Burko

Spoločnými silami zvládneme všetko

Archív Marec 2017 Inštitút pre pracovnú rehabilitáciu občanov so zdravotným postihnutím

Musíme žiť v mene nádejí, pretože nádej je veľmi silná emócia

Žijeme v takom čudnom období. Ľudia radi sledujú negatívne správy, informácie o podvodoch, katastrofách a teroristických akciách. Niektoré médiá sa im prispôsobujú a niektorí politici tiež. Dnes sme vťahovaní do káuz, s ktorými nevieme nič urobiť, len v nás generujú frustráciu a stres.

Udalosti sprevádzané prejavmi slušnosti a pravých ľudských citov ako vďačnosť, láskavosť, ktoré robia naše dni lepšími, krajšími a pohodovými, sa zväčša stávajú neatraktívnymi, „nezáživnými“, málo vzrušujúcimi pre zaujatie pozornosti „bežného“ či väčšinového príjemcu správ v súčasnej zrýchlenej dobe. Jedinou obranou normálnych ľudí je to, že nesledujeme tieto správy a ignorujeme médiá a politikov, ktorí sa v tom vyžívajú. Nádej môžu ponúknuť len silné osobnosti a lídri, tí sa objavujú v ťažkých časoch. Politici by si získali autoritu, keby vedeli ponúkať nádej do budúcnosti a tiež pozitívne hodnoty, čo by redukovalo nenávisť .Nádej je kombinácia viery, presvedčenia a  cieľov (snov) a dobrej komunikácie. Ešte by som rád zdôraznil, že nádej by mala byť príťažlivá a  reálna. Veľmi pravdepodobne nastáva doba, kedy aj ten občan, podobne ako pokročilý a už edukovaný pacient, dokáže čítať medzi riadkami a vybudoval si ten šiesty zmysel pre realitu, ktorým vníma falošné tóny dnešných politikov a celkové opotrebovanie. Je dôležité si uvedomiť, že nádej môže vyrásť, splodiť presvedčenie – racionálne argumentované hodnoty. Potom už len záleží na tom, aby človek mal silnú odolnosť, aby mu niekto presvedčenie alebo vieru neukradli, nezničili, nedehonestovali. O tom je život.

Je možné, že netreba ani nové hodnoty, spoločnosť si ich vytvorila dosť, ale ich dodržiavanie, nejaký náčrt lepšej spoločnosti a života jednotlivcov, to chýba. Uvedomujem si, že sa to nedá sa vyjadriť niekoľkými vetami. Je to veľmi odborná záležitosť: vízia + stratégia + taktika. To je základná cesta. Musí sa naplniť ideálmi a predvídaním budúcich ideálov; to všetko kombinovať so zdrojmi a protivenstvami. Nechcem, aby môj príspevok vyznel lacno a plocho. Z toho dôvodu uvádzam veľmi zaujímavú úvahu môjho priateľa lekára, ktorý sa veľmi kvalifikovane venuje rádiológii.
Na tému nádej mi momentálne napadne obdobie, keď som pred dvadsiatimi rokmi začínal v  Národnom onkologickom ústave na rtg oddelení a dennodenne som sa stretával samozrejme prevažne s onkologickými pacientmi. Pre začínajúceho rádiológa skúsenosť na nezaplatenie, teda takmer vždy išlo o  život a  jeho protipól. A v tomto boji sú zdravotníci len ohnivko v reťazi spolu s  najbližšími, psychológmi resp. prípadne kňazmi, ktorí pacientom MUSIA dávať nádej. Nádej na zlepšenie stavu, nádej na vyliečenie a predĺženie kvality života. Po počiatočnom šoku z diagnózy a dobre psychológmi zmapovaných fázach psychickej lability prichádza fáza racionality, kedy je človek prístupný ku argumentom lekára a je ochotný spolupracovať. Vliata nádej mu pomáha prekonávať počiatočné komplikácie a strasti napr. pri rôznych vyšetreniach, zväčša nepríjemných a bolestivých a organizmus má ešte dostatok síl a rezerv. Najväčšie umenie je však dávať nádej pacientovi, ktorý si už niečo preskákal v rámci svojej choroby, zmenil sa mu výzor a kontrolné výsledky nie sú najpovzbudivejšie. Vtedy musí zdravotník pôsobiť čo najprirodzenejšie, reálne argumentovať a  nepretvárať sa. Nesmie dávať falošné nádeje, lebo pacient si už vybudoval „šiesty zmysel pre realitu“ a vie aj medzi riadkami čítať zamlčané fakty. Toľko názor.

Čo dodať na záver? Všade, kde žijú ľudia sa nájdu takí, ktorí sú odkázaní na našu pomocnú ruku. Ich životnú dráhu narušila choroba, zdravotné postihnutie, úraz, prípadne zmena v spôsobe žitia, vnútorná samota a  odchod na okraj spoločnosti, akési sociálne a psychologické vyhnanstvo. Nevyhnutnou podmienkou pre návrat z tohto vyhnanstva je kus ľudskosti a porozumenia, pretože hľadanie cesty späť do majoritnej spoločnosti je cesta bolestivá a tŕnistá. Som rád, že v našom Inštitúte stojíme na strane tých, ktorí pomáhajú. Snažíme sa o  znovuodkrývanie ľudských hodnôt a osobnostných predpokladov, ktoré sú veľmi dôležité nie len pre našich klientov, ale aj pre celú spoločnosť.

S pozdravom PhDr. Dušan Piršel
Riaditeľ Inštitútu pre pracovnú rehabilitáciu občanov so zdravotným postihnutím
Mokrohájska 1,
842 40 Bratislava

close

Prajeme príjemné čítanie a ďakujeme za zdieľanie