Burko

Spoločnými silami zvládneme všetko

Aj tak sa to dá Archív Júl 2016 My ženy na vozíčku Skutočné príbehy

Lucia Kmeťová

Luciu som zaregistrovala prvýkrát, keď vystupovala v televíznej relácii Modré z neba, kde zaznel jej krásny hlas, keď spievala. Osobne sme sa už niekoľkokrát stretli a páči sa mi jej odhodlanie nevzdávať sa, ísť za  svojím cieľom. Položila som jej preto niekoľko otázok, aby som ju predstavila ako iniciatívnu milú ženu na vozíku aj čitateľom Inak obdarení.

Lucia, zviditeľnila si sa v televízii svojím krásnym spevom, čo si vtedy spievala? 
V modrom z  neba som spievala skladbu: Caro mio ben – Giuseppe Giordani. Následne na to som naspievala titulné skladby k disneyovke Cililing v štúdiu Saturn Entertainment – text napísal Kamil Peteraj. Spolupracovala som aj s Jarom Dvorským i Antonom-Tony Popovičom – slovenským skladateľom, aranžérom a dirigentom.

Čo o sebe prezradíš čitateľom Inak obdarení?
Keď som mala tri roky, začalo sa u mňa prejavovať ochorenie, ktoré sa volá svalová dystrofia. Náhle som padala na kolená, stabilita mojej chôdze už nebola taká istá, veľmi rýchlo som sa unavila a v jedenástich rokoch som zostala pripútaná na invalidný vozík. Na detstvo mám však predovšetkým krásne spomienky. Spolu s mojím bratom som navštevovala miestnu základnú školu. Spomínam si na svojich spolužiakov, ktorí mi vždy pomáhali a chránili ma, tak isto ako môj brat. Už na základnej škole som vynikala hudobným nadaním, a tak som začala navštevovať základnú umeleckú školu. Vyhrala som množstvo speváckych súťaží a spoznala som veľa zaujímavých umelcov a miest. A musím povedať, že aj vďaka hudbe som ľahšie prekonávala bariéry, či už ľudské alebo tie fyzické. V 80. a 90. rokoch ľudia videli hendikepovaného človeka jedine tak za bránami ústavu, a  preto mali strach komunikovať s človekom, ktorý bol fyzicky hendikepovaný. Vždy som ostala rozčarovaná, keď sa so mnou ľudia rozprávali ako s mentálne postihnutou. Dnešná doba je už vďakabohu na míle vzdialená od tej predošlej a ľudia sú otvorenejší, múdrejší, empatickejší. Aj tak sa nájdu jedinci, ktorí s vami budú komunikovať a pritom nemajú slušnosť sadnúť si na  stoličku, lavičku či do trávy, aby sme si mohli pozerať do očí, len tak totiž môže byť rozhovor plnohodnotný a seberovný…

Akú školu si skončila, kde si pracovala? 
Vyštudovala som operný spev na  Súkromnom konzervatóriu Dezidera Kardoša u pani profesorky Evky Pacovskej – okrem iného členky zoskupenia Close Harmony Friends a  u  pána profesora Petra Ďurovca – člena kapely La Gioia. Bolo pre mňa požehnaním študovať práve u  týchto dvoch úžasných spevákov a ľudí s veľkým srdcom. Po ukončení štúdia som pracovala v Súkromnej základnej umeleckej škole, kde som učila detičky od piatich rokov spev a hudobnú teóriu. Odovzdávať kvalitné vedomosti mladej generácii spevákov je, podľa môjho názoru, povinnosťou všetkých pedagógov, pretože deti sú ako nepopísaná tabuľa, na ktorú môžete písať iba to, čo sami viete, ovládate a milujete.


Čo teda pre teba znamená hudba a spev? A rozdeľuješ hudbu na dobrú a zlú, alebo ako? 
Hudba a spev je súčasťou môjho života…Vyrastala som v muzikantskej rodine. Môj tatko je vynikajúci gitarista a  jeho otec, teda môj dedko, bol primášom cigánskej cimbalovej kapely. Moja mamina má krásny, silný hlas, ale bohužiaľ nemá sluch, zato veľmi rada spieva. Môj tatko hovorí, že jej nestačia všetky stupnice, keď začne spievať, pretože prechádza z tóniny do tóniny, ale jej to nevadí. Robí to s láskou. Hudba koluje v mojich žilách. Od mala som počúvala kapely, ako Smokye, Deep Purple, Queen, Roxette, ktoré ma samozrejme ovplyvňovali. Milujem však aj cigánsku muziku, pretože je v nej oheň a úprimnosť, ktoré sú mi blízke. Momentálne veľa počúvam jazz, predovšetkým Gregoryho Portera a Wintona Marsalisa, ktorých spev a hra na trúbke sa mi dostávajú pod kožu. Hudbu však nerozdeľujem na  dobrú a zlú, pretože je to vec vkusu a názoru. Mne sa nemusí páčiť rap či folklór a niekomu práve tieto štýly v srdci zarezonujú. A o to ide. Hudba je vyjadrením našich najhlbších emócií a pokiaľ sa ľudí dotknú, tak práve vtedy to všetko dáva zmysel. Keď potrebujem byť sama so svojimi myšlienkami, rada zájdem do prírody. Neďaleko bydliska mám svoje obľúbené miestečko a  tam nasávam energiu zo spevu vtákov a jemného, pre nás záhadného, rozhovoru topoľov a briez. Zvuky vnímam veľmi intenzívne a každé ráno ma poteší cupot labiek môjho psíka Cezarka, ktorý ma chodieva budiť.

Všetci máme svoje sny, o čom snívaš ty? 
Som dobrodružný typ človeka, a tak by som rada niekedy v budúcnosti autom precestovala celé Taliansko. A taktiež by som chcela zažiť tandemový zoskok. Milujem, keď mi adrenalín stúpa do hlavy.

Ovplyvnil ťa nejako tvoj hendikep? 
Ako som spomínala, som na vozíku od svojich 11.-tich rokov, čiže takmer celé detstvo, mladosť a dospelosť. Neviem, aká by som bola, keby som bola zdravá. Veľa ľudí mi vraví, že som silná osobnosť. Život, a predovšetkým ten náš, nie je prechádzka ružovou záhradou, a  tak sila, odhodlanie, odvaha a viera sú občas jediné karty, s ktorými môžeme hrať.

Pohybuješ sa na elektrickom vozíku a potrebuješ pomoc iných osôb, čo pre teba znamená osobná asistencia? 
Osobná asistencia je pre mňa synonymom slobody. Môžem rozhodovať o  svojom živote, o aktivitách, ktoré ma napĺňajú, vzdelávajú či zabávajú… Na Slovensku je to však s asistenciou veľmi ťažké, pretože odmena 2,76€ na hodinu skutočne veľa ľudí skôr demotivuje. Našťastie sa nájdu aj ľudia, ktorí to robia radi, majú k takejto práci vzťah, pretože medzi hendikepovaným a osobným asistentom je často silné puto, keďže musia spolu riešiť nielen bežné činnosti, ako sú nakupovanie, upratovanie, pomoc pri príprave jedla a podobne, ale sú to aj intímne úkony. A pokiaľ medzi asistentom a tým, ktorý pomoc potrebuje, nie je úcta, rešpekt a dôvera, tak to človek skrátka nemôže vykonávať.

Viem, že by si sa chcela osamostatniť, v čom je problém? 
Ako každý mladý človek, aj ja túžim po vlastnom bývaní. Žiaľ, mestá a obce nestavajú bezbariérové nájomné byty, a  tak možnosť osamostatniť sa je pre hendikepovaného človeka na vozíku stále takmer nemožná. Bezbariérových bytov na Slovensku je ako šafránu, mám pocit, že sa u nás nikto s týmto problémom nezaoberá.

Prihlásila si sa na vysokú školu, kde ťa prijali, čo ideš študovať? 
Áno, toto je téma mojich posledných týž- dňov. Prijali ma na  Vysokú školu Univerzity Komenského, kde chcem študovať odbor muzikológia. Je to vedný odbor, ktorý sa zaoberá výskumom hudby. Odvetvie, ktoré zahŕňa hudobnú psychológiu, estetiku, fyziológiu. Verím, že mi univerzita vytvorí všetky podmienky na to, aby som mohla študovať odbor, ktorý je mojou láskou, vášňou, profesiou.

Za rozhovor ďakuje a veľa šťastia v živote želá Ľudmila Gričová

close

Prajeme príjemné čítanie a ďakujeme za zdieľanie