Burko

Spoločnými silami zvládneme všetko

Archív November 2014 Iveta Burianeková Katka

Moje prvé pocity z tracheostomie.

Keď mi lekár pneumológ pri prvej návšteve pred polrokom v BB povedal, že potrebujeme tracheostomiu rázne som odmietla. Videl a počul ako veľmi chrčí a ťažko dýcha. Tvrdila som, že je to u nej normálne dýchanie a práve je viac rozrušená z vyšetrenia. Tak mi povedal, že keď budem ja súhlasiť, pomôže mi a urobia je tracheostomiu.

V septembri v jednu sobotu doma prestala na tri krát dýchať, omodrala a celkom ochabla. Nebolo mi vtedy všetko jedno. Našťastie stačilo poodsávať a s dieťaťom potriasť. Prebralo sa. No keď som to spomenula na neurológii, tak hneď nás poslali na röntgen, či sa potvrdí zápal pľúc.  Ja som tomu nechcela veriť, veď nemá žiadne príznaky, nechrčí viac, nemá viac hlienov, žiadna teplota. Nič čo by naznačovalo tomu, že môže byť chorá. No snímok potvrdil zápal pľúc. Hneď ju hospitalizovali a nasadili antibiotiká.
Navrhli operáciu – zavedenie tracheostomie. Prvá moja reakcia bola, že som sa rozplakala. Nechcela som sa dožiť tejto diagnózy.

Slovko TRACHEOSTOMIA vždy vo mne vyvolávalo veľmi zvláštne pocity. Brala som to ako posledné štádium choroby. Predstavovala som si dieťa napojené len na prístrojoch, ako dýcha s pomocou kyslíka, oxymeter pípa a upozorňuje na zhoršené dýchanie, pri zástavách dýchania, ktoré pravdepodobne bývajú častejšie treba používať ambuvák.

Až mám zimomriavky na tele, keď píšem tieto riadky.

Vedela som, že dieťa musí byť viac sledované a dôslednejšie dodržiavaná hygiena a dezinfekcia. Predsa kanyla je otvorená vzduch, ktorý dýcha ide rovno do pľúc, môže kedykoľvek chytiť nejakú infekciu. Žiadne návštevy v chrípkovom období, žiadne túlačky v zime, keď je studený vzduch. Nikdy som sa nechcela dožiť tohto obdobia.

26.9.11 Prišiel deň, keď Katke zaviedli do dolných dýchacích ciest hadičku, ktorá jej bude pomáhať pri dýchaní. Operácia prebehla bez komplikácií. Katka dýchala úplne potichu. Bola som veľmi milo prekvapená ako jej to pomohlo. Tak už sa nemusím báť slovka tracheostomia. Som veľmi rada, že bola možnosť operácie.

Po 10 dňoch sme si Katku aj s pomôckami (novou kanylou, filtrami na kanylu, a dezinfekčnými prostriedkami zobrali z nemocnice domov. Začala nám tvrdá realita.

Skamarátime sa s trachoškou? Bude nám pomáhať? Bude sa naozaj Katke lepšie dýchať? Budeme to zvládať? Budem ju vedieť dobre poodsávať z tracheo? Nebudú komplikácie, ak áno zvládnem ich? Tieto otázky mi v prvý deň vírili hlavou. Bolo mi ľúto, že sme takto dopadli, že Katku zdobí ďalšia hadička na tele. Aj som si chvíľu poplakala. Mala som depresie. No tie museli veľmi rýchlo prejsť. Veď dieťa ma potrebuje. Poutierala som si slzy, začala zhlboka dýchať a myslieť pozitívne a hneď bolo ľahšie na duši. Na ďalší deň som nič nerobila len sledovala Katku ako dýcha úplne potichu. Viac krát som musela prísť k nej a pozrieť či naozaj dýcha, či žije. Vôbec nechrčala. Taký nezvyk. Po 11 rokoch mi dieťa dýcha celkom potichu. Je to taký zvláštny pocit. Dúfam, že nebudeme mávať problémy, komplikácie a budeme si užívať spokojnejší život.