„Mať v rodine lekára je obeta pre celú rodinu.“ „Je to nádherné, ale ťažké poslanie“

Ako malé dievčatko som nevedela pochopiť, prečo si moja maminka vybrala povolanie lekárky. Bola to dlhá cesta pre mňa plaču a prosenia. Keď som mala 4 roky, lekári chodili do služieb aj na pár dní. Maminka mi dala v piatok pusu so slovami: „Miláčik musíš to vydržať, prídem v pondelok tak rýchlo, ako sa bude dať.“ Prosila som ju, prečo práve ona musí ísť.
Objímala som ju medzi dverami a úpenlivo hovorila, že budem poslúchať. Nepomáhalo nič, jednoducho nebola iná možnosť. Vždy mi s úsmevom odpovedal: „Musím, pretože je to moje poslanie a som lekárka.“ Až po rokoch sa priznala, že si aj ona poplakala pri odchode. Veď aj pre ňu to bolo veľmi náročné, odísť od svojho dieťaťa. Bola som na ňu veľmi nahnevaná. Dlhé roky som to v sebe spracovávala. Cítila som krivdu a nedostatok pochopenia.

Ešte aj teraz mi je niekedy smutno, keď si spomeniem na tie noci, keď som voňala jej pyžamo a plakala od bolesti srdca, že nie je pri mne. Celé tie noci som preplakala. Zanechalo to vo mne určité stopy, ktoré som spracovala, až keď prišli na svet moje deti. Nechápala som to, že ma opúšťala. Nevedela som to jednoducho prijať. Pýtala som sa samej seba, či som urobila niečo zlé. Mamina robila popri mne 3 atestácie. Chodila do služieb a pomáhala na všetky strany. Milovala svoju prácu a milovala aj mňa. Bol to aj jej vnútorný boj. Už teraz to viem. Neurológia je náročná špecializácia. Je detský aj dosp. neurológ. Môj otec robil všetko pre to, aby ju nahradil. Varil nám a hral sa s nami. Pre muža to bolo dosť ťažké, ale zvládol to bravúrne. Každý deň sme mali paradajkovú polievku a v nedeľu u starkej kurča s ryžou. Vedel navariť totiž len jednu polievku, asi preto som ju odvtedy nejedla. Vianoce a Silvester sme mali tiež ťažké, keď mamina slúžila.

Starká nám upiekla rybu a zaniesli sme jej ju do práce. Objala nás a išli sme preč. Po 5 rokoch sa narodil brat. Zvládalo sa mi to trošku lepšie. Bol zlatý a vedel moje slzy oceniť tak, že sme si poplakali spolu. Bol ale silnejší, ako ja. Asi preto je teraz lekárom. Jeho deti zažívajú to isté 2x, pretože aj jeho žena je lekárka. Obdivujem ho, ale je úžasný
a milujúci otec a manžel. Mám 42 rokov. Za tie roky sme sa s maminkou nemali akosi čas venovať tomu, čo bolo, pretože sme kráčali jej cestou. Všetko sa prispôsobovalo. Až teraz po rokoch sme sa začali intenzívne rozprávať o všetkom, čo sme zažívali. Teraz, keď to už konečne dokážem pochopiť. Jej ocko tiež bol lekár, tiež jej bývalo smutno, ale zvolila si takú istú cestu – „Pomáhať ľuďom s láskou.“

Odpustila som jej a som na ňu veľmi hrdá. Ešte stále pracuje ako lekárka. Má 67 rokov a je to úžasná mama, babka svojich vnúčat a priateľka. Ja som nešla v jej šľapajach, pretože som si povedala, že moje deti nebudú za mnou plakať. Mám veľa priateľov a priateliek – lekárov. Je to obeta zo strany rodiny, partnerov aj ich. Je to nádherné poslanie a musia ho cítiť v srdci. Ich rodina to musí ustáť. Majú na ňu veľmi málo času, ale rozhodli sa pomáhať a ja skláňam pred nimi klobúk. Ja som to sama zažila, aké to je. V rodine lekára treba „veľmi veľa lásky“, aby ostala spolu.

A ĎAKUJEM TI MAMINKA – MILUJEM ŤA. AJ TEBE OCKO, ŽE STE UDRŽALI NAŠU RODINU POKOPE.

Archív článkov z časopisu Inak obdarení Júl – August – September 2018Júl - August - September - 2018

 

Informačný portál Inak obdarení čitajte tu.