľapací (ten starý, viete) by šiel. Dnes bude ďalšia otázka.
Personál má zo mňa určite obrovskú radosť. Kladiem im otázky, na ktoré odpoveď nepozná ani ujo Google. A zabávam svojich spolupacientov.
Tentokrát som si na začiatku „plavby“ zabudla pootvoriť fľašku. Pozerám – ona sa normálne stláčala. Samozrejme, pri „vynáraní“ som chcela vedieť, či to bude fungovať aj naopak. Našťastie, mám spolupacienta, ktorý mi ochotne odpovedá na všetky moje otázky. Aj tie blondínkovské. Zdravotnícky personál sa len usmieva. Neviem, čo budem (a budú) robiť, keď mu skončí „permanentka“. Asi mu budú pravidelne telefonovať.
Takže, fľašku sme skrčili a zavreli. S úžasom štvorročného dieťaťa som sledovala ako sa nafukuje. Ku koncu „vynárania“ už bola úplne nafúknutá, tak som ju pootvorila. Keďže je to tá so sosáčikom a membránou, vychutnávala som si jej „poprdkávanie“ a navyše som nad sosáčikom držala ruku, aby som cítila vzduch, ktorý fľaška „vyfukuje“. Po ukončení našej ďalšej expedície do hlbín mora som otázkami zasypala technika. Priznám sa, že si ich už nepamätám. Ale úplne vážne mu hovorím: „Zistili sme, že na devine sa dýcha ťažšie ako na päťke a na osmičke ťažšie ako na devine“. Sľúbil, že sa na to pozrie. Ja by som si tiež tak odpovedala, keďže by som z mojich otázok mala hlavu ako melón. Kde sú tie krásne časy, keď som bola nemá, však? Myslím, že niektorí už začínajú ľutovať, že som sa opäť rozkecala.
A zbytok dňa?
Ako môže vyzerať zvyšok dňa po takomto úžasnom naladení sa?

Autorka: Dagmar Sváteková
Foto: Róbert Héger


Warning: json_decode() expects parameter 1 to be string, array given in /nfsmnt/hosting1_1/e/b/eb07ebf7-bcdb-40de-8c0d-cf12cca789d4/burko.sk/web/wp-content/plugins/Ultimate-Premium-Plugin/libs/controllers/sfsi_socialhelper.php on line 616
close

Prajeme príjemné čítanie a ďakujeme za zdieľanie