Burko

Spoločnými silami zvládneme všetko

Archív Január-Február-Marec 2019 Krásne príbehy od srdca Pozitívne myslenie

Príbehy od srdca – Pes

Kedysi bolo takmer pravidlom, že pri každom dome mali psa. (Dnes sa to stáva pomaly samozrejmosťou, alebo módou, že na každom poschodí v paneláku majú psa.) Môj otec bol poľovník a tak sme mali vždy nejakého poľovníckeho psíka. Pravdaže nie v byte, ale na dvore pri dome ďalšieho poľovníka. Neviem, prečo sa otecko rozhodol, že si zadováži kóliu. Že by tiež na tú dobu „pánsky manier?“ Kólia bola nádherná, mala prekrásne sfarbenú srsť a bola veľká ako teliatko. Otecko postavil veľký koterec na dvore, na ktorý sme mali výhľad z balkóna. Nosili sme jej pravidelne žrádlo a vodili sme ju prebehnúť na neďalekú lúku. Ale Dina, ako sme ju volali, bola stále nekľudná, predráždená, štekala. Raz, keď bola mimoriadne nekľudná, pozreli sme sa na ňu z  balkóna – a okolo misky na žrádlo bolo množstvo potkanov. Otec zobral poľovnícku pušku a z druhého poschodia z balkóna ich strieľal. Padali jeden za druhým, ale museli byť poriadne vyhladovaní, lebo ostatní, ešte žijúci, sa od misy ani nepohli a žrali ďalej. Ináč, vtedy mali potkany na dvore raj! Jednu stenu koterca tvoril múr, kde na druhej strane boli latríny z  miestnej krčmy a  priamo na našom dvore bola ohrada, do ktorej sa dávali smeti z celej budovy. Smetné koše vtedy neboli a raz za mesiac prišlo nákladné auto, ktoré ich odviezlo. Jedného dňa, keď som išla dať Dine jedlo, neviem, čo ma to napadlo, sadla som si na jej chrbát ako na malého koníka. Dvierka som nezavrela a v tom pes vybehol z dvora na ulicu aj so mnou. Utekal dole dedinou, ja som kričala o dušu, volala som o pomoc, ale pes si to valil ďalej. Niekto, kto ma takto videl, išiel za oteckom mu povedať, čo som vyviedla, ten sadol na motorku, ktorú mával stále vonku a „pálil“ za nami. Dobehol nás až na samom konci dediny. Od strachu si vôbec nepamätám, ako sa mu Dinu podarilo zastaviť. Mala som okno! Dina na dvore dlho neostala. Nie preto, že sme spolu urobili dostihy, ale nemalo zmysel kŕmiť potkany z celého okolia.
Jedného poľovníckeho psíka sme predsa len mali doma. Bol to Velšterier, zlatý, ale poľovnícku krv nezaprel. Moja dvojročná dcérka sa ho strašne bála. Keď sa ku nej priblížil, utekala a kričala: „Dedere ma! Dedere ma! (zožerie ma, zožerie ma!!!) Časom si na seba pomaly zvykali. Jedno poobedie bolo v byte nápadné ticho. Nebolo psa, ani dieťaťa. Prehľadali sme celý byt – nič. Až po chvíli, keď sme už začali hľadať aj v kuchyni, malá aj psík spali pod kuchynským stolom. On mal labky na nej a ona ho objímala. Bol to krásny prejav lásky dieťaťa so psíkom. Škoda, že vtedy neboli telefóny s fotením, bola by to krásna spomienková fotografia. Psia poľovnícka krv sa v ňom nezaprela! Začali sa nám strácať ponožky, rukavice, ktoré po týždni patrične natrávené vyzvracal. Toto mu ešte maminka tolerovala. Ale keď sme jedno poobedie prišli domov a rohy na všetkých plyšových kobercoch boli dotrhané – to už nezvládla a musel sa porúčať na dvor k známemu poľovníkovi. Dcérka sa na psíka stále pýtala a tak, keď sme na víkend prišli k naším, zobrali sme nejakú psiu dobrôtku a išlisme ho pozrieť. Teraz pred panelákmi je celá promenáda psov rôznej rasy, cez mini psíkov až cez obrovské buldogy. Výťahy sú počúrané (niekedy aj horšie), lebo psíci nestihli udržať svoje fyziologické potreby. Alebo si to vybavia hneď pred vchodom, v pieskovisku. Poobedňajšie štekoty, cez víkendy aj celé dni, arogancia mnohých majiteľov. Chápem ľudí, ktorým je psík pomocník pri chorobe, samote, ale nie frajerov, ktorí sa svojimi veľkými psami predvádzajú. A preto sa pýtam: „Patria do panelákov?“ Kto je väčší trpiteľ, zviera, alebo my spolubývajúci? Aj my máme radi zvieratká! Ale myslím si, že každé patrí tam, kde patrí!

J.H

 

Články v čísle Január-Február-Marec 2019 čítajte tu. 

Archív článkov z časopisu Inak obdarení Január-Február-Marec 2019

Články z časopisu Inak obdarení čítajte na informačnom portáli s rovnakým názvom.

close

Prajeme príjemné čítanie a ďakujeme za zdieľanie