Spoločnými silami zvládneme všetko

Spoločnými silami zvládneme všetko

Nechcem byť žienka domáca…

Ako mladé dievča som mala veľmi rada túto pesničku. Vydala som sa, mám deti, dnes si ju s úsmevom na tvári pospevujem, keď behám po byte s vysávačom. Zabudla som ale na jeden dôležitý fakt – som rozvedená.

Niekedy cez víkend sme sa s  mojim priateľom rozhodli, že k sebe na pár dní vezmeme jedného kamaráta. Má od narodenia DMO, môj priateľ je po skoku do vody „kvadroš“ na vozíku. Čiže, logicky, to, čo zvláda on, by mal zvládnuť každý. Prvý večer mi bolo smutno. Bolo mi ľúto mladíka, z ktorého sa vplyvom okolia stala kalika. Tlačili sa mi slzy do očí, keď dvadsaťosemročného mladíka s funkčnými rukami učil môj „kvadroš“ ako sa drží nôž a ako sa krája. Že tam musí byť nejaký uhol, že nožom treba pohybovať vpred a vzad. Bola som nadšená zo snahy a odhodlania mladého muža, ktorého sme hodili rovno do vody. A potom prišlo vytriezvenie a moje analytické myslenie prevzalo velenie.
Môj partner odišiel do práce. Naša dohoda je od začiatku jasná – ja do práce chodiť nebudem, poupratujem, operiem, navarím, ožehlím. Ale keďže nie je v  práci 24/7, mnoho z týchto prác sa naučil robiť aj on. Veď aj ja pracujem, hoci neprodukujem peniaze. Moja činnosť sa dá skôr nazvať dobrovoľníckou. Niekto môže namietať – To teda práca nie je! Žiaľ, naša spoločnosť vníma všetko cez peniaze.
Logicky – ak žena zarába menej ako jej muž, má mu robiť slúžku. Keďže som bola na materskej, použijem ako príklad práve tieto ženy. Nemám prehľad o  aktuálnej výške rodičovského príspevku. Za mojej „éry“ to bolo niečo málo cez 200,-€. Nemám ružové okuliare, že sa nebodaj zdvojnásobil. Keby aj… Mali sme hypotéku, viem koľko stojí detské oblečenie, obuv, viem koľko stoja potraviny, auto… Ale táto žena učí vaše dieťa, milí muži, jesť, piť, používať príbor, pozdraviť susedov… Táto žena neprodukuje peniaze, ale svoju energiu investuje do budúcnosti nás všetkých. Spomínaný mladík ukážkovo fungoval pod taktovkou môjho priateľa. Ja som okolo neho o jedenástej dopoludnia behala z  vysávačom, vykladala a nakladala som umývačku, umývala som riad, prala. A milý mladík sladko spal. Spočiatku ma to vytáčalo, myslela som si, že je to moja chyba, že sa odmietam niekomu doprosovať. Potom mi to docvaklo. Je to program. U nich je to jednoducho normálne. Žena robí všetko, muž pracuje a keď príde z  práce, oddychuje. Veď je unavený. Žena sa postará o deti, navarí na ďalší deň, ožehlí si blúzku na ráno do práce a košeľu manželovi. Je to predsa ženská práca.

Pousmiala som sa. Zrazu mi docvaklo, prečo mnoho známych považuje môjho partnera za muža pod papučou. Ak totiž máme návštevu, s ktorou sa bavím, uvarí kávu, čaj,… Ak si vymyslí program s  kamarátmi, je to v poriadku, ale trvám na tom, že si po sebe aj upracú. A verím, že na to muži nie sú zvyknutí. Ani môj bývalý manžel nebol. A zrejme ani môj syn nebude, pretože taktovku nad jeho výchovou z racionálnych dôvodov prevzala bývalá svokra.
Zrazu chápem, prečo sa mu nepáči, že má ísť vyniesť smeti alebo pomôcť sestre vyložiť umývačku. Počúvam názory, že veľa analyzujem a  potom sa zbytočne trápim. Ale nie vždy je analýza na škodu veci. Milé ženy, chcem vám iba povedať, že je normálne, aby si muž odpratal svoje veci. Do skrine, do práčky… Je normálne, že po práci vezme deti a pôjde s nimi na ihrisko.

Milí muži, je úplne normálne, že sú dni, kedy vaša polovička nevládze a stav domácnosti nebude zodpovedať vašim predstavám. Je normálne, že si košele ožehlíte sám. Všetko je iba o dohode a rodová nerovnosť je prežitkom!

Vaša Dagmar