Burko

Spoločnými silami zvládneme všetko

Aj tak sa to dá Archív December 2017-Január 2018 Iveta Burianeková Skutočné príbehy

Po búrke aj slnko vyjde

Po búrke aj slnko vyjde

Aj keď prežívame náročné obdobia, obdobia skúšok, vždy si musíme veriť, že to zvládneme.
Jedným z najnáročnejších období som si prešla aj ja na jar 2017. Už sa nepýtam prečo práve ja? Zmenia som taktiku a dávam otázku: „Čo sa mám naučiť? Čo mám týmito skúškami pochopiť?“
Naučiť sa trpezlivosti. Naučiť sa veriť vo vyššie sily, v pána Boha, anjelov, v Ježiša Krista, … veriť v dobro, ktoré nám dodáva veľa pozitívnej energie.
Už viac ako 17 rokov sa starám o dcérku, ktorá je od narodenia ležiaca. Od jej narodenia do troch rokov som sa s tým nevedela vysporiadať, stále som si kládla otázky: Prečo, prečo práve ja? Prečo musíme trpieť? No potom som pochopila, že ľútosť nestačí. Nemôžem sa ľutovať keď to nepomôže ani mne ani celej mojej rodine. Dcérka ma potrebuje nepretržite celých 24 hodín. Ja už beriem automaticky, že je treba pomáhať, otočiť ju, nakŕmiť, dať piť. Nevie si nič pýtať, nepovie slovíčko. Preto musím využívať intuíciu, ktorú som si za tie roky už celkom dobre rozvinula. Naučila som sa z jej očí vyčítať čo práve potrebuje, ako sa cíti.
Keď v marci 2017 zostal manžel skoro zo dňa na deň plne odkázaný na pomoc, už to bolo náročnejšie či po fyzickej alebo psychickej stránke. Keď nevládal prejsť k stolu. Na presun do kúpeľne a wc sme museli používať invalidný vozík, lebo ho nohy neposlúchali. Keď som ho videla zoslabnutého len ležať. Vtedy to bolo náročné, a modlila som sa a prosila pána Boha nech pomôže. Nech mi dodá sily a trpezlivosť. Starostlivosť o dcérku, manžela a celú domácnosť zostala na mne. Nepretržite 24 hodín som musela byť v strehu, ktorého skôr opatriť. Či Katke dať jesť, alebo manželovi zmerať cukor a následne pichnúť inzulín, potom čakať kedy mi povie, že treba zobrať vozík a zaviesť ho do kúpeľne. Previazať rany na nohách, ktoré sa mu vďaka cukrovke ťažšie hoja. Nevládal sa osprchovať. Prvý krát v živote som holila chlapa. Šlo to tak automaticky spontánne. Som rada, že sa to dá zvládnuť.

Manžel má 15 rokov cukrovku, pichá si 4x denne inzulín. Od januára 2016 má zavedený kardiostimulátor – defibrilátor  na srdiečku, keďže to pracuje len na 30%. Ľadviny zlyhávajú, od júna 2017 chodí na dialýzu. Všetko je to dôsledok cukrovky. Ako sa hovorí: „Cukrovka je tichý zabijak“ a to je pravda, útočí na všetky orgány v tele. Dialýza mužovi pomáha, no býva veľmi slabý. Nevládze nič robiť. Len polihuje alebo sedí. Ak chodí, musí s prestávkami lebo sa často zadýcha alebo má závrate. Máva nízky tlak. Priveľa vážnych diagnóz… Ale som rada, že je na tento čas samostatný a dúfam, že to vydrží čo najdlhšie.

Ako to všetko prežívam ja?
Jar bola najnáročnejšia, vtedy som spomalila. Nenaháňam sa. Robím všetko tak ako stíham. Neviem čo bude o minútu, neviem ako sa zmení zdravotný stav mojich najbližších a preto žijem prítomnosťou. Neplánujem, neriešim zbytočnosti. Keď je lepšie, užívam si pohodu. Ak je náročnejšie obdobie, tak bojujem veľa krát aj sama so sebou. Predychávam a vďaka viere, že po búrke aj slnko vyjde, idem ďalej.
Od jari boli starosti s prípravou palivového dreva na zimnú sezónu. Pomohli mi úžasní ľudia, ktorí chodili píliť, kálať a odkladať. Sme zohratá partia, rozumieme si a preto aj robota šla od ruky. Teraz už len pravidelne voziť do kotolne a prikladať do pece. Toto už zostáva na mojich pleciach, keďže manžel nevládze. No nesťažujem sa, pohyb mi treba. Som zvyknutá. Len nech mi zdravie slúži a kríže nech sú v poriadku.
Ešte sa pochválim, že som sa konečne vďaka okolnostiam zlepšila v šoférovaní. Ešte pred rokom som sa bála sadnúť na volant. No teraz ma to baví a teším sa, že som samostatná a sebestačná.

Vďaka psychickej podpore môžem pomáhať

Tvorbu časopisu Inak obdarení som chcela ukončiť, no našťastie ma Monika Ponická prehovorila, aby sme ho vydávali ako dvojmesačník. Za to som jej veľmi vďačná, a aj všetkým kamarátkam, známym, ktorí ma v tom čase podržali a pomáhali. Odvtedy mám viac času na rodinu aj prípravu článkov do časopisu.

Práca na tvorbe časopisu ma veľmi baví a napĺňa. Je úžasné pomáhať týmto spôsobom. Keď si sadnem k počítaču a čítam príbehy ľudí, ktorí majú podobný osud, niektorí sú na tom ešte horšie a vtedy si poviem, že keď to oni zvládajú, tak to dokážem aj ja. Keď počujem ako mi ľudia ďakujú za časopis, to ma veľmi povzbudí a nakopne. Keď sa známemu poďakujem za pomoc a opýtam ako sa ja zavďačím a odpoveď od neho: „ Ty málo pomáhaš ľuďom? Už musíš vedieť aj Ty pomoc prijať“ Vtedy ma zahrialo na duši, že v práve v tom najťažšom období mi niekto podal pomocnú ruku.

Je adventný čas, čas zastavenia sa.
Tým, ktorí sa naháňajú odkazujem SPOMAĽTE, NIČ VAM NEUJDE. Užívajte chvíle spolu s rodinou a najbližšími. Všetkým naším čitateľom želám krásny adventný čas. Vianočné sviatky prežite v zdraví a rodinnej pohode a do Nového roku 2018 Vám želám veľa síl a trpezlivosti pri zvládaní životných situácií.

Iveta Burianeková