Burko

Spoločnými silami zvládneme všetko

Aj tak sa to dá Archív Júl - August 2014 Dagmar Sváteková Skutočné príbehy

Dagmar Sváteková – Na ceste k… prijatiu zodpovednosti

Budem sa veľmi snažiť byť čo najautentickejšia. Je to ozajstný príbeh ozajstného človeka, veľmi podobného tomu, ktorého každé ráno vidíte v zrkadle. Dokázala som „nemožné“, ale rovnako to dokážete aj vy. Chce to iba čas… Môj život sa zmenil v auguste 2012. Na jeho konci. Bez varovania… Mala som 29 rokov a postihla ma cievna mozgová príhoda.
Nie taká obyčajná, lež taká, na ktorú nejeden človek umiera… Až s odstupom času som sa dozvedela, že 90% ľudí okamžite umiera, 9% do konca života leží nehybne na posteli a ten jeden, to som ja… Ale aby som niekomu nebrala šancu, ja som bola taká mimo radu, pretože som nevedela, že robím nemožné veci. Späť k osudnému dňu… Bol to deň ako každý iný, v slede za sebou idúcich dní ničím výnimočný. Bola som takmer normálna matka dvoch malých detí. Myslím, že k životu sme mali viac, než bolo potrebné. Môj manžel pracoval pre futbalový klub a ja… Behala som. Maľovala som. Vyšívala som. Zaujímala som sa o duchovno a tisíc iných vecí. Nepila som alkohol a nefajčila som. Bola som vegetariánka…

V ten večer mi prišlo veľmi zle. V duchu som si ďakovala, že som do záchoda dala nainštalovať umývadlo. Inak neviem, ako by som hnačkovala a zvracala zároveň… Zasa som niečo pojedla. Dúfam, že ten tvaroh v koláči, ktorý som upiekla, bol dobrý… Moje kroky viedli na pohotovosť a následne do ambulancie centrálneho príjmu v miestnej nemocnici. Cítila som sa ako opitá. Konečne viem, aký je to pocit. Radšej by som nevedela… Nik neodhalil príčinu toho, čo sa deje. Pritom stačilo tak málo… Kázať mi predpažiť ruky, vyplaziť jazyk, či povedať súvislú vetu. Viem, že v tej chvíli by som nič z toho nedokázala. Oveľa pravdepodobnejšie ako cievna mozgová príhoda bolo to, že som nafetovaná. Keď som spomenula vysmážané šampiňóny na obed, bolo vymaľované. Niekto tam primiešal muchotrávku tigrovanú. Aké šťastie, že som ju zjedla ja a nie môj dva a pol ročný syn! Vôbec nezáleží na tom, že šampiňóny boli z obchodného reťazca. „Byť vami, tak ich zažalujem,“ povedala mi službukonajúca lekárka, keď som si líhala na posteľ na jednotke intenzívnej starostlivosti. Nikomu sa nezdalo čudné, že menej cítim pravú stranu tela. S problémami som si vybrala z očí kontaktné šošovky, napísala som kamarátovi, že neviem, ako budem s prísavkami monitorujúcimi moje vitálne funkcie, spať.

Tma. To, čo sa odohrávalo v nej, to je skôr ako film, ktorého nezaujatým divákom som. Výplach žalúdka spôsobil, že som vyzvracala aj posledné zvyšky toho, čo vo mne ostalo. Vrátane vody. O niečo neskôr počujem lekárov ako zmätene dávajú príkazy sestričkám a analyzujú, čo sa mohlo stať. Spoznávam hranicu medzi životom a smrťou – je taká tenká. Dnes tu si, zajtra… Zajtra už nebolo. Rodinu pripravili na moju smrť. Respektíve, pripravovali. Opätovne prehliadli faktor poukazujúci na to, že mozog je bez kyslíku. Je v kóme, nevníma, môžeme urobiť čokoľvek, povedať čokoľvek…Ó, aký omyl! Dnes zodpovedne vyhlasujem, že človek v kóme vníma. Možno viac ako človek pri plnom vedomí. Vníma vašu lásku, vaše nežné i neuvá- žené slová, cíti bolesť…
Ďalšia nemocnica. A opäť kopec ľudí, ktorí považujú človeka v kóme za kus. Dodnes si pamätám, ako som dostala menštruáciu. A na hanlivé slová sanitárok. Teda jednej. Naozaj je menštruácia niečo nečisté? Lebo ja som v tom, že je to znak schopnosti počať dieťa… Čo sa stalo s babkou vedľa Teba? A čo s dedkom oproti? Zomreli. Obaja. Dedka ešte chvíľu oživovali. Ako to môžem vedieť? Nuž, bola som tam…

Ďalšia nemocnica. Z prevozu si pamätám, ako nemali zabudnúť na antidekubitný matrac, či podložku naň, či čo to bolo. Pamätám si, ako buchli dvere na sanitke, že nehúkala, že tá milá zdravotníčka v nej mi celou cestou utierali vytekajúce sliny a že mala krásne červené nechty s bielymi kvetinkami. Keď ma previezli, boli zdesení. „To tu jej majú pomôcť?“ Nepamätám si však slzy kamarátkinho manžela, keď ma doviezli, ani prvú návštevu mojej dcérky. Neviem, po akom čase sa moje telo s nádychom začalo zväčšovať, až ho bola plná izba, a s nádychom zmenšovať, až som opäť bola pôvodnej veľkosti. To všetko sa, samozrejme, dialo v mojich predstavách. Pomaly, pomaličky, som prichádzala k sebe. Návštevy si podávali kľučku. Zbožňovala som ich, hoci ma nesmierne vyčerpávali. Medzi živých ma podľa všetkého vrátila hyperbarická komora. Technik veľmi rýchlo pochopil, čo som zač a napriek tomu, že dorozumievacím prostriedkom bolo iba moje žmurkanie očí, stihol ma preskúšať zo zákonov fyziky, mechaniky, statiky i pružnosti. Moja pamäť, našťastie, zostala nepoškodená. Ďakujem…
Rola obete sa mohla plne rozvinúť, keď mi kamarát vyrobil tabuľku s písmenkami. Vedela som síce len žmurkať, no veľmi rýchlo sme našli systém, ako vyžmurkať celé vety. Za predpokladu, že som mala zdatného spoluhráča. Keď som vyjavila, čo sa v osudnú noc dialo a čo nasledovalo, kamarátka lekárka podá- vala dokopy podklady k súdnemu procesu. Ošetrujúci lekár napísal potrebnú správu. Mnoho ľudí iba krútilo hlavou nad tým, čo sa stalo. A bola by som ňou krútila aj ja, keby… Keby som to dokázala. Moje nemé telo nehybne ležalo na nemocničnej posteli. Moja duša bola jeho väzňom. A deň čo deň som sa pokúšala urobiť toto väzenie prívetivejším miestom pre život. Do role obete som sa vžila viac než bolo zdravé.

Čo Vám poviem, bolo to milé, všetci ma ľutovali a utešovali. Už všetci vedeli, že to nebola iba súhra náhod. A ja som nevedela, že za to zodpovedá niekto iní, ako tí druhí… Časom som sa naučila jesť, piť, hýbať rukou, sedieť v mechanickom vozíku, udržať hlavu vzpriamenú…
Toľko samozrejmostí… Samozrejmostí, ktoré spočiatku vyžadovali plné sústredenie. Bola pri mne mamina. Jej kamarátka prišla s niekoľkomesačným chlapčekom – kočíkovali po areáli nemocnice, ona jeho, mamina mňa na invalidnom vozíku. Trpké bolo uvedomenie si skutočnosti, že som na tom rovnako ako ten chlapček. Dnes už chodí sám.
Ja nie. Zato nešoféruje auto a nepíše články. Nádej na spásu v podobe Národného rehabilitačného centra. A množstvo ľudí, ktorí boli obeťami, tak ako ja. Neviem, čo by urobili, ak by som si dnes pred nich stala a povedala: „Môžete si za to sami. Sami ste si to vybrali! Áno, aj Ty, ktorému nedalo auto na križovatke prednosť…“ Priznám sa, keď mi niečo podobné povedal prvýkrát kamarát, najradšej by som ho bola prefackala. Som obeť, nevidíte?

V živote by som si niečo takéto dobrovoľne nevybrala. Ani vo večnosti, kde sa toto moje utrpenie zdá vcelku dobrou zábavou trvajúcou niekoľko dní! Vážne som si toto vybrala? A čo potom tí lekári, ktorí sa mi vysmievali do očí? Čo potom všetky tie pochybenia, čo potom mesiace a mesiace sústavnej driny? Nie, nie, toto som si ja teda vybrať nemohla. Ani náhodou!

„Dať jednu nohu pred druhú,“ to som si pamätala ešte z čias, keď mi nohy zdobili be- žecké tenisky z celkom iného dôvodu ako dnes. Môj prvý a ultraťažký maratón naberá na obrátkach. Prvé kroky v bradlovom chodníku, s chodítkom. To je čo za drinu???? Trvalo mi dlho, kým som si pripustila, že to, čo sa mi stalo, nie je vina nikoho, iba moja. Hoci aj dnes mám tendenciu hádzať to na niekoho iného. Rútila som sa vpred závratnou rýchlosťou. Pásový opar na pravej ruke bol slabou brzdou.

A tak musela prísť silnejšia – tá, ktorú s obľubou volám ručná. Nie, moja cesta nie je na konci. Vlastne, nie je ani na začiatku. Viem jesť, piť, postaviť sa, zodvihnúť ruku… No čosi sa zmenilo? To, čo bolo samozrejmé, ním zrazu nie je. Občas mi príde smiešne, keď kamarát rozpráva o meditáciách, o uvedomovaní si samého seba, toho, čo robíme. Keď som mu vysvetlila, že sa musím plne sústrediť na každý jeden hlt, glg, či krok, zostal ticho… Trvalo mi to dlho, zhruba pol druha roka, kým som si dokázala priznať, že na počiatku bolo slovo. To slovo nebolo u Boha. Bolo u mňa.

Nespočetne veľa krát som deťom povedala: „Mňa z Vás porazí!“ Kto by bol čakal, že sa to naozaj stane? Akási čitateľka mi na to napísala, že deťom vravievala, že sa z nich zblázni. Skončila v psychiatrickej liečebni. A čo zvyknete vravieť vy? Nie je to ľahké. Nič nie je ľahké. Nebolo ľahké priznať si, že som režisérom tejto tragikomédie. Nie, nehodila som vinu na Boha, tak ako to robia mnohí a potom mi vyčítajú, že nesedím v kostole v prvom rade. Nesedím. Ani sedieť nebudem. Pre mňa je Boh partner, nie zlý ujo bu bu bu. Večne namosúrení deduško, ktorý nás chce trestať. V prvom rade je to milujúci otec. Odkiaľ to viem? Život na rázcestí? Tak, ako existuje život predtým a život potom, existuje ešte jeden život. Človek, ktorý leží v kóme, prežíva veci, o ktorých sa zdravému človeku ani len nesníva. Dnes zaparkujem na vyhradenom parkovisku, vystúpim, vyložím si vozík. Prijímam, že ľudia na mňa hľadia rôzne – od opovrhnutia, cez ľútosť, po bežný ľudský súcit. Mnohí z nich mi pomáhajú. A ja ich nechám. Viem, že to dokážem aj sama. Možno za cenu modrinových kolien… Ale oni už nikdy nebudú takí ako predtým.

„Mamiiii, prečo je tá teta na vozíku?“ Dievčatko zhruba vo veku môjho syna. Matka jej vyhýbavo odpovie. „Ale ona je mladá!“ protestuje dievčatko. Náš život sa často v okamihu scvrkol. Náš pohľad na svet sa zrazu zmenil. Často nás ľudia nechápu, mnohí nie sú zvyknutí na pohľad na hendikepovaného človeka – neboli tak vychovaní. Denno denne som vďačná za to, že najmä môj syn berie ľudí na vozíku ako bežnú samozrejmosť. Inú si ma nepamätá.

A plány do budúcna?
Viete, kedy sa Boh najviac smeje?
Keď ľudia plánujú. Som pohybovo a do istej miery aj rečovo obmedzená. No zároveň verím tomu, že som vedela, čo robím, keď si moja duša na večnosti túto cestu zvolila. Ak mám chodiť, opäť chodiť budem. Ak nemám, nebudem. Odpoveď je ukrytá za množstvom zákrut. Som však vďačná za to, že čo sa týka prijatia zodpovednosti, dobehla som až k značke označujúcu cieľ.

 

close

Prajeme príjemné čítanie a ďakujeme za zdieľanie