Burko

Spoločnými silami zvládneme všetko

Archív November 2014 Skutočné príbehy

Skúška?

Mala dvadsať štyri rokov. Práve dokončila vysokú školu. Slobodná matka. Diplom si prevziať nestihla. „Malý mal vtedy osem. Teraz má deväť. Prežil to, čo mnohí nestihnú za celý život.“ Ak do toho zakomponujem svoj pohľad na vec, viem, že mal ovčie kiahne a následne ho boleli kosti v celom tele. Obvodná lekárka na to bola prikrátka. A tak sme sa zapojili a „vybavili“ sme pobyt vo fakultnej nemocnici v Trenčíne. Neviem, či sa stihli vybaliť…

Bolo slnečné májové popoludnie. „Filipkovi robili odbery, chcú si výsledky potvrdiť a posielajú ich na Kramáre, do detskej nemocnice,“ oznámil mi manžel. Zadržiavala som plač. „To je… onkológia,“ povedala som ticho. Filipovej matke sa pomaly prestal krútiť svet. Alebo práve naopak – začal sa krútiť až prirýchlo. „Váš syn má akútnu lymfoblastovú leukémiu s hypodiploidným klonovým vývojom,“ oznámil jej lekár. Nerozumela, čo hovorí, rozumela len slovku leukémia.


Čo teraz?
Keď sa Filipko narodil, bola ešte skoro dieťa. A teraz, keď majú za sebou toho toľko, keď sa majú tešiť jeden z druhého a zo života, príde toto?  Ak by ostala sedieť tam, kde klesla, keď jej oznámili, že tento typ leukémie na Slovensku ešte žiadnemu dieťaťu nediagnostikovali, je vysoko pravdepodobné, že tam sedí až dodnes. Sedí a plače.

Ona sa tomu postavila čelom. Neviem, ako to zvládala. Viem len, že keď som zavítala na detskú onkológiu, sestričky  mali čo robiť, aby dali dokopy mňa, a to som sedela na vozíku, videla a zažila som už kadečo. Tie deti majú možno všetko materiálne, ale… Ale. Nevedia, či bude nejaké zajtra. Nevedia, či sa ešte niekedy budú hrať s kamarátmi, či ešte niekedy pôjdu na kúpalisko… Nevedia to ani ich rodičia.

Chemoterapia… Pre mňa osobne nie práve slovo z kategórie ľúbozvučných. Liečba rozdelená do viacerých protokolov. Konkrétne do ôsmych. Filip zvládol štyri. Potom jeho na smrť unavené telíčko skončilo na are – dostal sepsu. Počet leukocytov nula. Treba ešte prognózy? Napriek všetkému, existuje dačo medzi nebom a zemou, a on to zvládol.
Na konci svojho ročného pobytu v nemocnici vybral ešte jeden protokol chemoterapie.

Dodnes užíva tabletkovú chemoterapiu. Vyhol sa ožiarom hlavy,vďaka tomu, že hrdinsky zvládol šesť vpichov do miechy. Bez akéjkoľvek anestézy. Za ruku ho držala jeho matka. Viem, ako bolí odber likvoru a v kútiku duše ho obdivujem. To malé množstvo odobratého moku nahrádzali metotrexátom. Pomôže to? V siedmich z desiatich prípadov ochorenie recidivuje – v podobe leukémie alebo iného malígneho ochorenia. Údaje možno čerpať len zo zahraničných štatistík. Bude tá slovenská štatistika znieť – jeden pacient, z toho jeden vyliečený? Ukáže čas…

close

Prajeme príjemné čítanie a ďakujeme za zdieľanie