Burko

Spoločnými silami zvládneme všetko

Archív Január 2017 Pozitívne myslenie Simone Sophie Stewart

Mária v rozprávkovom svete

Zrazu sa ocitla na  neuveriteľne krásnom mieste. Kvety, čo tu rástli, svietili a jagali sa, pretože boli zo zlata. Nad hlavou jej preletel drak. Od  úžasu nezavrela ústa. O  chvíľu sa pred ňou zjavil sám čarodejník Dlhofúz. „Dobrý deň, ako sa máte, dievčinka?“ milo sa jej prihovoril. „Dobre, deduško, len neviem, kde som,“ zmätene sa obzerala po okolí. „Si v rozprávkovom svete.

Sen, ktorý si si vysnívala, Mária! No je tu jeden háčik…“ zatváril sa ustarostene. „Aký? A ako to, že viete moje meno?“ čudovala sa. Hlas sa jej triasol a v očiach mala strach. „My rozprávkové bytosti máme takú schopnosť, keď sa pozrieme na človeka, vieme, ako sa volá. Háčik je v tom – no – v tomto prsteni, čo máš na prste… Ja som ho stratil v noci, keď som letel na metle ponad mesto. Našiel ho zlatník, ktorý ho predal tvojmu strýkovi Alojzovi… Prsteň je čarovný a plní jedno želanie zo srdca. Spomínaš si, aké boli posledné slová tvojho priania?“ pokúšal sa jej to vysvetliť.
Mária sa zamyslela a o chvíľu si spomenula: „… A  nikdy sa nevrátiť!
To znamená, že už nikdy neuvidím strýka, Evu, moju najlepšiu kamarátku, náš domček, pána Martina, nevrátim sa viac domov, však?“ Mária pochopila, čo chcel povedať, po lícach jej stekali prúdy sĺz.
Čarodejník iba smutne prikývol. „No, ale poď teraz ku mne domov, niečo už vymyslíme, neboj sa,“ upokojoval ju. Išli cez čarovný les, kde divožienky tancovali a zabávali sa, ježko si vykračoval s jabĺčkom na  chrbte. Rástli tu zlaté stromy, tráva bola strieborná a kvietky bronzové. Mária nevedela, či sa má tešiť z tej nádhery alebo smútiť za domovom. Zatiaľ čo kráčali k čarodejníkovmu domu, Alojz sa vrátil domov. Nakukol do Máriinej izby, a keď zistil, že tam nie je, prehľadal celý dom. Lenže márne. Hneď sa vybral za Martinom a spolu prehľadali celú dedinu, ale Máriu nenašli. Jej zmiznutie bolo každému divné. Kým sa všetci trápili, dostalo sa to do uší dokonca aj tete Jane. Tá sa hneď dala odviezť do dediny.

Čarodejník doviedol Máriu do svojho domu. Pred ním bola krásna záhrada s kobercom sedmokrások, jabloň s krásnymi bielymi kvetmi sťa závoj nevesty. Pod svojou korunou skrývala zlatú lavičku. Čarodejník bol odmlada milovník banánov, takže vedľa jablone mal zasadených zo päť banánovníkov. Uprostred záhrady bolo jagavé jazierko, v ktorom plávali strieborné rybky. Vedľa bol záhradný stolík so stoličkami. Za domom bol kurín, chlievik, z ktorého vykúkali milučké ružové prasiatka. Z okien kuchyne sa šírila vôňa. To v dome piekla koláče čarodejníkova žena Žofia.
Na zvončeku pri dome mali napísané „Kúzlovci“.
Hneď ako vstúpili dnu, Žofia sa milo prihovorila svojmu mužovi: „Mužíček môj, koho si nám to priviedol domov?“ Čarodejník usmievajúc sa odvetil: „To je Mária, bude s nami chvíľu bývať, dúfam, že ti to nevadí.“
„Samozrejme, že nevadí! Pekne ju odveď do hosťovskej izby a poukazuj jej náš dom, ja zatiaľ dopečiem jablkové koláče. A ozaj, vyčaruj jej v izbe farby stien, koberca, políc, aké bude chcieť, aby sa u nás cítila ako doma. Ja musím ísť do kuchyne, lebo sa mi to tam všetko pripečie.“
Treba spomenúť, že rozprávkové bytosti niečo odkukali od ľudí. A tak nebolo nezvyčajné vidieť v ich domácnostiach zopár kusov moderného nábytku. Mária videla každý kútik domu. Na chodbách stáli pri každom okne vázy plné kvetov, boli v nich buď ruže, alebo orchidey. Steny svietili jasnožltou farbou. Izbu si čarodejník Dlhofúz so Žofiou zariadili elegantne. Podlaha bola z lesklého dreva, steny boli zelenkastej farby, vankúše a periny boli navlečené v žltých hodvábnych obliečkach. Drevený nočný stolík stál hneď vedľa postele. Ale potom išli do  budúcej Máriinej izby. Tá nebola vôbec zariadená, lebo každý hosť si ju mohol nechať zariadiť podľa svojich predstáv. Keď hosť odišiel, izba sa sama odčarovala.
A tak sa Dlhofúz obrátil na Máriu s otázkou: „Tak ako to tu chceš mať zariadené?“ Mária trošku porozmýšľala a o chvíľu zasnene šepkala, akoby pri nej spalo sto ľudí: „Chcem byť ako v podmorskej krajine. Na stene by mohla byť nakreslená morská panna, ktorá má gaštanovohnedé vlasy zapletené do dvoch vrkočov s poprepletanými perlami. Plutvu nech má zlatostriebristú s  bronzovými hviezdičkami. Vedľa nej nech pláva delfín a okolo nich je iba šíre more, jemnučký piesok a nádherné farebné koraly. Ešte som zabudla na tvár, takže oči nech sú krásne modré, nos úzky a pehavý, pery ružové. Posteľ by som chcela mať v tvare pestrofarebnej morskej mušle, ktorá sa bude najlepšie vynímať v strede izby. V  jej vnútri bude mäkučký matrac, vankúš vyzerajúci ako perla… Pred posteľou môže byť koberec s morskými koníkmi. A závesy na oknách by mohli vyzerať ako morské chaluhy.“
„Máš dobré nápady, fantáziu, to je veru nádhera! Môžem ti poradiť teraz ja? Ja by som sem dal bledomodrú sklenenú lampu, bude vyzerať, akoby to bola bublina. Nočný stolík by som dal žltomodrý, aby to tu nebolo všetko modré.
Čo povieš?“ navrhol Dlhofúz.
„Skvelý nápad!“ nadšene zvýskla Mária.
On iba luskol prstami a po chvíli prehovoril: „Už je izba hotová, nejdeme si zajesť toho jablkového koláča, čo Žofia určite už dopiekla. Lebo mi už v bruchu škvŕka.“ Hladne na ňu hľadel.
„No čo už s tebou, ty hladoš! Tak teda poďme!“ A utekali za Žofiou. Jej kuchyňa bola priam čarovná, steny boli krvavočervené ako rozkvitnuté ruže v  záhrade, pri stene stál stôl a stoličky z tmavohnedého dreva. Na stole prestreté pre tri osoby, strieborné taniere so zlatým pásikom na okraji, pri tanieroch príbor, lyžice, nožíky a  vidličky. V strede stola veľký oválny strieborný tanier.
Len čo vošli, Žofia ich svojím príjemným hlasom pozdravila od moderného sporáka: „Ahoj, už ste tu? Práve sa dopiekol koláč… Akí ste presní. Sadnite si, prosím…“ Vybrala z pece jablkový koláč. Premiestnila ho na  pripravený oválny strieborný tanier. Dlhofúz aj Mária mlčky čakali, kedy si k nim Žofia aj s  nakrájaným koláčom sadne.
Všetkým naložila na taniere a hodila na nich spýtavý pohľad. „Prečo ste takí zamĺknutí? Inak, mám zopár otázok… Napríklad, prečo má Mária tvoj čarovný prsteň? A  odkiaľ je Mária? Nevyzerá ako z  rozprávkovej krajiny.“ Spustila na oboch Žofia prúd otázok. Dlhofúz pozrel na Máriu.

„Povieš jej to ty alebo ja?“ spýtal sa. „Asi by som to mala rozpovedať ja,“ neisto skonštatovala Mária. A začala opisovať celú patáliu…
Povedala jej o  svojej radosti z čítania rozprávok, o tom, že vždy verila v rozprávkové bytosti a o jej túžbe ich jedného dňa stretnúť. O príprave narodenín aj o tete Janke, ako si zlomila obe nohy. O samotnej oslave, kde jej strýko Alojz daroval čarovný prsteň, ktorý jej kúpil od zlatníka, a ten ho našiel niekde na ceste po tom, čo ho Dlhofúz stratil, keď letel nocou ponad dedinu. Ale aj o tom nešťastnom prianí, ktoré vyslovila.
„Hm, určite musí existovať spôsob, ako zrušiť to tvoje nešťastné prianie,“ s nádejou poznamenala Žofia.
„Nevieš, kto by Márii mohol poradiť, ako zrušiť prianie a  dostať sa domov?“ obrátila sa na  svojho muža.
Dlhofúz chvíľku dumal a napokon celý rozjasnený vykríkol: „Drak Bonifác by to mohol vedieť, lebo on študoval aj mágiu a je inteligentný.“
„Výborne! Kde býva?“ skríkli obe jednohlasne.
„Býva v kamennom dome zopár kilometrov odtiaľto. Pôjdeme hneď? Myslím si, že by to bolo najmúdrejšie. Zajtra cestuje so svojou ženou Agrafeňou aj s deťmi na dovolenku,“ dumal.
„Jasné, chcem to vedieť čím skôr. Nechcem, aby sa strýko Alojz zbláznil, určite sa už o mňa bojí,“ zamyslene odsúhlasila Mária.
„Mám pripraviť metly?“ spýtala sa Žofia.
Mária len vyvalila oči. Ona totiž vôbec nevedela, ako sa lieta na metle. A kde by sa to aj tak bola naučila? Veď jej svet bol celkom odlišný…
„Áno, prosím ťa, Žofia,“ poprosil a  otočil sa k Márii, „a tebe musím ukázať, ako sa na metle lieta, neboj sa, nie je to nič ťažké,“ upokojoval ju.
„Ja budem letieť na metle? To sa mi nechce veriť. Len treba dúfať, že nenarazím do stromu alebo niečo podobné,“ odpovedala s nadšením, no aj s obavami Mária.
Dlhofúz ju zobral do lesa, aby ju naučil zaobchádzať s metlou. Zastali na priestrannej čistinke uprostred lesa. Podal jej červenočiernu metlu s obrázkami drakov po bokoch, štetiny mala červenej farby. Mária chytila neisto metlu a začala sa prvá lekcia lietania. Dlhofúz spustil svoju dlhočiznú prednášku.

Pokračovanie tu