Burko

Spoločnými silami zvládneme všetko

Richard Knoška S pravdou von

Počúvajme hlas srdca, ono nás navedie

S pravdou von: Zas po dlhšej pauze, ale predsa. Tentokrát to bolo o tom, že množstvo klientov bolo ozaj veľké a moje príchody domov boli pravidelne okolo 21.00, taktiež v myšlienkach boli skôr riešenia zdravotných problémov, tých čo ma o to prosili. Ale zase som prišiel na to, že je to ešte viac o hlave, o tom ako myslíme, ako sme naladení. Verte ak u nás nič netreba meniť, malo by sa Vám dariť. Doslova by sa malo sypať ako z rukáva zo všetkých oblastí. Dnes som chcel napísať niečo o tom, že v hlave (mozgu) máme množstvo dverí, ktoré sú otvorené, alebo zatvorené.

Neveríte, zase tie reči, spirituálne blbosti a podobne??

S týmto príbehom som sa nezvykol chváliť, mnohí moji aj veľmi dobrí známi ho nepoznajú. Nechcel som sa tým prezentovať a vyvolávať rôzne rozruchy. Niečo (možno vyššia moc) mi povedalo musíš to tam dať. Možno niekto komu sa nič nedarí, má chabé zdravie, či povie nie som vhodný na to či ono, hoci by som to aj chcel. Možno uveria a niektoré z tých dverí otvoria. Verte máme v sebe všetko čo chceme, čo potrebujeme, môžme dosiahnuť naozaj úplne všetko čo by sme chceli, len si to veľmi často blokujeme.

Poďme k tomu príbehu môjmu:
Nakoľko je z môjho útleho detstva, skôr ho vnímam z rozprávania mojich rodičov a pamätám si to útržkovito.

Ako dieťa som videl kadečo (ale o tom nie), dokonca mi vravia rodičia že už ako malý som vedel zatlačiť, pomasírovať tak, že človek cítil veľmi rýchlo úľavu. Čo bolo nezvyčajné, že medzi 4-5 rokom života som začal plynule rozprávať po nemecky. Následne mi mama začala púšťať nemecké rozprávky, ktorým som rozumel bez najmenších problémov. V tom čase môj otec robil v Rakúsku, domov nechodil často, ale nikdy nerozprával doma po nemecky, až kým sme sa nevedeli rozprávať aj 30 min. dialógom v nemčine. Raz sme ho boli pozrieť pri Viedni, kde pracoval, on išiel mame poukazovať reštauráciu a ja som ostal sedieť pri stole, ku mne si prisadol pán (majiteľ reštaurácie). Začali sme sa rozprávať, rodičia sa vrátili asi po 10 minútach, ja som neustále komunikoval s pánom majiteľom. Keď si prisadli a otec zoznámil moju mamu, chcel predstaviť mňa, ale majiteľ ho zastavil. Pýtal sa ho ako je možné, že ma tak rýchlo naučil nemčinu, alebo ma musí učiť niekto iný nakoľko tvrdil, že som mal oveľa lepší prízvuk. Povedal, že som rozprával, ako by som tam žil rok a používam slová, ktoré sa nevyskytujú bežne v rozprávkach. Keď som mal isť do školy, zrazu akoby sa niečo stratilo, akoby sa zatvorili dvere. Na strednej škole, kde som mal druhý jazyk nemčinu, som mal pocit akoby som niečo vedel, čo neviem zrealizovať neviem správne vysloviť, neviem presne preložiť.

Nechcem tu písať o žiadnych minulých životoch, nechcem tu písať ani o tom či to bolo sledovaním rozprávok v nemčine. Chcem Vás len presvedčiť, že to proste môže ísť ,otvorte si len tú cestu k tomu čo chcete. Naposledy som zažil otvorenie takýchto dverí, keď bez študovaní bylín a liečiv prírody, som akoby mal pocit, že viem, čo k čomu patrí. To isté cítim pri masírovaní, akoby som to robil niekoľko tisíc rokov a teraz len využívam znalosti, ktoré akoby vo mne driemali.

Čo teraz s tým textom? Proste sa zamerajme na to čo chceme otvorme sa tomu, nedávajme si žiadne polená pod nohy a začnime to robiť. A keď by to náhodou nebolo ono, nevadí, máme skúsenosť, ktorá nás aj tak posunie o niečo ďalej.

Milí priatelia, skúsme otvoriť svoje dvere a buďme kreatívni, fantázií sa medze nekladú.

PS: Začnime čo najskôr, počúvajme hlas srdca, ono nás navedie.

Prajem krásny nedeľný večer Richard