Burko

Spoločnými silami zvládneme všetko

Iveta Burianeková Môj blog Pozitívne myslenie

Prečo ľudia závidia?

Jednou najhoršou vlastnosťou ľudí je závisť. Aspoň keby mali čo závidieť alebo keby to bolo v dobrom slova zmysle. No ak niekto závidí chorobu alebo chudobu je to na zaplakanie.

Po prečítaní tohto článku sa treba zamyslieť či je naozaj čo závidieť.
Keď v noci nespávate, lebo dcérka začne o 23 hod. plakať a Vy jej neviete pomôcť. Nosíte ju na rukách a modlíte sa aby sa utíšilo a nezobudilo bračeka, ktorý je vo druhej postieľke a tiež ďalších súrodencov, ktorí spia vo vedľajších izbách. Konečne stíchne a na hodinkách je 1.00 hod. Zaspávate vyčerpaná aj Vy. No o hodinku počuť zasa plač. To pre zmenu sa budí Paľko. Ten plače akoby ho z kože drali. Chodíte s ním po izbe a prihovárate sa. Už máte slzy na krajíčku a rozmýšľate ako mu pomôcť. Po nejakom čase sa ukľudní a zaspí. Toto sa zopakuje ešte raz a niekedy aj dva krát za noc. Nezveličujem, naozaj je to tak. Opakuje sa to každučkú noc.
Cez deň musí byť mamka v strehu. Variť, prať, upratovať, vybavovať, riešiť problémy s ďalšími piatimi deťmi. Tie aspoň pomáhajú.
Tie vedia rozprávať …..

Postihnuté dieťa nevie povedať alebo ukázať čo ho trápi. Nevie povedať prečo sa mu nedá spať.
Nikto nevieme čo sa deje v hlavičkách týchto detí.
Prečo bolí hlávka? Prečo telo neposlúcha? Prečo má také dieťa kŕče?
Čo sa deje v mozočku po epileptickom záchvate?
Tieto otázky víria hlavou mamičky, ktorá sa nepretržite stará o dve vážne choré deti.
Nepýta sa prečo sa to stalo mne. Prečo práve ja? Ona rieši každodenné situácie. Pomáha ako vie. Robí čo je v jej silách, len aby aspoň trochu uľahčila život týmto malým anjelikom.

Ona je už vyčerpaná, unavená zo života, veď jej myseľ a telo si neoddýchli už dobré dva roky. Potrebovala by vypnúť, odreagovať sa. Ísť trochu medzi ľudí, porozprávať sa o starostiach, potešiť a ukľudniť aspoň na chvíľu svoju dušičku.
Zdravé ročné dieťa začína chodiť, smeje sa, džavoce …… Paľko len leží, buď spinká alebo plače. Treba ho polohovať, dávať pozor keď sa dusí, pomaličky kŕmiť aby mu nezabehlo. Ratovať keď dostane epileptický záchvat.
Dvojročné dieťa už nemáva plienky, pýta sa na nočník. Samé chodí, spoznáva svet okolo seba.
Dieťa s detskou mozgovou obrnou nevie samé sedieť, treba ho polohovať, nosiť na rukách. O výmene plienok ani nehovorím. Nevie povedať kedy je hladné. Nepýta piť. Všetko musí mať na mysli mamka.
Ešte že mamka týchto detí má oporu v svojom manželovi a starších deťoch a taktiež pomoc u babky. No aj tak je to veľa trápenia.

A teraz úprimne…. je čo závidieť tejto rodine??? Zamyslite sa Tí ktorí len posudzujete….
No možno áno, treba závidieť súdržnosť, lásku, ……
Ak tu niekto závidí, že rodine sa dostalo pomoci od iných ľudí. Ak bije do očí susedovcom, že rodina dostáva balíky od celkom cudzích ľudí, tak nech zdvihnú zadky a pomôžu aj oni. Nech zoberú nepotrebné oblečenie a darujú im. Prečo ich to nenapadlo dávnejšie. Prečo sa neopýtali čo nepotrebujú s niečím pomôcť.

Alebo im bije do očí, že rodina má na internete stránky a prosbu o pomoc s číslom účtu?
Áno potrebujú aj peniaze, lebo platiť školné, pomôcky, pre zdravé deti, stravu pre viac početnú rodinu je veľmi náročné. To som nespomenula liečby chorých detičiek. Keď treba doplácať za lieky. Často navštevovať lekárov, veď auto nejde na vzduch alebo vodu, benzín je drahý.
Treba tu rozpisovať viac? Myslím si že normálne zmýšľajúci ľudia pochopia o čom je život tejto rodiny.
Nechcem nikoho urážať to určite nie, ale hnevá ma a mrzí, že sú tu na Slovensku a v blízkom okolí takí závistlivci, a neprajníci, ktorí závidia ťažký osud.

Ďalšie zaujímavé články nájdete aj tu.