Burko

Spoločnými silami zvládneme všetko

Archív Apríl-Máj-Jún 2019 Pozitívne myslenie Zuzana Števáková

Sila lásky

Keď sa povie láska, každý si hneď predstaví spojenie medzi mužom a  ženou. Áno, aj to je láska, no určite poznáme lásku aj v iných podobách. Láska k matke, súrodenecká láska, láska k vlasti, láska k prírode…..

Všetci ľudia by mali cítiť lásku – lásku ku všetkému, aj k  sebe. Lebo len ak ľúbiš samého seba, si schopný ľúbiť aj svoje okolie. A  ak ľúbiš svoje okolie, bez toho aby si od neho niečo vyžadoval, začne ľúbiť aj ono teba. Je to vlastne taký kolobeh – čo dáš, to sa ti vráti. Usmievaj sa, buď milý, budú milí aj k tebe. Za všetko dobré, čo sa ti v živote stane, poďakuj. Poďakuj vesmíru, poďakuj anjelom… Lebo len vďačnosťou vyjadríš lásku, ktorá sa ti vráti. Viacnásobne.

Dnešný príbeh je o tradičnej láske medzi mužom a ženou, ale tiež aj o láske k vlasti.
Keď som mala dvanásť rokov, často som chodievala k starej mame. Niekedy mi rozprávala príbehy zo svojej mladosti. Najviac ma zaujal príbeh o mužovi, ktorý v druhejsvetovej vojne prišiel o nohu…
„Písal sa rok 1913,“ začala starká.
„Júlia, dievča z bohatej rodiny, chodila práve na strednú a čakala ju maturita.
Pavol, môj známy, žil len so svojím otcom. Tiež chcel študovať, no jeho otcovi sa to zdalo zbytočné a radšej ho zaúčal v ich rodinnom obchode s látkami ako predavača…“
Jedného dňa Júlia potrebovala kúpiť látku, pretože si chcela dať ušiť šaty na maturitu a tak sa vybrala do neďalekého obchodu.
Pri vstupe zbadala za pultom Pavla. V tom momente ju zasiahol amorov šíp. No ani jemu nebola ľahostajná.
„Dobrý deň, čo si prosíte?“ začal Pavol roztraseným hlasom .
„Ja…. Ja chcela by som látku…. Najlepšie hodváb,“ vypustila zo svojich úst Júlia pár slov. A tak jej ukázal pár látok.
Napokon to skončilo pozvaním na spoločnú prechádzku, pri ktorej padla prvá pusa, nežné dotyky, objatia…..
Ona doteraz poznala iba galantné správanie, musela mať príkladné spôsoby a vďaka Pavlovi sa naučila čo je to uvoľnenosť, srdečný smiech, zábava. Keď ju pozval do domu, kde býval s otcom, nemohol sa síce pýšiť drahými šperkami, či honosným zariadením, pretože ich obchodné zisky neboli veľké. No pre spoločné šťastie Júlie a Pavla to úplne stačilo. V jeden podvečer, sediac na lavičke v parku, si Pavol kľakol a držiac Júliu za ruky jej povedal: „Si to najkrajšie a najvzácnejšie, čo ma mohlo stretnúť. Rád vidím tvoj úsmev, ktorý vnáša do môjho života svetlo. Veľmi ťa ľúbim, si moje slniečko. Pre mňa si ako nadpozemská bytosť, si anjel, s ktorým som mal to šťastie stretnúť sa na zemi. Nech sa stane čokoľvek,stále budeš v mojom srdci. Všetko, čo môžem zažívať s tebou, sa mi zdá ako sen.“
Nadišiel deň, kedy ho aj ona chcela predstaviť svojim rodičom. Keď však svojej matke povedala, aká je Pavlova práca a  že býva len v skromnom príbytku, vzplanula v nej zlosť: „ To neprichádza do úvahy! Nebudeš sa predsa vláčiť s kadejakými žobrákmi! Pozri, darmo ho ty ľúbiš, ani ja som sa za tvojho otca nevydala z lásky, no naučila som sa ctiť a vážiťsi ho a to je podľa mňa oveľa dôležitejšie ako nejaká zaľúbenosť, ktorá aj tak rokmi pominie. Na istý čas nevytiahneš ani päty zo svojej izby, možno dostaneš rozum.“
„Ale mama, to predsa nemôžeš…..“ plakala, oči sa jej zalievali slzami, slúžka ju už však na mamin príkaz odvádzala hore schodmi. Pavol medzitým dostal povolávací rozkaz, kde sa písalo, aby o dva dni nastúpil do vojny. Čakal Júliu, ktorá za ním predtým chodievala každý deň, no márne. A tak musel odísť. Júlia asi po týždni, nenápadne ušla z domu a bežala za Pavlom. Keď však došla za ním domov, jeho otec ju zarmútil ešte viac, ako bola: „Paľko musel narukovať.“ A  tak plynuli dni, týždne, mesiace,….. Pavol písal Júlii, no jej matka všetky jeho listy zničila a tak si Júlia myslela, že na ňu už zabudol. Vydala sa teda za zámožného mladíka, ktorého síce neľúbila, no jej rodičia s  ním boli spokojní. Nebol k nej zlý, mali dve deti, ktoré vychovávala s láskou. Presťahovali sa do väčšieho mesta, v ktorom on vlastnil továreň a Julka v nej začala pracovať ako úradníčka. V  jej srdci zavládla spokojnosť a k  svojmu manželovi si vybudovala dôveru. Až nadišiel deň, kedy jej manžel ako majiteľ továrne mal stretnutie s druhým majiteľom z iného mesta. Keď vstúpila do manželovej kancelárie, skoro spadla z nôh: „Pavol….“ „Júlia….“ prekvapene na ňu pozrel.
„Vy sa poznáte?“ s  úsmevom sa opýtal jej manžel. „Áno…. Trochu….. Pochádzame z  rovnakej dediny.“
Keď Pavol vyšiel z kancelárie, Júlia ho čakala za dverami zvedavá, odkiaľ má továreň. „Vieš, keď som sa vrátil z vojny, môj otec zomrel. Onedlho zomrel aj môj strýko, ktorý pochádzal z mesta a nemal iných dedičov. Pritom bol bohatý, takže celý svoj majetok, o ktorom som ani nevedel, zanechal mne. Je to zvláštne, otec o strýkovi nikdy ani nehovoril….“
„Prečo si mi nikdy ani nenapísal?“ zvedavo a so slzami v očiach sa opýtala Júlia.
„Písal som tistále, no ty si na moje listy nikdy neodpovedala, tak som to po roku vzdal….
Julinka, ja ťa ešte aj teraz ľúbim. Pamätáš sa na moje slová, že vždy budeš v mojom srdci? Nikdy som na teba nezabudol, každý večer na teba myslím….“ Uplakaná Júlia sa však zmohla na jediné: „Nemôžem sa k tebe vrátiť, mám deti a manžela, zabudni na mňa….“ Od tej doby sa už nestretli.
O pár rokov však vypukla 2. svetová vojna. Pavol aj Júliin manžel museli narukovať. „Opatrujte sa a dávajte si na seba pozor,“ povedal Júliin manžel pri odchode a pobozkal svoju manželku i deti. Jedného dňa Júlia cez okno videla poštára na bicykli s listom v ruke. Hneď vedela, čo to znamená – jej manžel je mŕtvy. Musela to oznámiť deťom, služobníctvu, rodine….. Zrazu ostala sama, dušu mala zahalenú smútkom. Jej deti už boli dospelé, nepotrebovali ju a ona sa cítila zbytočná. Vonku stále zúrila vojna a tak začala pracovať ako ošetrovateľka. Videla v tom zmysel svojho života. Do ich lazaretu privážali desiatky ranených. Ako tak popri ošetrovaní chodila medzi nimi, zrazu zbadala Pavla.
V jej duši zavládla neopakovateľná radosť a vrúcne ho objala: „Paľko, láska moja, už som myslela, že ťa nikdy neuvidím! Tak som dúfala…. Tajne som sa modlila, aby som ťa ešte niekedy stretla, nikdy som na teba nezabudla. Po tom stretnutí v továrni, neprešiel deň bez myšlienky na teba.“ „Julka, čo ty tu robíš?“ prekvapene na ňu pozrel.
„Môj manžel zomrel“, jej hlas zrazu zosmutnel. „Začala som pracovať ako ošetrovateľka s maličkou nádejou v srdci, že ťa ešte niekedy uvidím. Počkám, kým sa vyliečiš a odídeme spolu,“ smútok v jej hlase nahradila radosť.
Pavol sa však odtiahol: „Julka…. Julka…. ja nemôžem.“ Jeho oči sa zaliali slzami.
„Prečo?“ s vystrašeným pohľadom sa opýtala Júlia. Pavol váhavo pozrel na Julku a po chvíli odkryl perinu, ktorá zakrývala jeho doráňané telo. Namiesto dvoch nôh, tam mal iba jednu.
„Vidíš,som mrzák,“ pri tejto vete sa na Pavlovom líci zaleskla slza.
„Mne nezáleží na tom, ako vyzeráš. Dôležité je tvoje srdce. Ak sa rozhodneš so mnou žiť, som odhodlaná ti pomáhať. Urobím pre teba všetko. Si moja súčasť, moje druhé ja. Ak budeš cítiť bolesť, budem ju cítiť aj ja. Ak sa budeš radovať, budem sa radovať s tebou. Vždy som ťa ľúbila a vždy budem. Ak moju ponuku prijmeš, budem šťastná….“
„Nakoniec sa objali a po skončení vojny odišli z lazaretu do Júliinho domu, kde sa Julka až do smrti s láskou starala o chorého Paľka,“ dokončila svoje rozprávanie moja stará mama.

Takže vidíte – láska nepozná prekážky. Po všetkých trápeniach osud aj tak spojil dvoch ľudí, ktorí sa mali radi.

Na záver už len doložím citát holandského maliara Vincenta van Gogha: „Láska je večná-aj keď sa zmenia okolnosti, nezmení sa podstata.“

Zuzana Števáková

close

Prajeme príjemné čítanie a ďakujeme za zdieľanie