Spoločnými silami zvládneme všetko

Spoločnými silami zvládneme všetko

Miesto, kde si hendikep dáva pauzu

Neverila som, že existuje verejne, hoci som jedno také mala doma v  kuchyni. Pri maľovaní som zabudla, že existuje svet vôkol, že som nejakým spôsobom obmedzená či limitovaná. Ale stále som to bola iba ja. Vo svojej vlastnej bubline. Donekonečna som sa pokúšala svetu ukázať, že áno, neviem to, čo vy, ale viem to, čo vy neviete.

A potom som prvýkrát prešla dverami Tvorivého ateliéru. Na niekoľko mesiacov som podľahla jeho čaru, potom som sebaisto vykročila medzi tých, ktorí hlasnejšie či potichu tvrdili, že niečo nedokážem. A výsledok už mnohí poznajú, mnohí cítia, mnohí žijú… Tvorivý ateliér je úžasné miesto v rovnako úžasnej dedinke, o ktorej existencii som dlho nevedela. Dnes ju nazývam kúsok raja. Ten pokoj… Život je tu spomalený, ľahší, ľudia sú si bližšie.
Teraz nerozprávam o  dedinke na strednom Slovensku, rozprávam o mieste vzdialenom polhodinu od Bratislavy.
Ale späť k ateliéru… Jeho zakladateľka, Eva Jankovičová, je bývalá zdravotná sestra z koronárnej jednotky v Trnavskej nemocnici. Videla a zažila už všeličo. Po tom, ako jej synovec po úraze krčnej chrbtice ostal na invalidnom vozíku, otvorili sa jej brány do sveta hendikepovaných. Z mladého samostatného muža sa stal bezmocný muž. Doslova. A  bola to práve ona, kto s ním trávil najviac času. Myslím, že niekedy v  tejto dobe začala sní- vať svoj sen. A ako všetci vieme, sny sa plnia a svet je plný zázračných ľudí, len ich musíme chcieť vidieť.
Eve som ponúkla spoluprácu, a tak som na istý čas bola súčasťou diania v Tvorivom ateliéri. Maľovala som s deťmi i s dospelými, s ľuďmi s  hendikepom i bez hendikepu, no čoraz viac ma začal priťahovať šijací stroj. Moja kvadruparéza si na pár hodín denne brala neplatené voľno. Nie, nebolo všetko prispôsobené mne a vďaka tomu som napredovala, zdokonaľovala som sa. Pamätám si ako ma našla s rotačným rezákom na látky v ruke. Pozerala na mňa so zdesením a ja som ju upokojovala, že sa nemá čoho báť. Kto vie, aký ostrý je rezák na látky, chápe… Naučila som sa prišpendliť látku o látku, rezať a  šiť – na stroji i  v ruke. O  dopichaných prstoch pomlčím. Porezala som sa iba raz a nebolo to nič vážne, bolo to skôr z nedbanlivosti. Na svojej stránke som pravidelne uverejňovala fotky mojich výtvorov. Samozrejme, nikdy v živote sa nemôžem porovnávať so zdravými skúsenými šičkami. To proste nejde. Ale viem, že dokážem mnohé. Pri zložitejších projektoch (cháp – úroveň dvanásťročného dieťaťa) mi látky rezala Eva alebo asistentka. Predsa len ruky mi neslúžia tak, ako väčšine obyvateľstva. Najviac ma teší, že som neostala jedinou hendikepovanou návštevníčkou.
Veľmi sa teším z progresu jedného mladého dievčaťa z Galanty. Okukali to odo mňa a začali šiť – so svojou sestrou a mamou. Pri rozhovore mi priznala, že je to úžasná terapia – fyzická i psychická. Ja dnes šijem, keď mám čas (a toho mám žalostne málo) a  keď som nahnevaná. Väčšina mojich priateľov vie, že sa tak najlepšie upokojím.
A  fyzický tréning? Režem, špendlím, šijem, žehlím… A opäť v inom poradí… Vstať, sadnúť si, prejsť k  doske, hýbať skrehnutými prstami, ktoré doplatili na poškodenie nervu… Občas sa sama seba pýtam, ako by asi dnes vyzeral môj život, nebyť Tvorivého ateliéru. A ako by vyzeral život ľudí, ktorí sa ma rozhodli nasledovať – veď keď to dokáže ona… Mnoho „zdravých“ sa mi už poďakovalo za motiváciu. U ľudí s mentálnym, či telesným hendikepom, si to viem prečítať v ich očiach. Evi, ubezpečujem Ťa, že Tvoja práca má obrovský význam.Ďakujeme.

Dagmar Sváteková Predsedkyňa OZ socialDATA