Burko

Spoločnými silami zvládneme všetko

Archív November 2015 Monika Jalakšová My ženy na vozíčku

Nákupy…

Koncom leta nás doma čakala pozvánka na svadbu. Čo nás už obidvoch ani neprekvapilo, keďže posledné roky často chodí- me na svadby. Pri dvoch za rok si poviem – iba dve? Čo sa stalo? Na  tej poslednej som dokonca bola svedkyňou, čo bola pre mňa veľká česť.

No vedela som, že ma čakajú nákupy. Možno si poviete – a čo? Veď ženy to majú radi. No, ono to tak celkom nie je. Žena, ktorá má DMO, vo väčšine prí- padov chodí mierne alebo viac nahnutá dopredu. Preto každý strih šiat stojí inak a predná časť pôsobí dlhšie. Mala som ich na  sebe už asi desať a  pomaly som prestávala veriť, že mi niečo sadne.
Aj únava z nákupov bola čoraz väčšia. Lebo kabínky v obchodíkoch sú proste úzke, takže tam človek potrebuje asistenciu, aj keď ju možno v bežnom živote pri obliekaní nepotrebuje… a  stoličky v nich sú na  koliečkach, taburetkové… a tak aj asistencia pri obliekaní je náročnejšia.
Vchádzali sme pred záverečnou do  jedného butiku, a  keď sa ma pani predavačka spýtala, čo hľadáme a ja som jej povedala, že hocičo na mňa… musela vidieť moje zúfalstvo. Ani ma nepotešila, lebo mi povedala, že veľmi pre mňa nič nemá, ale po dlhšom hľadaní sme predsa obliekli asi troje šiat, ale domov sme aj tak odišli bez nákupu. Dostali sme však prísľub, že keď príde zajtra tovar a nájde v ňom niečo pre mňa vhodné, tak nám zavolá…

Hm… už bolo neskoro poobede, keď zazvonil mobil… vraj jedny by boli, ak chceme, aby sme došli a uvidíme. Aj sme s nimi odišli domov. Ďakujem. Topánky som riešiť nemusela, lebo asi kaž- dý má aj také, čo použije raz za čas. Ale ani tie sme veru v tom čase nekupovali ľahko. Môžem si dovoliť mierny opätok a  pevnú topánku , zakrývajúcu a pevne držiacu členok. Nuž a hoci sme také topánky v ponuke našli, bolo treba nájsť také, ktoré sa hodia k spoločenským šatám a to ľahké nie je.

Make-up mi vo svadobný deň robila švagrinká, čo mi vyhovuje hlavne preto, lebo ma pozná (a  vždy od  nej odídem veľmi spokojná). Žmurkám pri maľovaní, vadí mi nanášanie očnej linky, takže to chce trpezlivosť a nájsť spôsob, ako prekabátiť oči. Považujem za veľké plus, keď človek chodí dlhší čas k jednej kaderníčke, ktorá vás za  istý čas spozná a  vie, ako dať stoličku, aby ste si vedeli sadnúť, vie, ako vás chytiť, keď treba. Ale väčšina báb také šťastie nemá. Lebo veľa kaderníctiev je na  poschodí a veru treba častokrát prekonať viac ako len pár schodíkov. Sú rôzne diagnózy, kvôli ktorým sa človek vie presúvať len pomocou dvoch alebo jednej barly. No každá žena chce vyzerať dobre aj mimo spolo- čenskej akcie a  cítiť sa žensky a  veľakrát to vôbec nie je jednoduché (mala som už veru aj pánske teplé topánky!…), ale výsledok potom stojí zato.

Monika Jalakšová

close

Prajeme príjemné čítanie a ďakujeme za zdieľanie