Spoločnými silami zvládneme všetko

Spoločnými silami zvládneme všetko

Náš príbeh

Tak ako každá mladá žena aj ja som túžila vydať sa a mať milujúceho manžela s ktorým budem vychovávať naše spoločné deti. Biologické hodiny tikali a bol najvyšší čas založiť si rodinku. Partnera som si vybrala veľmi dobrého. Každý mi ho závidel. Tak čo iné som si mohla priať? Už len to dieťatko.

Keď som zistila, že som tehotná bola som najšťastnejší človek na svete. No radosť netrvala dlho. Plod našej lásky sa udržal v mojom lone len tri mesiace. Raz ráno som sa zobudila na to, že silno krvácam. Hneď sme šli za gynekológom. Ten ma okamžite poslal na hospitalizáciu s tým, že mi musia urobiť kyretáž. Mala som v maternici mŕtvy plod. Po zákroku som sa cítila veľmi zle. Bola som psychicky na dne. Tak som sa tešila na dieťatko a nebolo mi dopriate.
Kládla som si otázku: „Prečo sa to stalo mne? Prečo práve ja?“ Bolo to pre mňa veľmi ťažké obdobie.

Keď som sa z toho ako tak dostala, tak sme sa snažili o druhé dieťatko. Nevzdávali sme sa. Zanedlho som zasa otehotnela. To bola radosť, keď mi tehotenský test ukázal dve ružové čiarky. Hneď som šla za gynekológom a on ma automaticky nechal doma. Mala som rizikové tehotenstvo. Nechcela som prísť o toto dieťa. Dávala som si pozor na životosprávu, pohyb a kľud. Snažila som sa žiť tak, aby som v pohode a bez problémov donosila dieťatko. Veď bolo vytúžené.
Tešila som sa, keď som cítila prvé pohyby. Zo začiatku to bolo  také slabé mrvenie. Nádherný pocit som mala, keď intenzívnejšie kopalo a videla som  nožičku akoby chcela vyskočiť z bruška. S ocinkom sme sa rozprávali, že to bude chlapec futbalista. (On si veľmi želal Adamka). Podarené bolo to, keď sa mu začalo čkať. Natriasalo mi  celé brucho. Krásne pocity.

Mala som aj menšie problémy  a preto som si aj dva krát poležala v nemocnici. Slabo som krvácala. Vždy  to bolo v období menštruácie. Lekári mi hovorili, že to býva bežné, aby som sa s tým nezaťažovala. Ja som sa veľmi bála, že zasa prídem o môjho drobca. No uisťovali ma, že dieťatko je v poriadku. Ultrazvuk neukazoval nič zvláštne, aby sme sa museli znepokojovať.

Tak som sa tešila a čakala kedy príde náš veľký deň „D“.
Ten prišiel 9.7.2000. Najskôr mi odtiekla plodová voda. Bolesti som nemala žiadne tak som sa neponáhľala do pôrodnice. Ešte som stihla navariť obed aj vyžehliť veci a skontrolovať či máme všetko pripravené pre bábätko.
Po obede sme prišli do pôrodnice na príjem, tam ma lekár vyšetril a poslal na izbu kde som sa pripravila a čakala na pôrod. Prezliekla som sa a zasa ma lekár skontroloval na monitore či sme v poriadku.  Zdalo sa všetko v pohode. Stále som nemala žiadne bolesti ani som sa neotvárala. Tak ma nechali s prípravnej miestnosti, kde som čakala kedy prídu prvé kontrakcie. Čas som si krátila predstavami o mojom drobčekovi, ktorý sa už pýta na tento svet. Bola som zvedavá ako bude vypadať. Mala som obavy či ho budem vedieť držať a či zvládnem prvé kúpanie. Boli to veľmi milé predstavy.
Vôbec ma nenapadlo, že by som mohla mať nejaké problémy. Bola som prvorodička, nevedela som čo ma čaká. Ako to všetko prebieha. Tak som len čakala a čakala. Občas prišla sestrička, pozrela či ešte nevzdychám a odišla. Priebežne ma pozrel aj lekár na monitore. Neotvárala som sa, ani kontrakcie neboli .Tak nikto so mnou nič nerobil. Večer o 20,30 mi prišli prvé bolesti. Tie ako začali, tak v rovnakých intervaloch pretrvávali až do rána. Ja som nevedela čo robiť, akú polohu si nájsť, stále som mala príšerné bolesti. Občas ma zavolali na monitor.  Sledovali ozvy srdiečka a vždy som si v duchu hovorila: „Nech mi konečne povedia, že už ideme do sály“. No nikto so mnou nič nerobil. Problém bol v tom, že som sa vôbec neotvárala. Prosila som lekára nech mi dajú niečo, nech mi nejako pomôžu. No on povedal, že to bude dobre, aby som sa nebála. Nemôžu nič robiť, kým sa neotvorím aspoň na 3 cm. Radil mi: „Skúste si ľahnúť a zavrieť na chvíľu oči. Oddýchnite si“
No jemu sa to povie, keď nič necíti. Nič ho nebolí. Netrpí tak ako ja. V duchu som na neho nadávala. Chodila som po izbe, stenala, predychávala kontrakcie a želala si aby to rýchlo prešlo. Bola to najdlhšia a najťažšia noc v mojom živote.

Ráno prišiel iný lekár na vizitu. Tomu som asi padla do oka, lebo mi o 8,30 hod. dal infúziu na otváranie. Povedal , že ak sa nezačnem otvárať do dvoch hodín tak mi urobia cisársky rez.  Keďže infúzia začala okolo 10 hodiny doobeda účinkovať, tak ma nechali ešte chvíľu trápiť. Na pravý obed ma lekár ešte vyšetril na monitore a keďže sa mu niečo nezdalo (vraj sa pokazil monitor). Hneď ma viezli na pôrodnú sálu. Zavolali aj druhého lekára a dve sestričky asistovali. Jedna bola po mojom pravom boku a druhá na ľavej strane. Tlačili mi na brucho aby som čo najskôr porodila dieťa. Ja som bola celkom vyčerpaná a vysilená z predošlej noci. Nevládala som vôbec tlačiť.
Konečne o 12,30 som pocítila úľavu od bolestí a prišlo na svet dievčatko. Ihneď ju zobrali preč. Lekár ma ešte zašíval. Trochu sme aj srandovali a smiali, že som to „v pohode“ zvládla. Samotný pôrod prebehol rýchlo.
No stále som nepočula plač môjho dieťaťa. Nikto mi nič  nepovedal. Tušila som, že niečo nie je v poriadku. Pýtala som sa lekárov čo sa deje.  Až po 10 minútach mi prišla detská lekárka povedať: „Vaše dieťa má nejaké problémy.“
Povedali mi, aby som sa vyspala a potom sa porozprávame. No komu by sa dalo v takej situácii spať?
Ja som ani oko nezažmúrila. Čakala som na lekárov kedy mi prídu povedať a ukázať moje dieťatko. Chodili okolo mňa len sestričky.
Občas niečo skontrolovali a zapísali. Hovorili: „Lekár má robotu, príde potom neskôr“.
To „potom neskôr“ trvalo až do večera 19,00 hod. Až kým som ho sama nešla vyhľadať.
Ošetrujúci lekár ma zaviedol na JIS a tam som sa konečne dozvedela, aké malo moje dieťa problémy. Narodilo sa mŕtve. Museli ju oživovať. Keďže bol mozog niekoľko minút bez kyslíka tak sa poškodil.

6 hodín po pôrode som konečne  prvý  krát videla moju krásnu dcérku.
Ležala v inkubátore. Napojená na prístrojoch. Bola krásna. Vôbec som nechcela veriť tomu, že má „nejaké problémy.“ Veď bola ružová, krásne tučné líčka. No nádherné dieťa. Lekár mi začal vysvetľovať:
„Dieťatko bolo v maternici zle vyživované. Preto tie problémy po pôrode.“ Tým slovám som vôbec neverila. Veď bola vyvinutá, krásna, nič jej nechýbalo. Aj váhu musela mať dobrú lebo bola peknučká – tučnučká. Vážili ju až týždeň po pôrode. Mala 2,80 kg  a 51 cm. Ja si myslím, že je to normálna váha u novorodenca. Nič také, že zle vyživované. Bolo to zanedbanie lekárov pred pôrodom. Neskôr som sa dozvedela, že sa moje dieťatko narodilo mŕtve. Museli ju oživovať. Keďže bol mozog niekoľko minút bez kyslíka tak sa poškodil.  Keby mi bolo robili cisársky rez, mohlo sa narodiť živé a bolo by zdravé .

Stáli sme s lekárkou pri inkubátore a bolo mi zle keď som sa dívala na toľko prístrojov okolo môjho dieťaťa. Pri slovách, ktoré zneli z úst lekárky som plakala:
„Má problémy s dýchaním, preto ten dýchací prístroj. Nemá pregĺgací reflex. Musíme jej dávať mliečko cez sondu, ktorú má v nošteku. Nevie sať. Nebudete ju môcť kojiť. Uvidíme ako bude ďalej. Každý deň sa môže zmeniť stav. Musíte sa pripraviť aj na to najhoršie.“
To už bolo na mňa priveľa. Niečo horšie sa mi už nemohlo stať. Bola som zúfalá a nešťastná.
Hovorila som si: „Prečo sa to stalo práve mne? Prečo nemôžem vychutnávať pritúlenie môjho anjelika?  Nikdy nebudem vedieť aký je to pocit keď dojčím moje prvé dieťa.“ Bolo mi strašne ľúto.

Zo začiatku  som si pravidelne odsávala mlieko a nosila na JIS, kde som jej ho cez sondu dávala rovno do žalúdka. Postupne som mliečko strácala aj slablo, takže Katke nevyhovovalo. Preto jej dávali špeciálne mlieko.
Po týždni ma pustili domov, keďže ja som bola v poriadku. Každý deň som za ňou chodila a čakala čo nové mi lekár povie. Túžila som počuť z jeho úst, že sa to zlepšilo a dieťa je v poriadku. No nič také som nepočula, práve naopak.
„Pribudli kŕče – epileptické záchvaty. Sono mozgu ukázalo, že je veľmi poškodený. Preto tie epileptické záchvaty. Museli sme jej dať lieky na tlmenie.“

Raz ma prekvapili, keď som prišla na návštevu. Katku som našla v postieľke zabalenú vo vankúši. Konečne som ju mohla zobrať do náručia. Konečne nebola napojená na prístrojoch. Bol to nádherný pocit prvý krát držať svoje vlastné dieťa.  Nedá sa to ani opísať. Všeličo som jej  rozprávala a ona počúvala. Bola krásna a spokojná. Vtedy som jej pošepkala do uška: „Katuška keď prídeš domov tak sa budem o Teba starať najlepšie ako viem. Vydrž  a bojuj. Viem že to zvládneš.“
Potom mi ju zobrali a zasa dali pod prístroje na sledovanie. Museli pomaličky, postupne každý deň na chvíľu odpojiť aby si organizmus zvykol. Aby to naraz nebol veľký šok a záťaž. Ale už to bol pokrok, že vydržala pri mne aspoň chvíľu bez hadičiek. Vtedy som začala veriť, že to prekoná a bude dlho medzi nami.

Postupne zisťovali, že vlastne nemá žiaden reflex. Nevie plakať, kýchať, vykašľať hlieny. Treba ju stále odsávať.
Mala problémy s refluxom,(všetko čo dostala do žalúdka, tak vyvrátila). Z toho potom vznikali zápaly pľúc. Prvý dostala,  keď mala mesiac. Vysoké teploty a zlé dýchanie ju celkom vysilili. Dávali jej antibiotiká. Našťastie sa vždy  z toho rýchlo dostala. Lekári hovorili, že takéto stavy bude mávať často. Vlastne žiť bude dovtedy  kým bude srdiečko mocné. Máme sa pripraviť na to, že môže kedykoľvek umrieť.  Bola to veľmi zlá prognóza.

Prvé štyri mesiace bola v tej nemocnici, kde sa narodila. Potom ju previezli bližšie k nám o spádovej nemocnice.
Pri prijme mi dal primár detského oddelenia otázku: „Prečo ju nedáte do ústavu?“ Tá otázka ma veľmi zarazila. „Prečo by som ja mala dávať moje dieťa niekde do ústavu? To by ma v živote nenapadlo. Ja sa o ňu postarám tak ako som sľúbila.“
Prvú neurologickú kontrolu nám urobili hneď pri prijme. Lekár bol veľmi milý a ochotný. On mi vysvetlil a upozornil na to čo nás čaká keď budeme doma. Bol veľmi otvorený. Takže ma pripravoval na život s postihnutým dieťaťom. Urobil všetky potrebné vyšetrenia. Potvrdil DMO, epilepsiu a mikrocefaliu.
Zmenil celkovú antiepileptickú liečbu. Odporučil cvičenia Vojtovu metódu.

Katka bola potom ešte dva mesiace v nemocnici. Ja som nemala možnosť byť pri nej, lebo ležala na JIS. Tam bola pod neustálym dozorom sestričiek a lekárov. Ja by som tam bola zbytočná. Nemala som prehľad aké lieky jej dávajú, ako ošetrujú, či s ňou cvičia.
Chodievala som za ňou každý deň. Sestričky ju priniesli  na chodbu, kde mi ukazovali ako jej meniť sondu a kŕmiť. Keď som sa to naučila, tak sme cez zdravotnú poisťovňu vybavili odsávačku, lebo bez nej by sme doma nemohli fungovať.

 

Konečne po Vianociach nadišiel deň keď som si mohla Katku zobrať domov.
Prišla som do nemocnice na 24 hodín aby som si najskôr na ňu „zvykla“. Predsa by to bolo veľmi riskantné prísť domov a nevedieť ošetrovať. Dieťa bolo veľmi zahlienené. Malo veľa soplíkov. Bolo ju treba prvý krát poodsávať. Nikto v tom momente nebol pri mne. Ruky sa mi triasli. Bála som sa dať hadičku hlbšie do nošteka aby som jej neublížila. No potom prišli sestričky a tie mi ukázali ako to treba správne robiť. Moje pocity, keď som s ňou zostala sama v izbe? Keď plakala Katka, plakala som aj ja.
Bolo mi veľmi ľúto, že sa tak trápi a ja jej neviem pomôcť. Bola som tak bezmocná.

 

Sme doma.

Moje  pocity?
Na jednej strane to bola radosť, že sme konečne kompletná rodina. Tešili sme sa. No na druhej strane som sa veľmi obávala, toho či a ako to všetko zvládnem.
Veď musela byť pod neustálym dozorom celých 24 hodín. Každú chvíľu odsávať, polohovať, cvičiť. Najväčšie obavy som mala hlavne v noci, či sa zobudím, keď sa bude dusiť a či nebude mať epileptické záchvaty. Každú chvíľku som sa budila a načúvala či naozaj spí. A dievčatko tak krásne spinkalo a hlavne ticho. Vždy bolo pre mňa zvláštne:
Keď zaspala, dýchala úplne potichu a tiež bola celkom uvoľnená.

Z nemocnice sme si v povinnej výbave doniesli veľmi veľa rôznych liekov. Tie som jej musela v pravidelných intervaloch dávať. Najviac som sa obávala toho či jej budem vedieť sama meniť sondu. Predsa je to veľmi dôležité, aby som sa trafila presne do žalúdka. Keby som jej ju zle zaviedla, tak by sa mohla zadusiť pri kŕmení.
Pri každom jedení vracala stravu, ktorú som jej dávala. Zo zvratkov, ktoré zostávali v dýchacích cestách dostávala  zápaly priedušiek a pľúc. Najhoršie to bolo, keď mala vysoké teploty, vtedy veľmi zle dýchala a chrčala. To bolo hrozné počúvať. Hneď sme šli do nemocnice na hospitalizáciu. Predsa tam si lekári skôr poradia pri takom stave ako bola ona. Dva-tri týždne ju preliečili a potom dali domov.

 

Pravidelne sme chodili na kontrolu k neurológovi. Lekár nám odporučil cvičiť Vojtovu  metódu. Zo začiatku sme sa poctivo trápili s cvikmi 3 – 4 krát denne. Keď plakala Katka, plakala som s ňou. Hovorila som si: „Musíme to vydržať. Veď jej to pomôže.“ No cvičenia jej epilepsiu len zhoršovali. Vôbec sa nedalo uvoľniť svalstvo. A keď sme už trochu uvoľnili, tak prišiel infekt  dýchacích ciest a kolotoč sa opakoval. Cvičenie – uvoľnenie – záchvaty – infekty…. Cvičenie – uvoľnenie – záchvaty – infekty
Čo kŕč – to krok dozadu vo vývoji. Nakoniec sme to vzdali a prestali trápiť s cvikmi.

Keď mala Katka dva roky tak jej operovali  reflux a zaviedli gastrostomický katéter. Pred operáciou som sa veľmi bála či zvládne.  Nakoniec to dopadlo na jednotku. Rýchlo sa zotavila.  Ja som si mohla vychutnávať to, že som jej konečne nevidela na tváričke hadičku. Nedráždila ju a tým pádom sa aj menej dusila. Tešila som sa, že už nebude mávať často infekty dýchacích ciest. Taktiež som jej mohla dávať trochu hustejšiu mixovanú stravu cez katéter.

 

Zápaly priedušiek pretrvávali aj po operácii. Bolo obdobie, keď jej antibiotiká nezaberali. Nestačila dobrať prvé lieky a už jej dávali druhé, lebo teploty neklesali a Katka už bola veľmi zoslabnutá.  To bolo v decembri roku 2004.
Lekárka na oddelení  nám povedala:  „Katka je v takom stave, že možno nedožije Vianoc. Pripravte sa na to najhoršie.“  Moje pocity? Bolo to strašné. Nič ma nebavilo. Bola som veľmi nešťastná. Nevedela som čo budem robiť ďalej. Prečo práve pred Vianocami?
No, dievčatko bojovalo a dostalo sa z toho. Tesne pred Štedrým dňom nám ju dali domov. Vianoce sme mali spoločné. Podobné chvíle sme prežívali ešte asi rok.
Bolo obdobie keď nás priedušky prestali trápiť, no začala sa zhoršovať epilepsia. Záchvaty bývali denne 10-15 krát.  Katka máva kŕče – vytočenie hlavy a rúk do jednej strany a tiež zášklby tvárou. Mala obdobie, keď boli záchvaty hlavne v noci. Prestala dýchať, bola v bezvedomí. Našťastie mám v pohotovosti Diazepam a ten hneď zaberie. Od narodenia mala veľa troj – štvor kombinácií liekov. Niekedy mi to pripadalo akoby bola pokusný králik. Lekár už nevie čo jej dať. Už jej nič zaberá. Ak áno, tak len na nejaký čas. Potom sa zhorší stav tak že musí ísť na hospitalizáciu, kde jej dajú infúzie.
Pán doktor mi hovoril: „Buďte rada, že má Katka „len 15 záchvatov“ denne.  Sú deti čo mávajú  aj 40 za celý deň. Katka má tak poškodený mozog, že  nebude nikdy celkom bez kŕčov“.

V roku 2008 som neurológovi povedala nech skúsime zmeniť liečbu. Chcela som aby jej vysadil Kepru a namiesto nej dal Topamax. Bola to dobrá voľba, lebo záchvaty jej ustúpili na dva – tri denne čo bol pre nás obrovský pokrok. No určite pomohlo aj to, že sme k nej do postieľky dali šteniatko Bárku. Katka veľmi dobre reagovala na zvieratko v dome. Bárka vždy vycítila keď sa blížil záchvat. Aj v noci ma zobudila ešte skôr ako sa začalo niečo diať. Dieťa spalo,aj som bola nahnevaná na Bárku, že otravuje, no o chvíľu sa Katka zobudila s veľkým plačom a kŕčami. Som veľmi vďačná že máme doma Bárku. Perfektne sa jej venuje. Oblizuje rúčky, nôžky, ušká premasíruje a Katka spokojne leží. Odkedy máme Bárku, je Katka čulejšia, vnímavejšia, viac si všetko všíma. Bárka pomáha aj nám rodičom. Je naozaj veľmi dobrý terapeut na zaháňanie depresií. Pri nej sa nestačíme nudiť.
O našej canisterapii môžete čítať aj tu.

 

Keď už Katku netrápili záchvaty, tak nízka hladina železa v krvi, málo hemoglobínu. Veľa krát bola kvôli tomu hospitalizovaná v nemocnici, kde jej dávali transfúziu krvi. Musela brať kvapky Maltofer, no tie jej zaťažovali žalúdok, stolicu mala len raz – dva krát do týždňa aj to s pomocou. K tomu sa pridružilo zlé trávenie. Veľa žalúdočnej kyseliny jej robilo vážne problémy. Každý večer po jedle vracala, dve hodiny som ju nosila na rukách, kým sa jej uľavilo. Veľa krát bolo tak, že sme nočnou hodinou “ leteli“ do nemocnice aby sa zastavilo krvácanie zo žalúdka. Mimoriadne ťažké obdobie to bolo. Nevedela som čo Katke dávať jesť, od všetkého jej bolo zle. Lekári nám navrhovali Nutridrinky, no tie jej ešte viac zaťažovali bruško.
Raz mi jeden lekár povedal, že je dieťa podvyživené, a pýtal sa prečo jej nedávam Nutridrinky. Ja som mu hovorila, že ich neznáša. On odvrkol: “ To nie je možné, neverím.“ Tak som im nechala dieťa v nemocnici a tam zistili, že mám pravdu. Odvtedy mi už nepovedali nič o Nutridrinkoch.

V roku 2010 nastal veľmi pozitívny zlom v Katkinom zdravotnom stave ale aj celkovom živote. Presťahovali sme sa do Čierneho Balogu, odkiaľ pochádzam. Aj keď sme si ju doviezli rovno z nemocnice so zlomenou nôžkou, lebo Katka má navyše aj diagnózu Osteoporóza ( rednutie kostí), lekári mi to odôvodnili tým, že keďže iba leží, kosti sú slabé a stačí malý strmší pohyb a nôžka alebo rúčka sa môže zlomiť. Ešte raz v roku 2011, tiež v nemocnici mala zlomenú nôžku. Na zlepšenie vápnika dávame Vigantol.

Odkedy bývame v “ novom“ dome, tak Katka nemá zdravotné problémy. Nutridrinky dávame každé ráno na raňajky. Nezaťažujú jej žalúdok, stolicu má pravidelne každý deň aj dva krát. Do roka pribrala 12 kg. To bol ale obrovský zázrak. V roku 2010 mala 12 kg a o rok neskôr 24 kg. Bolo krásne dívať sa ako dieťa prospieva. Tešilo ma, že aj epileptické záchvaty ustúpili. Katka máva jeden – dva do týždňa.

 

Keďže veľmi ťažko dýchala, a v jeden deň z ničoho nič zostala bez dychu, pery modré, telo ochabnuté a dieťa nedýchalo. Tak som ju rýchlo vzala na ruky. Potriasla ňou poklepala po chrbte a pomohlo. Katka sa nadýchla. Po hodinke sa to zopakovalo. Tak som ju rýchlo odsávala, vydráždila na vykašľanie, nadýchla sa. No to nebolo všetko. Do tretice asi o polhodinku znova to isté. Hneď po prvej zástave dýchania som jej dala diazepam. Myslela som si, že je to jeden druh epileptického záchvatu.  No nebol.
zašli sme za lekárkou a tá mi povedala, že tam bude určite zápal pľúc. Poslala nás na röntgen a ten ho potvrdil. Zo začiatku chcela dať domov len antibiotiká, aby sme sa preliečili ale zavolala na konzultáciu aj pneumológa a ten Katku okamžite bez rozmýšľania prijal na oddelenie. Musia ju odsledovať na monitore. Potom sa uvidí čo bude ďalej. Tak jej 26.9.2011 pribudla tracheostomia.
Som rada, že ju má, lebo prestala chrčať. Dýcha úplne potichu. Viac o mojich prvých pocitoch prečítajte tu.

Na to všetko ako lekári pri narodení nedávali žiadnu nádej na život, boli skeptickí, tak Katka prekvapuje – bojuje. Vidno na nej, že chce žiť a my jej pomáhame aby mala čo najlepší život. Vyskúšali sme rôzne terapie, pri ktorých vidíme aj keď maličké ale pre nás obrovské pokroky. O nich čítajte na týchto stránkach.

Za 17 rokov sme prekonali veľa ťažkých chvíľ, ale prežili sme si aj krásne pohodové dni, a som za to vďačná.
Užívame si kľud a tešíme sa z každej spoločnej chvíľky.

Moje dieťa mi dalo v živote veľa. Prestala som sa zaoberať banalitami. Neriešim zbytočnosti. Teším sa z maličkostí.
Spoznala som veľa úžasných ľudí, … rodín s inak obdarenými deťmi.
Katka ja moja dobíjačka. Ak ma náhodou chytá depresia a pozriem jej do veľkých krásnych očí, tak som hneď v pohode, nabitá pozitívnou energiou.
Keď vidím, ak ju niečo bolí – ako sa trápi a nezaplače, veľmi ju obdivujem aká je trpezlivá. Dodáva mi silu, vytrvalosť, odvahu a trpezlivosť.