Burko

Spoločnými silami zvládneme všetko

Archív December 2017-Január 2018 Pozitívne myslenie Simone Sophie Stewart

Kráľovský palác

Zatiaľ čo Mária rozmýšľala o ďalšom stretnutí s morskými pannami, Dlhofúz sa trmácal kľukatou lesnou cestičkou. Načúval vtáčiemu spevu, obzeral stromy, jedle, borovice, aké sú vysoké a zdravé. Ako tak kráčal ďalej, les postupne mizol a nahradila ho krásna lúka. Na nej rástli konvalinky, fialky, sedmokrásky.

Ich vôňa dodávala Dlhofúzovi silu kráčať k palácu rýchlejšie. Ako vykračoval, prišiel až na koniec lúky, kde stál kráľovský palác. Podišiel k bráne a silno na ňu zabúchal. Kým čakal, kedy mu strážca otvorí mohutnú bránu, obdivoval kráľovský palác zvonku. Postavili ho z trojfarebných kameňov, obrovské obloky vsadili do lesklých gaštanovohnedých rámov. Štyri veže sa týčili do belasého neba. Ich špicaté striešky boli vyhotovené zo zelených šindľov. Po chvíľke sa brána otvorila, stál za ňou strážca, ktorý sa tváril nesmierne vážne.
„Čo si prajete, vážený čarodejník?“ Ako zočil Dlhofúza, odrazu sa na jeho tvári objavil milý úsmev.
„Chcel by som hovoriť s pánom kráľom, ak teda môžem. Ohláste ma, prosím. Je to veľmi dôležité, musím sa s ním súrne o niečom poradiť.“ Ani sa nenazdal, už aj bol strážca späť.
„Pán kráľ vás s radosťou prijme. Nech sa páči, poďte za mnou.“
Šli cez dlhánsku chodbu. Na stenách viseli obrazy, na ktorých boli vyobrazení predkovia kráľa Vladimíra. Na konci dlhej chodby boli veľké dvere. A na ľavej strane visel zvonček. Strážca potiahol hodvábnou červenou stuhou, keď zvonček zazvonil, dvere sa otvorili. Dlhofúz so strážcom vstúpili do nádhernej obrovskej siene. Steny boli vymaľované bielozlatou farbou, po bokoch stien viseli obrazy. Prišli až na koniec siene, kde na honosnom tróne sedel kráľ Vladimír Čarovný. Na hlave mal veľkú zlatú korunu, v ktorej boli dookola vsadené vzácne darebné kamene. Na sebe mal dlhokánsky plášť červenej farby lemovaný zlatým hodvábom. Dlhofúz sa mu hlboko uklonil.
„Milý čarodejník, ako sa voláš?“ milo sa mu prihovoril.
„Vaša jasnosť, volám sa Dlhofúz Kúzelný a prišiel som ťa požiadať o radu,“ úctivo sa prihovoril Dlhofúz kráľovi.
„Hovor, čo máš na srdci.“ A  tak sa Dlhofúz kráľovi zveril so všetkým. Povedal mu, že ho navštívil vďaka rade draka Bonifáca.
Kráľ si všetko vypočul a nakoniec sa mu takto prihovoril: „Žiaľ, neviem o nijakom spôsobe, ako ju dostať späť domov do sveta ľudí, je to priam nemožné. Daj Máriu do školy. Môže si vybrať z mnohých odborov tu v našom rozprávkovom svete. A hádam sa medzi nami bude cítiť dobre,“ radil mu kráľ.
„Ale, keď bude chodiť do školy pre rozprávkové bytosti, stane sa jednou z nás,“ poznamenal ešte.
„Dušou nie, ak nezabudne na svoj domov i na blízkych ľudí,“ vyviedol ho z omylu. „Prajem jej veľa úspechov v štúdiu. Mrzí ma, že neviem pomôcť s vyriešením tohto problému.“
„Ďakujem, že ste ma vypočuli.“ S týmito slovami sa mu Dlhofúz poklonil a odišiel z paláca.
Cestou rozmýšľal, ako sa má Mária, či bude chcieť ísť do školy. Ako prijme krutú skutočnosť. Nemohol na to prestať myslieť.
Dobrodružstvo 
Na druhý deň ráno sa Mária na Čarovnom ostrove naraňajkovala s drakom Bonifácom a jeho rodinou.
„Čo budeme robiť?“ zaujímala sa Mária. „Pôjdeme sa vykúpať do mora a opaľovať sa, však?“
„Máš sa na čo tešiť, more je teplé a môžeš dokončiť rozhovor s morskými vílami,“ povedal Bonifác a pritom sa šibalsky usmieval. Vypili ešte ovocný čaj, čo im prichystala dračia gazdiná. Potom začala baliť veci na pláž. A o chvíľu už kráčali po horúcom piesku. Bonifác rozložil deky pre deti a Máriu, ale aj kamenné ležadlá pre seba a pre svoju ženu. Ako sa tak všetci opaľovali, zrazu na nich niekto vyčľapol prúd vody.
Kto nás to ruší pri odpočinku? Prebehlo hlavou drakovi Bonifácovi, keď si začal vytriasať slanú vodu zo svojich šupín. Jedným očkom pozrel na more. A čo videl? Šibalsky sa usmievajúce morské panny. No ostatní sa ani len nepohli. Vyhrievali sa na slniečku a podriemkavali. Mária sa len otočila na brucho. Bonifác sa začudoval. Ale tie morské šibalky s tým neboli asi tiež spokojné. Len si zamrmlali niečo ako zaklínadlo. Na ostatných zrazu vystrekol prúd vody. Panny sa škodoradostne zasmiali. Všetci vyskočili na rovné nohy. Dračica Agrafeňa bola celá mokrá. Okrem toho sa jej parilo z nosa. Niežeby sa hnevala, ale drak si nesmel namočiť papuľku, lebo inak nemohol chrliť oheň celý mesiac. Ach! Pomyslela si. Márii to vôbec nevadilo. Zaraz bola pri prekrásnych čarovných stvoreniach, ktoré sa uškŕňali.
Aquabell ju zasväcovala do tajomstiev podmorského sveta. „… dokonca viem zariadiť, aby si sa aj ty mohla pozrieť do nášho domova. Samozrejme, ak chceš a…“
„Veľmi rada by som tam nazrela.“
„Tak sa priprav na to, že budeš musieť zjesť veľmi nechutnú vec,“ upozorňovala ju jej nová kamarátka Aquabell.
„Nestraš ma toľko! Chcem to už mať za sebou,“ odpovedala jej Mária. Bola veľmi nedočkavá a hlavne veľmi zvedavá. Už sa tešila, čo všetko uvidí. Aquabell zmizla pod vodou. No za okamih sa zjavila nad hladinou. V ruke sa jej hmýril zelený morský červík. Bol slizký a odporný.
„Toto musíš zjesť,“ oznámila jej. „To nemyslíš vážne! Fúúúj!“ pozerala na čudného červíka.
„Ale veru myslím. Musíš, keď chceš nahliadnuť do nášho sveta,“ trvala si na svojom Aquabell. A tak si Mária voľky-nevoľky chytila nos jednou rukou, aby nebodaj necítila pach toho červíka. A vložila ho druhou rukou do úst. Mal príšernú chuť. Chutil ako plesnivé ovocie. Máriu až striaslo. Potom tú odpornú chuť ani nevnímala, lebo vedela, že to musí dajako pretrpieť, ak chce uzrieť Aquabellin domov. Ihneď ako ho dojedla, jej Aquabell naznačila, aby skočila do vody. A tak ju poslúchla a ponorila sa pod hladinu. Sprvu akoby zabudla, že zjedla zázračného červíka a zadržala dych. No potom si uvedomila, že sa nemusí ničoho obávať a z plných pľúc sa nadýchla. Plávali hlbšie a hlbšie, kým neuvideli malé mestečko s krásnymi domami. Zo všetkých týchto príbytkov vykúkali morskí obyvatelia. V strede bol palác, ktorý zhotovili zo zlata a drahokamov. Mária bola unesená toľkou krásou a veľkoleposťou. Páčili sa jej pestrofarebné plutvy morských obyvateľov. Keď sa priblížili k mestečku, uzreli majestátnu striebornú bránu. Pred ňou plával strážnik, ktorý bol odetý do kameňmi vykladaného brnenia.
Aquabell mu povedala: „Pusti nás, Daniel.“
„Ale človek má vstup zakázaný,“ povedal jej odmerane.
Pokračovanie tu
close

Prajeme príjemné čítanie a ďakujeme za zdieľanie