Spoločnými silami zvládneme všetko

Spoločnými silami zvládneme všetko

MUŽSKO-ŽENSKÝ SVET A OSOBNÝ ROZVOJ Spájame odlišné galaxie

Pred niekoľkými rokmi, keď som ešte len začínala s osobnostným rozvojom, stretla som sa v múdrych knihách s varovaním. Vraj, keď sa začneme meniť, prichádzajú vo vzťahoch turbulencie. Vraj, nie každý vzťah to ustojí.

Vraj, keď jeden partner na sebe pracuje, ten druhý sa automaticky začne brániť tomu, že jeho polovička, ktorú roky pozná, je zrazu iná. No, asi sa niet čomu čudovať, však? Ja som si veľmi odhodlane povedala, že nám sa nič nestane, že všetko zvládneme a ak sa nám niečo stane, tak jedine to, že zlepšíme svoj život. Keď som začala na sebe intenzívnejšie pracovať, pociťovala som veľmi silnú potrebu zdieľať to všetko so svojím mužom. Správne som cítila, že dvaja by mali rásť spolu, inak riskujú, že sa od seba priveľmi vzdialia. No zároveň som si všimla, že jeho mužské dobrodružno-racionálne myslenie a  moje intuitívne ženské vnímanie rôznych tém, sú občas úplne iné galaxie. Jedna nie je lepšia než druhá, sú jednoducho iné. A dokážu sa navzájom krásne obohacovať. Akoby bol mužský svet a ženský svet.
Ako to urobiť, aby si tieto dva svety rozumeli, ale neprestali sa fascinovať, aby si dávali slobodu, ale záležalo im na sebe navzájom, aby akceptovali odlišnosti svojich svetov, a zároveň v nich nikdy nevyhasla túžba budovať ich svet spoločný? V  tejto oblasti doteraz bádam, ale podelím sa s vami o to, čo mi funguje a dáva zmysel. Áno, základom všetkého je ten tajuplný stav zvaný láska – kokteil oddanosti, príťažlivosti, porozumenia, priateľstva, zaľúbenosti a všeličoho iného, čo prichádza a odchádza či rozlične mení prioritu s postupujúcim časom.
Lenže, ako je možné, že láska niekedy nestačí? Že vzťah, ku ktorému nedostaneme žiadny návod na použitie, začne postupne chradnúť, komplikovať sa a dokonca sa niekedy stane, že aj uhynie?

Jana, jedna z mojich najbližších kamarátok, hovorí, že základom (udržiavania láskyplného partnerského vzťahu a nielen toho) je komunikácia a zdravý rozum. Absolútne súhlasím. Všimla som si, že mnoho žien má strach zdieľať svoje pocity, potreby, svoje sny a  svoj osobnostný a duchovný rast so svojimi mužmi. Majú strach komunikovať o  tom, čo sa dočítajú, spoznajú, v čom sa nájdu. Obávajú sa nepochopenia či výsmechu. A  naopak, muži sa niekedy vyhýbajú rozvoju, lebo ho považujú za kôpku babských ezoterických nezmyslov. Obávajú sa komunikovať o svojich neistotách, zraneniach, o  svojich citlivých miestach. Veď oni musia byť tá hlava rodiny, tí neohroziteľní živitelia, ktorí sa o všetko postarajú. Hlavne žiadna slabosť! A tak sa môže stať, že každý začne viesť svoju životnú cestu iným smerom. Pomaly a nená- padne sa medzi nimi prehlbuje priepasť. Spoločný priestor pre lásku a budovanie toho spoločného pomaly mizne pod nánosmi povinností, únavy, každodenného kolotoča. Fyzicky aj mentálne. On je od nevidím do nevidím v práci, ona doma s deťmi nevie kam skôr skočiť, on si pustí telku, ona si radšej prečíta knihu, on ide von s kamarátmi, ona… a tak by sa dalo pokračovať. Po rokoch mož- no už aj zabudnú, čo na tom druhom ľúbia a prečo sú spolu. Niekedy však možno stačí nájsť cestu a spôsob, ktorý je iný ako ten doterajší nefunkčný… možno nie dokonalý, ale zrozumiteľný a  prijateľný pre oboch. Taký, v  ktorom by sa ani jeden nemusel brániť pred druhým, ani sa báť odmietnutia. U  nás, tak ako u  väčšiny párov, som začala s  osobnostným a  duchovným rozvojom ja ako žena. Pre väčšinu nás žien je to akési prirodzenejšie hľadať možnosti zlepšenia a riešenia aj v  oblastiach, ktoré sa bežným mužom zdajú až príliš „medzi nebom a zemou”. Nehovorím, že vždy je to tak, ale zdá sa mi to ako častý jav. A  tak som skúmala pozitívne výroky, silu myslenia a  všetky tie nové intergalaktické súvislosti. A dávali mi zmysel. Všetky, alebo aspoň väčšinu, som s mužom konzultovala už v zárodku. Občas som sa nestretla s veľkým pochopením, občas aj s odmietnutím, ale väčšinu času sme sa dokázali porozprávať, zasmiať a  najmä… nevzdialiť sa zásadne názorovo jeden od druhého. Ak sme aj mali odlišné pohľady na vec, aspoň sme o  nich vzájomne vedeli, poznali, čo si myslí ten druhý a prečo. Za najväčšie ocenenie pokladám, keď ma môj muž pred niekým pochválil, že je rád, že som u nás tou priekopníčkou v osobnostnom rozvoji. Je kľúčové navzájom o  sebe vedieť, čím žijeme, čo cítime, čo si myslímeči sme spokojní, čo nás trápi a  teší. Hovorme spolu, neočakávajme, že náš partner je jasnovidec. Iba tak dokážeme vo vzťahoch udržiavať otvorený kanál tak, aby to, čo je medzi nami a našimi partnermi nemuselo zomierať, ale mohlo kvitnúť. Časom som pozorovaním, či už u nás alebo u  druhých, spozorovala viacero funkčných a  menej funkčných spôsobov komunikácie. Čo nefunguje, to je nátlak, hoci aj v tej najlepšej vôli a snahe pomôcť. Možno si poviete – ale veď to dávno viem! A  nerobím to! Je ťažké priznať si, že tlačíme, najmä keď si myslíme, že pomáhame. Ale je to jednoduché. Keď sa druhý bráni, tlačíme. Možno len nevedome, ale náš partner to cíti. Podobne nefunguje ani hnev či manipulácia. Nemárnime čas neefektívnymi komunikačnými stratégiami, ktorými nechtiac len prilievame olej do ohňa a spôsobujeme, že keď náš partner čokoľvek začuje o  osobnom rozvoji či inej téme, ktorú riešime, zježia sa mu všetky vlasy. Nikdy nikoho nenatlačíme tam, kde by sme si ho priali mať. Hoci by to bolo pre jeho dobro a s tým najlepším úmyslom. Nech je to akákoľvek oblasť života, nefunguje to. Môžeme len pootvoriť dvere, ale vojsť musí sám. Ak máme chuť tlačiť na partnera, niekde za týmito túžbami by sme mali hľadať svoj vlastný strach a malú sebalásku. Častou chybou v myslení je, že v partnerstve očakávame, že ten druhý sa má zmeniť. Že má so sebou niečo urobiť. Hneváme sa naňho, lebo máme pocit, že to kvôli nemu sa nevyvíja náš život tak, ako by sme chceli. Možno sme takto uvažovali celé roky, možno sme to dusili v sebe, možno sme vyčítali… ale nikdy to nefungovalo.
Nie je čas zmeniť prístup? Dnes máme možnosť pochopiť a prijať, že si svoje šťastie tvoríme sami. Že keď chceme, aby sa náš život vyvíjal inak, môžeme začať so zmenami my sami práve teraz. Nútiť a obviňovať partnera nikdy nefunguje. Ďalšou chybou, ktorú som vypozorovala, je nechať sa zväzovať dogmami. Čo to znamená? Napríklad keď všetci niečo robia, nejako fungujú, myslíme si, že aj my tak musíme. Veď čo si o nás pomyslia ľudia? Alebo keď sa niečo dočítame v múdrej knihe na zlepšenie vzťahov a už začneme pučiť partnera, že toto nás jediné zachráni a toto jednoducho musíme. Z mojej skúsenosti je dobré robiť si veci po svojom. Čo vyhovuje jednému, nemusí druhému. Hlavne žiadne násilie. Ak sa to čo len trochu dá, pristupujte k veciam s ľahkos- ťou. Rady, ktoré sa dočítate, si môžete vyskúšať, overiť a až tak posúdiť, dohodnúť sa, či vám dvom vyhovujú alebo nie. Nájdite si spoločne taký systém fungovania, v ktorom budete spokojní, nastavte si vlastné pravidlá. V pokoji a v pohode, skúšajte a sledujte, kedy ste šťastní a čo vám naopak pohodu berie. Nenechajte sa oklamať tým, čo je „normálne“ a ako okolie očakáva, že budete žiť. Stačí sa poriadne rozhliadnuť, koľko ľudí je nespokojných so svojím životom, akosi sa pretĺkajú, frflú. Uvidíte, že ich nespokojnosť je dôsledkom ich života a zistíte, že o takú- to „normu“ naozaj nemáte záujem. Čo naopak funguje úžasne, je inšpirácia. Inšpirovať vlastným životom, vlastným príkladom. Nepresviedčať, ako perfektne to funguje, ale ukazovať to svojím životom, svojím mentálnym naladením, zdravím, svojimi úspechmi a životným optimizmom. Čo fungovalo krásne nám dvom, bola úplne otvorená komunikácia v reálnom čase. To znamená, že keď som si náhodou poobede prečítala novú strašne zaujímavú vec, večer na prechádzke som ju už rozprávala mužovi. Nové veci, najmä tie, ktoré nie sú rukou uchopiteľné, je väčšinou treba „prežuť” a  spracovať. A  tak sme sa rozprávali: „Vieš čo, dnes som čítala niečo veľmi divné, ale je to zaujímavé… o tom a tom.” Prebrali sme to v čase, keď to bolo ešte „divné” pre nás oboch. Nie vždy sme sa zhodli a doteraz sa nie vždy zhodneme, ale semienko na premýšľanie bolo zasiate. Do nás oboch súčasne.

Ďalšia vec, ktorú som si uvedomila, je, že nemusíme spolu zdieľať všetko. Je dobré vedieť o sebe čo riešime, čomu sa venujeme, ale napríklad, že bude môj muž so mnou do hĺbky rozoberať rodinné konštelácie – to už naozaj nečakám. Viem, že mnohí toto dávno viete, ja som sa to musela naučiť a viem, že mnohých toto pochopenie ešte čaká. V súčasnosti je totiž rozšírený mýtus, že partner je ten, s ktorým môžeme a mali by sme, rozoberať úplne všetko. Má byť naša spriaznená duša, náš najlepší priateľ, ak s ním nemôžeme rozpitvávať úplne všetko, je to určite nejaká porucha. Ale nie je to tak. Pochopenie a cenné rady môžeme získať toľkými spôsobmi! Nie je nič zvláštne, že sú témy, ktoré budú ženy lepšie a hlbšie zdieľať s inými ženami a muži s inými mužmi. Funguje to tak celé generácie. Je krásne vrátiť sa takto obohatení a spokojní opäť do spoločného domova, do nášho partnerstva. A oceniť a  vychutnať si to, čo nám partner vie a dokáže dať a netrápiť sa tým, čo nám v tejto chvíli dať nevie. Dôverujme mu, že nám dáva zo seba to najlepšie, čoho je schopný. Práve hlboká dôvera a ocenenie je najistejšou cestou k  vzájomnému otváraniu sa čoraz väčšej intimite. Pár slov o dôvere. Zo strachu môžeme mať občas tendenciu príliš sa navzájom vychovávať a viesť, nedávať si slobodu. Nechajme nášho partnera dýchať a dôverujme mu, že všetko zvládne, že bude konať najlepšie ako vie. Keď získa priestor pre vlastnú aktivitu, uvidíte, ako stúpne jeho sebaúcta, sebadô- vera a  v  neposlednom rade aj schopnosti a kompetencie. A vy budete mať nezastupiteľné miesto, lebo ste to v ňom videli skôr, než to bolo vidieť aj navonok. Tá asi najdôležitejšia vec, ktorú som pochopila, je, aké je dôležité, aby bola žena šťastná a  hlboko spokojná so svojím životom. Šťastná, naplnená žena dokáže svojou láskou prirodzene vyživovať celú svoju rodinu a komunitu. Dokáže tvoriť, inšpirovať, domu vdýchnuť dušu domova, dokáže byť pre svojho muža múzou a  pre všetkých stud- ňou lásky. Keď žena trpí alebo je nespokojná a nenaplnená, cíti to celá rodina, hoci aj nevedome. Muž sa cíti bez motivácie, bez energie a uniká z domu napríklad k pracovným nadčasom. Deti sú agresívne a ťažko zvládnuteľné alebo naopak bojazlivé a úzkostné. Neviem prečo nám toto nikdy nikto nepovedal. Vždy to bolo len o tom, ako všetko stihnúť, ako vyhovieť, ako byť správna, dokonalá, starostlivá, milá, ako upratať, navariť, napiecť, pomáhať, opatrovať, dávať, a tak byť oporou rodiny. Druhú stranu mince – a to ako na to vziať energiu bez toho, aby sme popierali samé seba – nám však nikto neukázal. Iste, tieto aktivity ako odraz lásky a starostlivosti môžu byť súčasťou toho celého, ale kde zmizla pointa? Kedy sme zabudli, že môže byť pre našu rodinu prínosnejšie, keď sa hodinu staráme o seba a robíme čo nás baví (a potom sme plné šťastia a energie), než keď hodinu v depresii otročíme v kuchyni (a potom im dáme najavo, že to pre nich otročíme)?
Sú ženy, ktoré tradičný model hlboko napĺňa a je to krásne, ale žiaľ, je aj obrovská skupina žien, ktorým sa vžité spoločenské konvencie stali väzením, kde stratili svoj plameň a svoju životodarnú energiu. A tiež skupina takých, ktoré sa práve z tohto dôvodu boja manželstva a  rodiny. Môžeme to zmeniť. Vyskúšať nájsť tú správnu rovnováhu, prehodnotiť staré vzorce, vytvoriť zdravšie a  vedomejšie prostredie pre nás, naše dcéry a vnučky. A tým aj pre celú spoločnosť. Vyskúšala som si na vlastnej koži pozíciu šťastnej aj mierne depresívnej ženy. Rozdiel v partnerskom živote tisíc a  jedna. Môj vnútorný prevrat sa čoskoro odzrkadlil aj vo vonkajšom svete. Odkedy som šťastná žena spokojná sama so sebou, pracujúca na sebe, môj muž ma neporovnateľne viac chváli, oceňuje, častejšie mi vychádza v ústrety, je pozornejší a v neposlednom rade sám oveľa spokojnejší. Kým som bola nespokojná, dostávala som mnoho ďalších dôvodov na nespokojnosť. Keď som si začala tvoriť vnútornú spokojnosť a šťastie tak, ako to vyhovuje mne, začala som dostávať oveľa viac lásky a pozornosti, po ktorých som tak túžila, keď som sama seba trestala vnútornou nespokojnosťou. Málo upratujem, málo varím, môj výzor nie je zďaleka dokonalý, mám svoje životné témy a  muchy, ale zato sa veľa usmievam, pracujem s  nadšením, plním si sny, robím v  čom vidím zmysel a  snažím sa podporovať naše vízie. Nie, vôbec nie som dokonalá a niekedy to má moje okolie so mnou vcelku komplikované, ale sme obaja omnoho šťastnejší. A to je pre mňa to, na čom záleží.

Zuzana Koščová Úryvok z knihy „Rozprestri krídla“ www.zuzanakoscova.sk