Burko

Spoločnými silami zvládneme všetko

Iveta Burianeková Naj

List do parlamentu

Už nejaký čas sa zamýšľam nad tým, ako pomôcť uľahčiť život ľuďom, ktorí stratili chorého príbuzného a nevedia ako začať žiť nový život …
Tento list som poslala ľuďom, ktorí sa budú zaoberať touto problematikou. Uvidíme či to pomôže.

Sama som si tým prešla.
V apríli 2018 mi umrela dcérka. Dožila sa 17,5 roka. Bola úplne ležiaca. Starala som sa o ňu 24 hod. denne.
Poberala som opatrovateľský príspevok.
No zrazu som prišla o dieťa. 18 rokov som bola doma, a zrazu treba ísť na úrad práce sa zaevidovať ako nezamestnaná.
Toho som sa veľmi bála. Až som mala panický strach tam ísť.
Čo budem robiť, kde sa zamestnám?  To boli moje prvé myšlienky po pohrebe.
Našťastie som mala okolo seba ľudí, ktorí mi pomohli a mohla som sa na nejaký čas zamestnať.
Tak som to znášala dosť dobre.
V novej práci som sa dlho neudržala, lebo sa mi bolo treba starať o manžela.
Vybavila som si na neho opatrovateľský príspevok. Nedožil sa schválenia. Umrel  9 mesiacov po dcérke.
Až potom som si začala uvedomovať, že som nútená ísť na úrad práce.
Tam sa ma opýtali, akú mám predstavu o práci?
Čo chcem robiť?
A ja som nevedela odpovedať.
Ja som bola vlastne 19 rokov doma.

Najviac ma dorazilo to, keď som šla na sociálnu poisťovňu a tam mi povedali, že nemám nárok na podporu, lebo som posledné štyri roky nikde nerobila.
Vtedy mi vyhŕkli slzy z očí. Tak ja som sa starala o dieťa nepretržite a to nie je práca?
Nemala som dovolenku, voľný víkend… deň, noc byť v strehu… celých 24 hodín.
A nemám nárok na podporu? Kde to žijeme?
Lomcovala mnou zlosť na celý tento sociálny systém.

Po úmrtí manžela som rok poberala vdovský dôchodok.
Som za to nesmierne vďačná.
To ma zachránilo, mala som príjem aspoň ako taký.
Na prežitie mi stačil…
Nebola som nútená ísť do práce, mohla som si oddýchnuť, načerpať sily do ďalšieho nového života.

Príbeh jednej kamarátky.
V novembri 2019 jej  umrel 25 ročný syn. Od narodenia mal vážne zdravotné problémy. Matka sa o neho starala sama nepretržite. Partnera nemá. Bola na všetko sama. Dva mesiace po pohrebe sa mi ozvala, úplne zlomená, nešťastná plakala. Čo ona ide robiť? Kde sa zamestnať, aby uživila seba a 12 ročného zdravého syna. Vôbec nemá predstavu kde začať? Čomu sa venovať.

Má zdravotné problémy, búšenie srdca, nespáva, psychicky je na dne. Viem, je to dôsledok toho všetkého čo prežila.

No pýtam sa:
Musí to tak byť?
Nemôže sa štát postarať o takýchto rodičov?
Pomôcť nejakým dôchodkom po strate dieťaťa na obdobie ½ – 1 roka?

Veď ten rodič prežíva traumy:
1. strata dieťaťa
2. Strata príjmu
3. Kde sa zaradiť?

Verím tomu, že by každému pomohlo, ak by mohol byť nejaký čas doma. Dobiť baterky. Veď po X rokoch opatrovania si zaslúži vydýchnuť, ísť niekde do welnness prípadne k moru. Mať čas porozhliadať sa po novej práci. Nabehnúť na nový život.

Viem, že veľa rodičov si týmto prešlo. Neviem ako to zvládajú…

No je veľa rodičov, ktorí sa ešte starajú o svoje večné deti, a dlhšie ako som bola ja a moja kamarátka.

Preto by som chcela ak sa dá pomôcť.
Dať do zákona aj nejaký príspevok – finančnú injekciu na obdobie aspoň pol roka, ale aj rok po odchode dieťaťa.