Burko

Spoločnými silami zvládneme všetko

Archív August 2016 Autizmus Pavla Somorová

Ondrík

Kráča po chodníku rýchlym krokom. Na hlave rednúce vlasy, na tvári husté strnisko. Pod ramenom malý plyšový macík. Mierne zhrbený, krk trochu natiahnutý dopredu – akoby chcel držaním tela chrániť svoju detskú dušičku pred vonkajším svetom. Celý sa schú- liť do seba. Kráča plynulo, a predsa vytvára dojem, že každý krok vopred starostlivo zvažuje.

Ľudí okolo seba si nevšíma. Sústredí sa na peniaze vo svojej hrsti. Znova a znova otvára dlaň a kontroluje drobné mince. Príde k stánku so zmrzlinou, vysype mince na tanierik. Netrpezlivo prestupuje na  mieste a čaká. Občas sa dotkne svojho macíka – presvedčí sa, či je tam a ramenom ho ešte silnejšie pritisne k hrudi – pocit bezpečia, ktorý si nosí stále so sebou. Slečna za  pultom mu zakrátko podá kornútok s tromi kopčekmi a vyloží na tanierik bloček z pokladne. Vedľa tanierika je veľká miska plná takýchto bločkov. Na zmrzline sa nikto nezaujíma o potvrdenky, ostávajú tam a postupne zapĺňajú nádobku. Ondrík sa načiahne najprv pre zmrzlinu, ktorú si preloží do druhej ruky, potom pre bloček. A potom sa načiahne k pultu opäť – jeho prsty sa zaboria do bločkovej misky a vezmú plnú hrsť tých zabudnutých papierikov. Pár sa ich rozletí po okolí.
Slečna za pultom sa bezradne prizerá. Ondrík si ju nevšíma. Nevšíma si nikoho a nič. Teraz sa sústredí už len na svoje sladké studené potešenie. Odchádza pomalým krokom. Krk mierne natiahnutý dopredu, plecia zhrbené.Macík ponad jeho rameno na mňa spiklenecky žmurkne. Zakývam mu na  rozlúčku. Však sa onedlho opäť uvidíme – Ondrík miluje zmrzlinu ako všetky deti. Aj moji dvaja synovia. Sme tam pravidelnými hosťami, vídame ho často. Nikdy som nebola dostatočne blízko, aby som ho počula pýtať si zmrzlinu. Neviem ani, či vie rozprávať. A či vie počítať. Dajú mu doma vždy presnú sumu, alebo si vie vyrátať, koľko kopčekov mu vyjde a či dostane aj výdavok? Nehľadám odpovede na tieto otázky. Nehodnotím a nesúdim. Som len pozorovateľ. Akonáhle sa vonku oteplí, vstupuje Ondrík do môjho života tak, ako šum stromov alebo spev vtákov. Neviem ani, či sa naozaj volá Ondrík. Nazvala som ho tak len vo svojom srdci.

Pavla Somorová

 

Archív článkov August 2016 nájdete tu.

 

Čítajte informačný portál Inak obdarení.
close

Prajeme príjemné čítanie a ďakujeme za zdieľanie