Už dlhšiu dobu sledujem aktivity úžasnej osôbky pani Bátoryovej, ktorá sa so svojimi štvornohými miláčikmi venuje nielen deťom, ale aj dospelým s hendikepom. Moja zvedavosť mi nedala pokoj, a preto som oslovila túto pani, nech nám prerozpráva svoj životný príbeh, ako sa dostala ku canisterapii. Dostanete tu odpoveď aj na otázku prečo PHYSIO CANIS
Prečo práve canisterapia?
Vyrastala som v malom mestečku, kde takmer v každom dome na dvore pobehoval pes. V tých časoch nebolo zvykom mať psa s preukazom pôvodu, a tak sme mali rôznych krížencov, múdrych, socializovaných, ale nijako zvlášť cvičených. Pamätám si s nimi hodiny strávené pri Hrone pri kúpaní či kilometre nachodené po lúkach za Žarnovicou. Ale v období základnej a strednej školy som mala toľko rôznych aktivít, že psy sa nedostali na prvé priečky môjho bytia.
Život je však nevyspytateľný. Počas vysokej školy mi cestu osudu skrížili psy, ktoré si zaslúžia, aby ich meno tu bolo napísané. Nemecká ovčiarka Rita, o ktorú sa staral otec. No a moja prvá nemecká ovčiarka Ajda. Ako šteniatko som si ju priviezla v batohu autobusom z Bratislavy domov. Nie z rozmaru, nie preto, že by som práve počas výšky mala na šteňa čas. Bolo to v období, keď sme doma mali v paliatívnej starostlivosti našu mamku s nezvratným, ťažkým onkologickým ochorením, ktoré u nej spustil neprekonateľný žiaľ po náhlom nečakanom úmrtí nášho ocka. Doniesť vtedy domov šteňa bolo z mojej strany čisté zúfalstvo, snaha niečo zmeniť, zmierniť. Nevedela som ničovaté nič o canisterapii. Bola som však presvedčená, že malá živá guľôčka prinesie impulz do ťaživej situácie. Svoju misiu mladučká Ajduška so cťou splnila, hoci to trvalo len pár týždňov …
Po smrti mamky sme bývali pár mesiacov spolu s Ajdou, mali sme jedna druhú…
Dni plynuli a ja som sa musela rozhodnúť, čo ďalej. Písal sa rok 1994 a ja som sa rozhodla odsťahovať sa za budúcim manželom do Žiliny. Ajda so mnou nemohla. Nemali sme pre ňu vhodné podmienky. Darovali sme ju do strážnej služby. V duši mi ostala diera veľká ako svet. Vtedy som sa zaprisahala, že to bol prvý a posledný pes, ktorého som sa takto musela vzdať.
Čím Vám učarovali psíčkovia?
Vernosťou a oddanosťou siahajúcou až za hrob. Nehodnotia, nekritizujú, neurážajú sa. Svojím spôsobom chápu každú situáciu a stoja po vašom boku. Neviem, či mi Ajda odpustila. Ja som sa však s tým vyrovnávala mlčky vo svojom vnútri dlho.
Máte svoj životný príbeh, ktorý Vás nakopol k tomu, aby ste pomáhali hendikepovaným?
Viete nám ho porozprávať?
S manželom sme obaja stavební inžinieri. V Žiline sme si založili rodinu, narodil sa nám syn Michal. Obaja sme mali svoju prácu, ktorá so sebou prinášala neustále cestovanie, koordináciu stavieb, projekty. Skĺzli sme k tomu, že spoločný čas bol vzácny a bolo ho stále menej.
Prešlo dlhých desať rokov a my sme začali hovoriť, opatrne, opäť, o psovi pre nášho školáka Miška. Bola zima 2004 a našu cestu nám osudovo skrížil nemecký ovčiak Mišan. Šteniatko, z ktorého vyrástol majestátny pes. Vedeli sme s manželom, že mať nemeckého ovčiaka v byte, vo veľkom meste ako je Žilina, je viac ako „chcenie“. Je to spoločenský záväzok , že tento pes bude užitočný. Boli sme však už pripravení to zvládnuť.
Hľadali sme psiu školu, kde by nám pomohli vycvičiť Mišana podľa našich predstáv. A keď sme ju nevedeli nájsť, rozhodli sme sa, že sa pokúsime dať dokopy ľudí, ktorí psom rozumejú, ktorí chcú pomáhať iným, a s ktorými si aj my budeme rozumieť.
Kocky boli hodené. Založili sme občianske združenie K-7 Psovodi – záchranári SR. Každý vedel, čo má robiť. My sme organizáciu manažovali a výcvikári robili svoju prácu. Všetci sme nezištne, vo dne, v noci, pod hlavičkou integrovaného záchranného systému nastupovali na pátrania po nezvestných osobách s pomocou špeciálne vycvičených psov. Boli a sme dobrovoľní psovodi – záchranári.
Písal sa rok 2006. Na začiatku nás bolo sedem. Už o štyri roky neskôr sme mali po celom Slovensku cez päťdesiat dobrovoľníkov. Boli to veľmi pekné roky. Každú chvíľu sme organizovali tréningy, školenia alebo sme boli reálne v teréne. V našom združení bolo veľa manželských párov, lebo sme to postavili na tom, že ak spolu trávime zmysluplne voľný čas, nie je dôvod niekomu niečo vyčítať. Veľmi často sme pre mestá, školy, škôlky robili ukážky práce psovodov záchranárov. Bola to forma canisterapie. Dnes by sme ju pomenovali ako AAA formu – intervencia s asistenciou psov v aktivizácii detí a mládeže.
K nášmu Mišanovi pribudla do rodiny sučka nemeckého ovčiaka, Aida. Meno sme vybrali zámerne spoločne s manželom. Chceli sme nadviazať na pretrhnutú niť. Hlavne ja. Veľmi som sa snažila, aby táto Aida mala šťastný plnohodnotný život. A myslím, že sa to aj podarilo. Aj keď… Ak by Aida mala po svojom boku skúseného psovoda, nie mňa, bola by oveľa úspešnejšia. Hovorí sa, že psovod svojho prvého ozajstného služobného psa pokazí. Je to pravda. Mať tak tie roky a súčasné skúsenosti … ,ale to je to ,“keby bolo keby“…
Náš rodinný život sa vďaka našim psom zmenil. Radi sme ho trávili so záchranárčinou a pre pátračku sme si boli ochotní veľa vecí usporiadať aj v práci. Psy nám celé tieto roky dávajú množstvo energie, množstvo príležitostí. Spoznali sme také zákutia Slovenska, kam často noha nevkročí. Zažili sme udalosti s veselým aj smutným koncom. Spoznali sme mnoho kolegov z radov profesionálnych záchranárskych zložiek.
Cítila som však , že môžeme s našimi psami robiť ešte viac. Viac ako trénovať, chodiť, pátrať a občas potešiť deti v školách a v škôlkach. Našťastie som našla oporu v manželovi, ktorý je štatutár združenia. Inak neviem, či by som myšlienku mohla ďalej rozvíjať.
Práca so znevýhodnenými skupinami, najmä s deťmi so zdravotným postihnutím, nebola úplne po vôli všetkým našim členom. Áno, už len tá predstava vzbudzovala obavy z nepoznaného.
Cesta to bola kľukatá, najskôr sme vytvorili sekciu canisterapie K-7. Začali sme zháňať informácie nielen u nás, na Slovensku, ale aj v Čechách. Vyškolili sme sa v Humennom. Potom sme hľadali vlastnú metodiku, vlastný rukopis.
Hoci sa písal rok 2010 – 2011, canisterapia na Slovensku bol taký čerstvo vykuklený motýľ, ktorý zmätene poletoval sem tam. Boli tímy, ktoré už pracovali, najmä vo vtedajších domoch dôchodcov a DSS, ale zásadne zadarmo, vo voľnom čase, na dobrovoľníckej báze. Všetko iné, nové bolo považované za vcelku opovážlivé. Ale doba ukázala, že v profesionalizácii je cesta.
Cesta k zvyšovaniu kvality, k zvyšovaniu kapacít, k výskumu, ktorý je hnacím motorom každého odvetvia. Aj služieb canisterapie.
Ja som sa zas ocitla na životnej križovatke. Písal sa rok 2015, keď som sa rozhodla definitívne zanechať stavbárčinu a naplno sa venovať poskytovaniu canisterapie. Nedá sa sedieť na dvoch stoličkách naraz. Nastúpila som na ďalšiu vysokú školu, lebo som z generácie, ktorá bola vedená k tomu, že vzdelanie je základ úspechu. Je to možno staromódne, ale je to tak. Potrebovala som si overiť, že to, čo robím, má vedecký základ, že nejde „iba“ o pocit dobrej vykonanej práce. Potrebovala som istotu, že ak niečo rodičom budem tvrdiť, viem sa oprieť aj o niečo iné ako „len“ o osobnú skúsenosť canisterapeuta. Pôda univerzity v Košiciach moje presvedčenie utvrdila.
To už v našej rodine žilo aj ďalšie psíča – biela švajčiarska ovčiarka Fantagiro. Založili sme s manželom ďalšiu neziskovú organizáciu so špecializáciou na canisterapiu a iné služby pre znevýhodnené skupiny PHYSIO CANIS.
Okrem iného, dnes žije v rodinách po Slovensku okolo 20 psov, ktorí poskytujú dieťaťu s ŤZP asistenciu na mieru, a boli vychovaní a vycvičení v našom centre podľa vlastnej metodiky a z peňazí, získaných z grantov, ktoré pre rodiny zabezpečila naša organizácia.
Postupne krok po kroku budujeme koncept celistvej rehabilitácie pre deti a mládež s rôznym typom znevýhodnenia, ktorý je založený na prepojení intenzívnej fyzioterapie a intervencií s asistenciou zvierat (v súčasnosti najmä s asistenciou špeciálnych psov), na vzdelávaní v oblasti canisterapie.
Našich nemeckých ovčiakov Mišana a Ajdu sme postupne odprevadili za dúhový most. Sme im vďační za veľa. Ich miesto dnes so cťou zastávajú naši chlpatí bieli parťáci, z rodiny švajčiarskych ovčiakov – Fantagiro, Iorek a Zara. Sú to veselé, svojské, mimoriadne citlivé tvory, členovia našej rodiny. Chránime ich ako oko v hlave. S nimi píšeme kapitolu modernej všestrannej canisterapie. Mnohí na Slovensku nás volajú „manželia Bátoryovci s tými bielymi psíkmi“.
Akej skupine ľudí pomáha canisterapia a ako prebieha táto terapia?
Canisterapia je dnes už odborne premenovaná na intervenciu s asistenciou špeciálneho psa v … Tie tri bodky sú veľmi dôležité, lebo špecifikujú cieľ, ku ktorému humánno – animálny tím, teda psovod/canisterapeut a jeho pes, smerujú. Intervencie v zásade delíme na aktivity a terapie. Sú určené tak zdravým ľuďom, ako aj ľudom so zdravotným či iným znevýhodnením. Ten cieľ môže byť aktivizácia, edukácia, terapia pri liečebnom telocviku, asistencia pri pohybe, asistencia pri psychických poruchách, asistencia pri detekcii kolísavých hodnôt pri ochoreniach ako je epilepsia, diabetes a pod.
Všetko závisí od toho kam smeruje canisterapeut a pes – kam ich to ťahá, ku ktorej cieľovej skupine a typu intervencie. Niektoré tímy sa venujú výsostne deťom, niektorí len seniorom. Niektorý pes nedokáže polohovať, iný zas nie je disponovaný na pachové práce.
Canisterapeut aj pes rokmi dozrievajú. Nasávajú neskutočné množstvo skúseností a zručností a aj cieľové skupiny sa môžu v čase meniť. Doporučuje sa, aj z pohľadu welfare zvieraťa, aby psovod/canisterapeut mal k dispozícii viacero psov. A nesmieme zabúdať, že aj človek – canisterapeut potrebuje mať supervízora, niekoho, komu sa môže zdôveriť, čo sa pri intervencii deje v jeho hlave. Čo mohol a nemohol ovplyvniť, čo má robiť inak, možno lepšie.
Intervencia môže prebiehať v skupine alebo individuálnou formou. Veľmi záleží na dohode medzi tímom a objednávateľom služby. Vo všeobecnosti pri aktivitách, kde ide najmä o mobilizáciu a aktivizáciu klientov, ich nabudenie, emocionalitu, zážitok sa realizujú skupinové intervencie. Príkladom môže byť intervencia humánno – animálneho tímu v škôlke alebo v skupine seniorov v centre sociálnych služieb.
Ak objednávateľ služby (môže to byť rodič, psychológ, pedagóg, logopéd, sociálny pracovník) chce nastaviť ciele pre klienta v intervencii, hovoríme o terapii. Je to najvyššia forma práce a vyžaduje tím odborníkov.
Pes v terapeutickom procese klientovi prináša sociálne, psychologické a fyziologické benefity. Zázračné na tom však je, že aj pes a canisterapeut má z toho osoh. Všetko to má na svedomí neurohumorálna sústava človeka a psa, ktorá produkuje hormóny stimulujúce zmeny nálad a výkonnosti. So psom, pokiaľ mu dáme čas a priestor a postaráme sa o vytvorenie priaznivej atmosféry, sa dejú nečakané veci – hyperaktívne deti sa skľudnia. Submisívne deti sa prejavia, na chvíľku sa stlmí bolesť, zníži sa stres. Ľudia, ktorí väčšinou nekomunikujú, sa so psom začnú rozprávať. Ľudia pripútaní na lôžko zažijú vibrácie v posteli a ich tep a dych sa zosynchronizuje s tepom psa. Malé zázraky, niekedy trvajú iba sekundy. Nepreceňujeme ich, to nie, ale ak opakovane intervencie klientovi poskytneme, je šanca na stabilizáciu alebo zlepšenie jeho stavu.
Klienti sú len deti? Alebo chodia k Vám aj dospelí? Myslím, že navštevujete aj domovy dôchodcov.
Klientom môže byť dieťa, mladý dospelý alebo senior. Veľmi záleží, koho pri výkone svojej služby preferuje pes. Niečo má pes vo svojej genetickej výbave, niečo vieme ovplyvniť socializáciou šteňaťa v rannom detstve, záleží na celkovej výchove (nejde vôbec o výcvik v pravom slova zmysle) nášho psa – budúceho terapeuta. Každý jedinec má svoj osobnostný charakter, ktorý vychádza zo sily a stability jeho nervovej sústavy.
Niektoré psy s radosťou spolupracujú s deťmi, iné skôr preferujú kľudný prístup seniora. Je na canisterapeutovi , aby svojho psa poznal, vedel čítať reč jeho tela a všetky mierotvorné aj stresové znaky, ktoré mu pes vysiela. Je to celodenný rozhovor so psom. Práve canisterapeut musí vedieť povedať „nie“, odmietnuť to, na čo jeho pes ešte nie je pripravený alebo sa v tom necíti komfortne.
Aj my máme so svojimi psami svoje limity. Presne vieme, čo obľubuje Fany či Iorek , Zara. Striedame ich tak, aby sme využili ich nastavenie a chránili pred preťažením. Pre ilustráciu – Fantagiro je vyrovnanej povahy s preferenciou cholericko – sangvinického temperamentu, miluje, ak jej necháme priestor na sebarealizáciu s klientom (tzv. inštrumentálny prístup) , je skôr na edukáciu a aktivizáciu , v rozumnej miere zvláda polohovanie , preferuje intervencie s deťmi a miluje, keď jej klienti dávajú spätnú väzbu (stačí pohľad). Dokáže zaujať aj veľkú skupinu – napríklad celú triedu detí a robí jej to radosť.
Opakom je naša Zara, vyrovnanej povahy so silnou preferenciou flegmaticko – melancholickej povahy, nechá sa rada viesť psovodom, nepotrebuje žiadnu spätnú väzbu od klienta, rada pracuje s klientmi na lôžku, rada polohuje deti, je veľmi empatická. Je výborná pre deti v jasličkách, ktoré potrebujú trpezlivého a tichého psa, naopak je už nudná pre deti mladšieho školského veku, lebo vôbec nie je taký šoumen ako Fantagiro.
Canisterapeut
Je ten, kto je v plnej miere zodpovedný za plánovanie, prípravu a realizáciu intervencie a za zdravie (somatické aj psychické) svojho psa. Je členom tímu odborníkov a nechá sa usmerniť, nakoľko nie je v silách človeka, aby sme boli dobrými odborníkmi na pedagogiku, psychológiu, sociálne vedy – všetko v jednom. Sme ohnivkom v reťazi ostatných terapeutov, ktorí sa o klientov starajú.
Ako reagujú psíčkovia?
Nebývajú unavení po stretnutí s klientmi? Predsa odovzdávajú svoju liečivú energiu. Ako ju dobíjajú?
Pes je domestikované zviera a tento proces naozaj veľmi ovplyvnil jeho nervovú sústavu. Pes je tvor spoločenský, sociálne orientovaný na človeka. Je na ňom doslova fyzicky aj psychicky závislý. Pes má schopnosť adaptovať sa na životný štýl svojho majiteľa. Nie nadarmo sa hovorí, že sa majiteľ a pes na seba po čase úplne podobajú. Keď si sadnú aj temperamentom, stane sa z nich jedna duša…
Pre psa je intervencia v edukácii alebo v terapii veľký výkon. Aj fyzický, aj psychický. Preto intervenciám môžeme vystaviť iba jedincov, ktorí sú zrelí (pohlavne, fyzicky aj mentálne), a ktorí sú preverení na záťaž nervovej sústavy. Áno, pri intervenciách hovoríme aj o strese, ktorému je pes vystavený. A nemusí to byť len ten negatívny stres. Záťažou je aj eustres (pozitívny stres). Dôležitá je schopnosť jedinca adaptovať sa na stresovú situáciu a spracovať ju tak, aby nastala opäť rovnováha v organizme. Lebo veľa akútneho stresu prináša stres chronický, a ten je príčinou ochorenia psa alebo jeho neochoty ďalej pracovať.
To hovorí teória. V praxi to znamená, že ak chceme pomáhať ako humánno – animálny tím, ja ako canisterapeut som zodpovedná za to, aby pes mal podmienky na oddych, relax a obnovu energetických zdrojov organizmu. Základom je absolútne zdravie (žiadne zranenie, žiadna bolesť, choroba …), vynikajúca bohatá zdravá strava, dostatok spánku a oddychu, ale aj veľa príležitostí byť spolu vonku, mať svoju psiu svorku, mať svoje iné vyžitie (napríklad stopovanie, záchranárčinu, nosework).
Základom v našej rodine je neustály kontakt s našimi psami. Sú s nami cez deň aj večer, aj cez dovolenky. Vieme, že sú tak spokojní a šťastní. A práca im prináša radosť. Ak ju nemajú týždeň, vydržia to, oddýchnu si, žijú ako bežné psy, ale ak sú doma mesiac a viac, už sa nudia a vystrájajú nezbednosti.
My bežní ľudia sa nevieme vžiť do psej duše … no Vy ste s nimi celé dni, čo myslíte, čo by nám psíčkovia odkázali?
Psy chcú s nami komunikovať. Majú na to vynikajúcu výbavu. Perfektnú masku tváre, ktorá má tisíc výrazov, reč tela, reč chvosta. Vokalizujú a hľadia na nás. Nechcú, aby sme ich poľudšťovali. Nestoja o drahé oblečky a swarovského obojky. Stoja o náš čas a aktivity, ktoré chcú s nami zdieľať. Chcú mať pevného vyrovnaného vodcu, ktorý ich povedie ich životom a oni ho šťastní budú nasledovať.
Ako sa môžu záujemcovia s Vami spojiť? Čo musia spĺňať, aby mohli k Vám chodiť?
Stačí, ak nás kontaktujú a dohodnú si prvú bezplatnú konzultáciu.
Ľubica Bátoryová
PHYSIO CANIS, o.z. Žilina, Dolné Rudiny 1, 010 01 Žilina
Všetky kontakty sú na www.physiocanis.sk
Facebook: Spolu to zvládneme – Burko
Kontakt