Burko

Spoločnými silami zvládneme všetko

Nadácia Anjelske krídla Pozitívne myslenie Príbehy od srdca

Nový priateľ v núdzi

Sú rôzne formy vďačnosti,ale moja, v tej dobe,bola nevyčísliteľná. Najskôr sme bývali doslova v pivnici. Jedna izba, umývadlo,ktoré viselo na jednom háku, dve vojenské postele, stôl a stolička s troma nohami. Preto, keď sme dostali byt na sídlisku, boli sme šťastní. V tom období som už mala ťažko chorú mamičku.
Na sídlisku sme boli úplne odrezaní, autobus chodil do mesta ráno, na obed a ku večeru. Kočík nebrali, preto sme chodili do materskej škôlky v meste peši. Nebol telefón, o mobiloch sa ani nechyrovalo.
V nemocnici, kde som vtedy po ukončení školy pracovala, bol hospitalizovaný pán po operácii chrbtice.
Hneď sme si „padli do oka“.
Bol skromný, zlatý. Cez moje nočné smeny, pokiaľ nebola práca, sme prekecali celé hodiny. Mali sme veľa spoločných záujmov, hlavne čo sa týkalo športu,on aktívne v minulosti športoval, ako aj ja, veľa čítal…
Vôbec som netušila, kde pracuje. Z reči do reči som mu spomenula, že mám chorú maminku a nesmierne mi chýba kontakt s ňou. Nebývali sme v jednom meste, cestovať často som nemohla. Nevedela som, že bol riaditeľom pošty. Na tú dobu vysokopostavený!
Jedného dňa som prišla domov a ku nášmu oknu sa ťahali nejaké drôty. Celkovo ich bolo asi päť medzi panelákmi. Na to prišiel pán, zamestnanec pošty a namontoval nám telefón!
Tie chvíle, keď som sa mohla s maminkou vyprávať boli vzácne.
Spolu sme sa radovali ak nemala bolesti. Spolu sme plakali /aj keď ja tak, aby to nepočula/, keď prestali účinkovať analgetiká. Volali sme spolu viac x denne, ale aj celé hodiny v noci. Pán riaditeľ, ani si neviete predstaviť, čo ste vtedy pre mňa urobili. Tá vďaka k vám bola, ale aj je obrovská!
Po jeho prepustení z nemocnice sme sa viac nestretli, aj keď býval v tom istom paneláku, ako moja svokra.
Keď píšem tento článok, mám otvorené okno a vidím vo vzduchu naťahané rôzne drôty. Neviem, kde vedú a čo vedú. V dobe mobilov asi nebudú telefónne.
Ale možno aj…………