Burko

Spoločnými silami zvládneme všetko

Archív Máj 2016 Pozitívne myslenie Zuzana Koščová

Naše výnimočné dary

Ako pod lampou býva najväčšia tma… Moja kamarátka sa dnes veľmi začudovala, prečo na nej niekto obdivuje fakt, že sa bez problémov presťahovala do  iného mesta, zmenila prácu a celkovo je veľmi prispôsobivá, odvážna a  flexibilná. Jednoducho si ide za svojím. „Vieš Zuzi, ale ja som takáto bola vždy. Ísť si za svojím snom alebo sa odsťahovať za mužom, ktorého milujem, mi pripadá prirodzené.

Že som zmenila bývanie, prácu tak, ako som cítila, mi nepripadá ničím výnimočné.” Okamžite som sa musela usmiať, pretože aj podľa mňa sú to úžasné vlastnosti. Hneď som si spomenula na to množstvo ľudí, ktorí cítia nespokojnosť, ale boja sa urobiť zmenu a pohnúť sa z miesta. Na množstvo ľudí, ktorí majú skvelé nápady, ale jednoducho nikdy neprejdú do akcie. Takí, ktorých obmedzuje strach a stratiť „životné istoty” je pre nich neprekonateľná výzva. Veď aj ja sama! Byť tak odvážna a samostatná, to by mi bolo hej! Ja však tieto vlastnosti prirodzene rozvinuté nemám a o to úžasnejšie mi pripadajú na druhom človeku. Občas zabúdame, aké sme zázračné stvorenia. Každý iný, každý originál. Každý s vlastnými talentami a kvalitami, ktoré si častokrát ani neuvedomuje. Myslíme si, že to každý tak má… že to, čo ide ľahko nám, je ľahké pre všetkých. Lenže ono to tak vôbec nie je. Na  svojich priateľoch a mužovi obdivujem veľa vecí. Najmä tie, ktoré ja tak celkom nemám. Ako žijú dynamicky, aktívne a s veľkou dávkou životnej energie. Akí sú praktickí pre život. Akí sú spoločenskí, ako ľahko utvárajú vzťahy a nové kontakty.
Ako skvele a radi napríklad varia alebo pestujú rastlinky (pri mne sa, žiaľ, nedožívajú vysokého veku). Ku každému z mojich blízkych by som vedela vymenovať snáď celý zoznam vecí, ktoré považujem za veľké dary a v kútiku duše by som ich chcela tiež. Našťastie však už poznám aj vlastné silné stránky, na ktorých môžem stavať. No trvalo mi roky, kým som mnohé z nich dokázala skutočne oceniť a začať naozaj naplno využívať. Dovtedy zapadali prachom a ja som úprimne verila, že hoci viem dajme tomu pekne kresliť, stále som len taká priemerná šedá myška. A kým som tomu verila, aj ľudia sa tak ku mne správali. Je zvláštne, ako my ľudia máme podivný zvyk dívať sa na  veci úplne opačne. Pozeráme na to, akí skvelí by sme chceli byť namiesto toho, aby sme videli, akí sme skvelí. Máme pocit, že máme nejako „doťahovať” tie sféry, v ktorých nie sme práve najlepší, aby sme boli aspoň priemerní a nevenujeme pozornosť tým sféram, v  ktorých excelujeme. Už na škole nás učia, že sa máme sústrediť na predmety, ktoré nám nejdú a vložiť svoju energiu do toho, aby sme si opravili známky.
Ale prečo? Stavajme na tom, v čom sme dobrí, kde sme vo svojom prirodzenom prúde. Tieto schopnosti a  dary nás privedú najistejšou cestou k  úspechu. Trik je v  tom objaviť to, v čom vynikáme a to ostatné hodiť tak trochu za hlavu. Nie je to vždy ľahké. Ja napríklad žijem s  faktom, že desaťročné dcérky mojej kamarátky napečú oveľa lepšie muffiny ako ja (ale to preto, že ich pečú také skvelé :-)). A ani sa neviem tváriť, že ma to baví!!! Že napríklad síce píšem knihy, ale šoférovanie motorového vozidla stále ešte pokrivkáva. Čo už. Uspokojím sa s tým, že navarím a napečiem v rámci svojich schopností a netrápim sa, že zo mňa nebude šéfkuchár. Väčšie poruchy už na  seba neprezradím :-). Stále ma občas prekvapí nepríjemný pocit o tom, aká by som mala byť. Čo všetko by som mala zvládať a mať vyriešené, keď ten druhý to tak krásne zvláda. Viem však, že to zo mňa hovorí len nedostatok sebalásky. Ten mi šepká, že som taká, onaká, maková, „poruchová”, že by som mala byť jednoducho iná. Spoločenskejšia, odvážnejšia, spontánnejšia, zrýchlenejšia… Najlepším liekom je opätovné pripomenutie si svojich silných stránok, či láska a pozornosť venované sebe samej. Viac oddychu? Čerstvý džús? Prechádzka? Chvíľka s knihou? Niečo z toho už zaberie. Nehovorím, že ak nám niečo nejde, nie je to vôbec potrebné rozvíjať. Ak máme pocit, že nám to pomôže, poslúži, ak nás táto nová zručnosť alebo schopnosť obohatí, tak určite áno. Veď sme tu aj preto, aby sme rástli a  tešili sa z  toho. Nesmieme však prikladať väčší význam tomu, v čom sme nedokonalí než tomu, čo nám ide ľahko a prirodzene. Najúspešnejší ľudia zvyčajne robia to, čo im ide najlepšie a najľahšie, v čom doslova žiaria. A  to ostatné efektívne delegujú na ľudí, ktorých silnou stránkou je zase niečo iné. Každý z nás má úžasné dary. Niekedy sú ukryté hlboko vnútri, čakajú na odhalenie. Ak máte pocit, že nie ste ničím výnimoční, neverte tomu a  hľadajte ďalej. Niekedy je najväčším darom to, čo nám pripadá najobyčajnejšie na svete.Zuzana Koščová Úryvok z knihy Rozprestri krídla