Burko

Spoločnými silami zvládneme všetko

Aj tak sa to dá Archív Október - November 2017 Skutočné príbehy

Píšem básne pre radosť

Volám sa Jakub Boháčik a mám 25 rokov. Bývam v Partizánskej Ľupči. Narodil som sa 16.3.1992 v Liptovskom Mikuláši. Po narodení (cisárskym) som pre otravu(sepsa) dostal krvácanie do mozgu, následkom čoho mám DMO-kvadrupareticku formu. Po všetkých rehabilitáciách, kúpeľoch a cvičení doma som sa našťastie postavil na nohy.

Aj keď chodím s problémami, ale zatiaľ nepotrebujem žiadne pomôcky. Naďalej rehabilitujem. Celý život sa o mňa stará moja mama, za čo jej ďakujem. Keďže som už druhý rok doma, tak som si začal krátiť čas písaním básní, počúvaním hudby. Som veľkým fanúšikom skupiny ELÁN. Keď je pekné počasie, rád sa bicyklujem na trojkolesovom bicykli. Na vychádzkach v prírode si vždy prevetrám hlavu. Potom sadnem k počítaču a píšem básne len tak pre radosť. Snažím sa v nich vyjadriť svoje pocity, túžby, radosť i trápenia. No nielen moje, ale aj iných ľudí. Viem, že nik nemôže mať všetko. Niekde chýbajú peniaze, inde zdravie. Preto aj keď nemám to, čo druhí, mám pocit, že patrím medzi inak obdarených. Viem, že keby som bol zdravý, tak by to tak nemuselo byť. Básne píšem tak, ako to v tom momente cítim, a hlavne zo srdca.
Tu je jedna z nich.

My inak obdarení 
My inak obdarení čo sme rukou osudu zostali.
My kvôli nemu a hendikepom výnimoční sme zostali.
Pretože nám Pán boh osud niečo ťažké na naše plecia dal nadelil.
Písať básne poviedky i empatiu nám väčšine asi dal z neba svojho nadelil.
My inak obdarení tým aký nie navonok ale vo vnútri sme naveky zostane.
Vážiť si až do smrti preto každý náš vlastný jeden krok či výnimočnosť my postihnutí ostaneme