Burko

Spoločnými silami zvládneme všetko

Archív Jún 2014 Potrebujú pomoc Skutočné príbehy

Slniečko, ktoré sa vie radovať aj z maličkostí

Lásku a  úsmev rozdáva na  všetky strany. Zdravíčka však na  rozdávanie nemá. Reč je o večne usmievajúcom slniečku Viktorke, ktorá pri narodení dostala do vienka vážnu diagnózu – Detskú mozgovú obrnu. Od chvíle, keď si dievčatko začalo uvedomovať svoju ťažkú životnú situáciu, túži len po jednom „Spraviť prvé krôčiky.“ K tomu však potrebuje ešte veľa trpezlivosti, cvičenia a rehabilitácií, ktorých nikdy nie je dosť.
Dnes má Viktorka osem rokov, chodí do prvej triedy. Je z nej veľmi šikovná školáčka, ktorá sa vie radovať z maličkosti.

Hovorí mamička Janka:
Viktorka sa narodila ako druhé vytúžené dieťatko v roku 2005. Pôrod prebiehal s komplikáciami v skorší termín pre predčasné odlučovanie placenty. Bojovala o život, lekári ju museli kriesiť. Keď mi prvýkrát uložili malý uzlíček do  rúk, ani vo sne ma nenapadlo, ako kruto sa osud s  nami zahrá. Prvé mesiace s  novým prírastkom sa nijak nevymykali normálu a nič nenasvedčovalo tomu, že by z Viktorky nemohlo vyrásť zdravé, krásne a usmievavé dievčatko. Všetko z toho sa splnilo, až na to zdravíčko.

Čo sa stalo, ako ste zistili, že sa niečo deje?
Okolo štvrtého mesiaca sme spozorovali, že niečo nie je v poriadku. Nedvíhala hlavičku, v rúčke neudržala hračku. Svalstvo celého telíčka mala spastické. Najhoršie pre nás bolo, keď sme sa museli dívať, ako Viktorku trápia epileptické záchvaty a nevedeli sme jej pomôcť.

Keď Vám lekár povedal, že Viktorka má detskú mozgovú obrnu, ako ste to prijali?
Po všetkých vyšetreniach na neurológii prišla veľká rana. Na ten deň nezabudnem. Ako keby sa nám bol zrútil svet, nevedeli sme, čo nás čaká. Lekár len mykol plecom, keď som sa opýtala, na čo sa máme pripraviť. Preto sme o  DMO začali hľadať informácie na  internete a tam sme sa dozvedeli, že je to diagnóza na celý život. Pre nás oboch rodičov to bolo veľmi ťažké a nevedeli sme sa s tým vôbec zmieriť. Vždy sme si dávali otázku, prečo práve my. Ale postupom času sme prichádzali na  to, že musíme bojovať a  brať Viktorku takú aká je. A dnes by sme ju nevymenili za nič na svete. Je to naše malé usmievavé slniečko, ktoré ľúbime nadovšetko.
Okrem Viktorky máme aj syna Jakubka, ktorý sa narodil s  ťažkou krátkozrakosťou. Dnes má dioptrie PO: -15, LO: -13. A okrem toho aj iné diagnózy súvisiace so zrakom. Prognózy sú zlé, stále zhoršovanie zraku. Neustále si kladieme otázky, prečo sa tak s nami osud zahral. No nevzdávame sa, kvôli deťom bojujeme.

Ako prijal Jakub ďalšieho člena rodiny?
Keď sa Viktorka narodila, Jakubko mal len štyri roky a v jeho maličkej hlávke vírili otázky, prečo sa celý svet krúti hlavne okolo malej sestričky. Bolo to pre Jakubka veľmi ťažké, ale čím bol starší, tak veci za- čal vnímať ináč a časom prišiel na to, že ich obidvoch ľúbime rovnako. Dnes má Jakubko 12 rokov. Spolu sa hrávajú, pozerajú rozprávky a Jakubko nám veľmi pomáha pri starostlivosti a opatere o Viktorku.

Vidíte nejakú zmenu, zlepšenie zdravotného stavu, pokroky?
Najväčším víťazstvom bol fakt, že sa nám u  Viktorky podarilo eliminovať časté epileptické záchvaty. Mala ich dvadsať až tridsaťkrát denne. Bolo to naozaj strašné. Našťastie sa ich celkom zbavila a vysadili sme aj tabletky. Aj keď nám neurologička neustále opakuje „pripravte sa do  budúcna na vozík“, nezdávame sa. Stále hľadáme nové možnosti ako našej dcérke pomôcť a postaviť ju na nôžky. Naša bojovníčka už absolvovala niekoľko liečebných pobytov v Kováčovej a v poslednom období dvakrát podstúpila operáciu tzv. metódou ULIZBAT, ktorej cieľom je zmiernenie bolestí a najmä zlepšenie pohybových funkcií. Práve tieto zákroky Viktorke pomohli najviac. Uvoľnili sa jej nožičky, aj bedrové kĺby sa vrátili späť. Pre nás rodičov je to obrovský zázrak, lebo sme predišli náročnej šesťhodinovej operácii bedrových kĺbov. Viktorka 2x do  týždňa cvičí, má pravidelné masáže, terapiu MFK, plávanie, jazdenie na koníkoch. Keď ideme na hipoterapiu, nevie sa dočkať, kedy nasadne na koníka. V sedle je ako doma. V jej šibalských očkách vidím ako koníky zbožňuje. Keď odchádzame, veľmi ťažko sa s nimi lúči. Musíme jej sľúbiť, že prídeme aj nabudúce. Po všetkých týchto terapiách sa Viktorka výrazne posunula dopredu, vie sedieť v tureckom sede, prevalí sa na bruško. Vzpriamuje do stoja. Výrazne sa jej zlepšil zdravotný stav. Konečne sa začíname posúvať k nášmu vytúženému snu. Už verím tomu, že bude sama chodiť.

Čo chcete odkázať rodičom, ktorí majú dieťa s DMO?
Všetkým rodičom by som chcela odkázať: nevzdávajte sa, bojujte a pokroky prídu, aj keď pomaličky, ale o to vzácnejšie.

Janka.vigasova@gmail.com
Tel. 0915 830 706
Č. účtu: 2439382251/0200

close

Prajeme príjemné čítanie a ďakujeme za zdieľanie