Burko

Spoločnými silami zvládneme všetko

Archív December 2016 Pozitívne myslenie Simone Sophie Stewart

Máriine narodeniny

Na druhý deň v škole Márii triedna pani učiteľka Emília Ropková a jej spolužiaci gratulovali k dvanástym narodeninám. Jej najlepšia kamarátka jej darovala pestrofarebnú šatku. Mária bola už piatačka, chodila spolu s Evou do 5. A. Škola jej išla výborne, nosila domov skoro samé jednotky. Mala rada aj svoju pani učiteľku, lebo bola dobrá a trpezlivá pri vysvetľovaní nových učív z matematiky. Vždy sa usmievala a  Mária sa chcela na  ňu podobať.

Okrem toho bola krásna. Mala blond vlasy po plecia, malý nos, pleť jemnú, plné ružové pery a štíhlu postavu. Mária pozvala na hostinu všetky dievčatá. Zatiaľ čo sa tešili, Alojz chystal oslavu v dome. Najprv navaril obed pre trinástich ľudí – hovädzí vývar s pečeňovými knedličkami, pečenú kačicu plnenú plnkou s dusenou kapustou a domácou knedľou. Potom upiekol rôzne koláče a hlavne trojposchodovú tortu s jahodovou plnkou, na vrchu poliatou čokoládovou polevou. Celý dom ozdobil nafukovacími farebnými balónmi.
Nad dvere zvonka zavesil obrovský plagát, na ktorom bolo ružovou farbou napísané: „Všetko najlepšie k Tvojim dvanástym narodeninám, Mária!“
Stále mu však chýbal darček pre Máriu. Tak sa vybral do mesta. Dlho nič nemohol nájsť a už si myslel, že to vzdá.
V poslednej chvíli zazrel na trhu stánok so zlatými a striebornými retiazkami a prsteňmi. Hneď sa mu zapáčil jeden zlatý prsteň s anjelom. Bez rozmýšľania ho kúpil. Lenže netušil, že ten prsteň nie je len taký obyčajný, ako vyzeral.
Ten prsteň mal čarovnú moc, plnil jedno pranie zo srdca. Stratil ho čarodej Dlhofúz, vypadol mu z vrecka, keď letel cez dedinu v noci, aby ho ľudia nezazreli. Dlhofúz mal fúzy dlhé až po zem, odetý bol do  dlhého ligotavého plášťa so žltými hviezdami a na nohách mal hnedé čižmy, ktoré mu siahali až nad kolená. Alojz prišiel domov a chvíľku za ním aj Mária.
Pozrela sa na stôl a začudovane sa opýtala: „Prečo je na  stole trinásť tanierov, veď som pozvala len jedenásť kamarátok, budeš s nami obedovať?“ „Nie, zlatko, teta Janka s vami bude obedovať, ja musím ísť k Martinovi,“ odvetil milo.
„Čože?! Ja ju nemám rada, lebo ma núti ísť spať o ôsmej a  umývať si ruky každých päť minút…
Okrem toho mi hovorí, že by som nemala čítať knihy, ale učiť sa spoločenskému správaniu,“ pokračovala zúfalo Mária.
„Dobre viem, čo si myslí, počul som to najmenej stokrát, ale naozaj už musím ísť. Prepáč. Pá, zlatíčko. Uvidíme sa večer,“ povedal a odišiel.
Mária sa šla preobliecť do krásnych dlhých večerných šiat smaragdovej farby, aby teta bola spokojná, dokonca sa očarujú- co učesala a opakovala si pravidlá bontónu. Cŕŕŕn, zazvonil zvonček a Mária šla otvoriť dvere.
Vo dverách stála teta Jana. Bosorka, ako ju nazývala Mária. „Dobrý deň, tetuška Januška, ako sa máte? Tak som sa na vás tešila,“ klamala milo.
„Fíha, už ma neprezývaš teta Jana-bosorka, čo sa stalo? Ó, aká si pekná, aj účes sa mi páči,“ prekvapene skonštatovala.
„Viete, teta, ja som sa rozhodla, že sa budem správať, ako si vy prajete,“ odvetila, potláčajúc smiech, a tetu odviedla do kuchyne, kde sa mala konať oslava.
„A kedy prídu tvoje priateľky?“ vyzvedala. „O tretej po obede, oslava skončí o jedenástej večer, dúfam, že vám to nevadí, teta,“ informovala ju Mária. „No podľa mňa by si mala chodievať spávať o ôsmej. Ja nesúhlasím!“ kričala celá červená. Pritom tak dupala nohami, že si na pekných a nových červených lodičkách zlomila oba opätky.
Spadla na zem. Nanešťastie si zlomila nielen opätky, ale aj obe nohy.
„Au, au, to je bolesť! Asi som si dolámala nohy, rýchlo zavolaj nejakého doktora! Hýb sa, dievčisko jedno nepodarené, panebože!“ kričala.
„Dobre, dobre, zavolám pána Martina, len po mne toľko nekričte, len pokoj. Môžem vari za to ja, že ste si dolámali nohy na tých hlúpych lodičkách? Keby ste toľko nezúrili, toto by sa nestalo… Idem zavolať doktora. Nehýbte sa,“ Mária hovorila tak pokojne, že sa upokojila aj teta. Mária vo večerných šatách bežala k Martinovmu domu.
S Alojzom ju nepočuli, že búcha ani že zvoní na zvonček, lebo sa vynikajúco bavili a smiali sa z plného hrdla.
Okno bolo príliš vysoko, takže sa nedalo vyliezť hore a vojsť cezeň. Rozmýšľala, čo urobí. Zrazu zbadala okoloidúceho policajta a okamžite dostala nápad poprosiť ho, aby vyvalil dvere! Hoci sa mu to videlo veľmi čudné, spravil to. Tí dvaja nepočuli ani tento buchot. Mária bleskovo vbehla do obývačky, kde obaja sedeli na zelenej pohovke. Ešte aj teraz sa smiali, ale len dovtedy, kým im nepadol zrak na Máriu.
„Mária, si to ty?“ spýtali sa jednohlasne, neveriac tomu, že to je ona.
„Čo tu robíš, veď ti prídu o hodinu hostia, nie?“ pokračovali.
„No po prvé áno, som to ja. Po druhé, som tu, pretože si teta zlomila obe nohy, lebo od zlosti dupala až tak, že bolo po  opätkoch,“ nervózne vysvetľovala Mária zložitú situáciu.
„Aha, prečo tak zúrila?“ chcel vedieť Alojz. „Ja som jej povedala, o koľkej je naplánovaný koniec oslavy. Predsa vieš, aká je,“ dodala. Ani sa nenazdala a  už Alojz s  Martinom utekali k dverám.
Keď ich zbadali vyvalené, hodili na Máriu nechápavý pohľad. „Nepozerajte tak na  mňa, prosím vás! Čo som mala robiť, keď ste ma nepočuli?“ vravela podráždene.
„To si sama?“ Alojz s  Martinom si vymenili neveriace pohľady. „Nie! To policajt, ktorého som o to požiadala, no už poďte!“ hnala ich.Konečne dorazili domov. Teta Jana ešte stále stonala od bolesti a ešte viac jačala. Hneď ju odniesli do Martinovej ambulancie, aby jej mohol dať nohy do sadry. Potom ju odviezli domov. Oslava sa konečne mohla začať. Nasledoval chutný obed, torta a darčeky.
Najskôr jej gratulovali dievčatá a potom večer aj Alojz, keď sa okolo desiatej vrátil od tety Jany. Daroval jej ten prekrásny prsteň, čo objavil na trhu.
Nastokla si ho na prst, radostne zvolala: „Ďakujem, je nádherný!“ „Nemáš za čo, moja,“ usmieval sa na ňu.
Dokonca bola aj tancovačka, no ako sa hovorí, v  najlepšom treba prestať. O  jedenástej Alojz odprevádzal dievčatá domov. Má- riu nechal v  domčeku samú. Už chcela ísť spať, lenže si začala predstavovať, že prsteň od  Alojza je čarovný. A  tak ním pokrútila a súčasne si priala najtajnejšie želanie. Znelo takto: „Želám si stretnúť sa s rozprávkovými bytosťami a nikdy sa nevrátiť!“

Pokračovanie tu