Ladislav Bočkor: Od Lášťoku až po Kilimandžáro

Poznáte určite tú známu pravdu o  láske, ktorá aj hory prenáša. Ako to však funguje, keď sú tou láskou samotné hory? Zdá sa, že tento druh vášne dokáže ešte viac, ba dokáže priam nemožné. Ak sa totiž zamilujete do  prírody, vrchov a  kopcov, nezastaví vás ani to, že nemôžete chodiť. Ktovie aké úmysly mal ten hore s Lacom Bočkorom, keď ho toľkokrát chránil pri lezení v horách a  neustrážil ho práve vtedy, keď opravoval kostolnú vežu.

Prečítajte si rozhovor s človekom, ktorý sa rozhodol „na štyroch“ zdolať aj Kilimandžáro. V detstve asi každý z nás sníval o tom, aké to bude, keď vyrastieme a aké atraktívne povolanie budeme mať.

Aj ty si chcel byť ako šuhaj v rozpuku kozmonautom, futbalistom či slávnym spevákom?
Moje sny boli trochu iné, chcel som byť pilotom alebo konštruktérom. Veľmi skoro ma však zlákali naše hory, túžil som po chate niekde v  kopcoch v  blízkosti rybníka. Od malička som miloval prírodu.

Takže ako študijný odbor si si vybral zoológiu, botaniku alebo geológiu? 
Elektrotechniku. Bolo to pragmatické rozhodnutie, dokonca som v odbore aj pracoval, krátko som bol zamestnaný v železiarňach v Podbrezovej. Príroda a hory však boli a stále sú mojím najväčším koníčkom a ten určoval môj život. Už ako malý chlapec na základnej škole som sa stal členom turistického krúžku, poznal som všetky slovenské pohoria a väčšinu z nich som mal aj pochodené. V lete po vlastných, v zime na bežkách. Ako trinásťročný som začal liezť. U nás v Lopeji máme takú malú skalku, Lašťok sa volá, tam som začínal. Netrvalo dlho a skúšal som to aj s kamarátmi v severných stenách Ďumbiera a to už je riadna hora.
Podarilo sa ti prežívať radosť z krásnych kopcov aj inde ako na Slovensku? 
V dobe, keď som s lezením začínal, bolo ešte cestovanie na  západ od  našich hraníc obmedzené. Mali sme však pevnú družbu so Sovietskym zväzom a tam majú naozaj perfektné vrchy. Napríklad Pamír je už súčasťou Himalájí a to sú fantastické hory, vďaka našej družbe so sovietskymi priateľmi sa nám tam otvorili úžasné možnosti. Zažil som nádherné výstupy na Chan Tengri a Pik Pabedy v pohorí Ťanšan.

Rýchlo späť a dokončiť robotu
Po revolúcii si sa rozhodol podnikať. Na čom ste pracovali v osudný deň v roku 1999?
Využil som svoju záľubu v lezení a  získal som kvalifikáciu na  prácu vo výškach. Odborne sa tomu začalo hovoriť priemyselné lezenie, boli to rôzne opravy, rekonštrukcie či údržby. Fungovalo to rovnako ako dnes – zvonka budovy je zavesená plošina, po ktorej sa dobre zaistení a kvalifikovaní profesionáli pohybujú a opravujú, čo treba. Dostali sme vtedy zákazku ako mnohé iné, opravovali sme kostolnú vežu v Predajnej. Vlastne sme aj s kolegom ešte len vychádzali na plošinu a išli sme sa zapínať do poistných lán, keď sa niečo stalo. Trvalo to len pár sekúnd…

Čo sa stalo? 
Spadli sme z výšky asi 22 metrov. Dopadol som na trávu, ale pri takej výške je dosť jedno, či je pod vami zem, betón alebo tráva. Kamaráti mi vyrátali, že som mal pri dopade rýchlosť asi 80 km/h. Kolega pád neprežil.

Skúsenosť ľudí po vážnych nehodách a  traumách hovorí, že mozog vymaže záznam udalostí tesne pred nimi a  tesne po nich. Ty si okolnosti toho pádu pamätáš? 
Pamätám si, ako sme padali. A  ako som si ešte v uchu vravel, kedy už konečne „pristaneme“, aby som mohol vyliezť naspäť a dokončiť robotu. Neverím, že práve to bola tvoja zásadná myšlienka v zlomku sekundy, keď bolo jasné, že tvoj život už nebude taký, aký býval. Ale mne naozaj práve toto prebehlo mysľou. Po dopade som vraj bol v bezvedomí, no na chvíľu som sa prebral a uvedomil som si, že sa mi zle dýcha. Chcel som sa postaviť na nohy, ale nešlo to. Chcel som sa teda aspoň otočiť nabok, ale ani to sa mi nepodarilo. Potom už prišla sanitka a zas som upadol do bezvedomia.

Mnohých ľudí zlomí, keď sa dozvedia, že už nikdy nebudú chodiť a zostanú odkázaní na vozíček.
Ako tento krutý fakt prijal dobre trénovaný a  všetkými vetrami ošľahaný lezec?

Oznámili mi to v Národnom rehabilitačnom centre Kováčovej, kam som sa dostal na liečenie. Vzal som to ako fakt a pustil sa do cvičenia. Veď moje telo po  mesiacoch ležania ochablo a funkčnosť strácali aj tie svaly, ktoré som ovládal. Chcel som sa preto čo najskôr hlavne dostať z  postele, naozaj mi už riadne liezla na nervy.
Ani na  zlomok sekundy si nepremýšľal nad tým, že takto žiť už nemá zmysel, že nič už nebude také, aké bolo a bude lep- šie ukončiť to rýchlo, dôkladne a bezbolestne? 
Nie, nikdy som nemal samovražedné myšlienky. Aj tie úplne prvé smerovali k riešeniu ako z tejto situácie von a ako sa čo najskôr vrátiť do starých koľají. Najsilnejším hnacím motorom pre mňa bola moja dcéra. Veď bola ešte celkom malá, potrebovala ma. A ja som veľmi potreboval ju.
Až na vrchol Kilimandžára
Vozík pre teba nebol dôvod na to, aby si zostal zavretý doma a do konca života sa ľutoval. Vrátil si sa aj k svojej najväčšej vášni, k horám, a  predpokladám, že ťa nikto nemusel veľmi prehovárať. Znova lyžovať a znova liezť na vysoké kopce je však zložitejšie, ak ťa neposlúchajú nohy. Ako tvoje druhé športové začiatky vyzerali?
K prvej monolyži som sa dostal asi dva roky po úraze. Veľmi som ju chcel vyskúšať, podarilo sa mi ju zohnať až vďaka sponzorom. Doniesol som si ju z  Rakúska a  okamžite s ňou vyrazil na svah. Nuž, lyžuje sa na nej úplne inak ako na klasických lyžiach, musel som sa to najprv naučiť.

Neuvažoval si nad tým, či ti úraz nesignalizoval, aby si už radšej sedel doma a neliezol na  kopce? Neodhováral ťa niekto od návratu k celkom rizikovému športovaniu? 
Nespomínam si. Skôr sa dial presný opak, ľudia mi fandili. Nielen preto, že som sa dostal do starých koľají, ale aj na svahy a do prírody. Na to je handbike úplne dokonalý – sadnem naň, idem sa previezť do doliny a vidím samé krásne veci, hory, skaly, stromy, zvieratá. Vždy ma to tam ťahalo ako magnet a ja som sa ťahať dal. V takom čistom prostredí dostane človek iné myšlienky, vyvetrá si hlavu, spraví si poriadok v tom, čo cíti a načerpá silu pokračovať v živote ďalej.

Chodieval si na výjazdy sám? 
Najprv sám, potom sa pridal kamarát na handbiku a potom sme jazdili aj so zdravými na normálnych bicykloch. Po čase som chcel vyskúšať aj náročnejšie terény, a  tak sme vyvinuli horský handbike, aby som mohol ísť aj na Chabenec alebo na Ďumbier.

Ako vznikla idea, že skúsiš pokoriť práve Kilimandžáro? 

Čítal som o  Američanovi, ktorý spravil pokus zdolať ho na vozíčku, ale dostal sa len do druhého tábora, teda do výšky asi 3700 metrov. Ja som sa dostal až na 5300 metrov. No počkaj, poďme na  to postupne. Trénoval si na  Chabenci, v Rudohorí aj na Ďumbieri, ale tie sa s Kilimandžárom pri všetkej úcte porovnávať nedajú. Ako ten výstup vyzeral? Nebol vôbec ľahký, potreboval som kamarátov, ktorí mi pomáhali. Museli sme sa dostať aj cez veľké balvany a  skalné prahy, ktoré mali takmer trištvrte metra. Cez tie ma vyťahovali. Samozrejme som vyberal trate a cesty, na ktoré som sa s handbikom zmestil. Vždy sa mi podarilo taký chodník nájsť.

Bol si sklamaný, že si sa nedostal až na vrchol? 
Len trochu. Ale uvedomoval som si, že sme urobili naozaj všetko pre to, aby sa to podarilo. Nebolo potrebné tlačiť na  pílu. Ak by vyššie sily chceli, aby som sa dostal až hore, tak to tak bude. Hlavne, že som otestoval, čo všetko znesie môj handbike. Keď sme sa vrátili domov, vyrobili sme nový – ten „starý“ bol trojkolesový, nový mal štyri kolesá – a o tri roky neskôr som bol znova na Kilimandžáre.

Šport môj každodenný
Vozíček ťa naozaj nezastavil. Si „chodiacim“ dôkazom toho, že ani vážny úraz, po ktorom po vlastných chodiť nemôžeš, nemá vplyv na to, či si naďalej budeš alebo nebudeš plniť svoje sny. Pritiahol tvoj postoj ďalších vozičkárov, čo sa rozhodli dobrovoľnú izoláciu vymeniť za  dobrovoľné športovanie?

Pomohli sme tomu. U nás v Lopeji sme spolu s kamarátom založili športový klub pre hendikepovaných, máme v ňom lyžiarov na monoski aj handbikerov. Organizujeme kempy, na ktorých záujemcov učíme lyžovať na jednej lyži, v Dudinciach zas býva pravidelný handbike kemp. Ak si však ktokoľvek chce vyskúšať napríklad bicykel v inom termíne, môže pokojne prísť ku mne domov a pôjdeme sa previezť.

 

Pohyb a šport tak boli, sú a aj zostanú súčasťou tvojho života. 
Samozrejme. A nie je to len pre zdravie a  kondíciu. Zdravý človek si ani neuvedomuje, že obyčajná chôdza je pre neho prirodzený tréning, pri ktorom posilňuje svaly celého tela. Vozičkár je na  tom horšie, ak sedí na vozíku, polovica svalov nepracuje. Na  bicykli, či na  lyži, keď potrebuje zabrať, však zapojí aj svaly, ktoré vedome neovláda, lebo sú ochrnuté. Pasívne však s nimi pracovať vie. Každý šport, môže byť naozaj ľubovoľný, napomáha kvalitnejšiemu životu. Veď ak sa človek cíti dobre fyzicky, ruka v  ruke s tým ide aj dobrý pocit psychický.

Eva Bacigalová

Viac sa dozviete aj tu.

 

Archív článkov Október 2015 nájdete tu. 

Informačný portál Inak obdarení prináša množstvo zaujímavých informácií.